„Neviem, kto som, čo chcem ani kam smerujem.“ Túto vetu v rôznych obmenách dnes počúvame čoraz častejšie – od tínedžerov aj tridsiatnikov, od ľudí s úspešnou kariérou aj od tých, čo sa stále hľadajú.
Kríza identity je pre mnohých reálna, hoci často nevypovedaná skúsenosť. Prejavuje sa ako vnútorný nepokoj, zmätenie, nespokojnosť či pocit, že žijeme niečí iný život.
„Raz ma prekuknú.“ Syndróm podvodníka trápi aj úspešných ľudí - ROZHOVOR
Prečo má človek v určitých fázach života pocit, že sa stratil? A čo robiť, ak nás neláka nič konkrétne, len silná túžba žiť inak?
O kríze identity, ktorá nás môže stretnúť v každom veku, hovoríme so psychodynamickou terapeutkou Mgr. Zuzanou Sidorovou.
Prečo má človek v určitých obdobiach života pocit, že „nevie, kto je“? Je to normálne?
Áno, je to nielen prirodzené, ale i zdravé, ak sa na to pozeráme ako na súčasť vývinu. V psychodynamickej teórii hovoríme o vývinovej kríze identity, ktorú podrobne popísal Erik H. Erikson. Každé vývinové obdobie prináša určitý konflikt – napríklad v dospievaní je to „identita vs. konfúzia rolí“, ktorý súvísí so sociálnymi vzťahmi. V dospelosti sa však tento proces nezastavuje, len sa mení jeho kvalita.
Pocit „neviem, kto som“ môže byť signálom, že náš doterajší obraz o sebe prestáva byť funkčný a zároveň ešte nemáme nový. V terapii to prirovnávame ku „stavu medzi mostami“ – starý most sa rúca, nový ešte nestojí. Kríza nie je zlyhanie, ale prechod. V každom prerode je skrytý potenciál nového „Ja“.
Hovorí sa o krízach identity v rôznych vekových fázach, napríklad v 15, 25, 50 rokoch. Prečo práve v týchto obdobiach prichádzajú?
Tieto veky nie sú náhodné – sú to hranice vývinových fáz, kde dochádza k prehodnocovaniu seba a sveta. V 15 rokoch skúšame, kým môžeme byť, v 25 zisťujeme, čo z toho sme ochotní naozaj žiť, a okolo 50 sa vraciame k otázke: „Žijem život, ktorý mi dáva zmysel alebo len splňam očakávania?“
Cítite sa po stretnutí vyčerpaní? Možno vás vysáva emočný upír. Takto sa mu môžete brániť - ROZHOVOR
Psychológovia hovoria o existenciálnych míľnikoch. V týchto fázach sa prirodzene narúša identita, ktorú sme si vytvorili – často zložená z cudzích očakávaní, obranných mechanizmov a nevyslovených obáv.
Príklad z praxe: Klientka, 26 rokov, s titulom z práva a prácou v advokácii. „Mala by som byť spokojná, ale mám pocit, že žijem niečí iný život.“ Po pár mesiacoch terapie zistila, že celý svoj život smerovala k tomu, aby „nesklamala otca“. Hlboko v sebe však túžila pracovať s ľuďmi kreatívne – dnes je úspešná v arteterapii.
Môže byť kríza identity znakom psychického rastu a posunu, nielen niečo negatívne?
Áno a dokonca ním často je. Psychodynamicky povedané, kríza identity znamená, že ego (vedomé Ja) sa dostáva do konfliktu so svojimi vnútornými obsahmi – napríklad s potlačenými túžbami, nevedomými lojalitami či nespracovaným smútkom.
Nezastaviteľný prúd myšlienok vám ovláda život? Mindfulness pomáha zvládnuť stres aj úzkosť - ROZHOVOR
To, čo sa javí ako chaos, je často len prerod. Identita nie je raz a navždy daná. Je to živá štruktúra, ktorá sa vyvíja spolu s nami. A ak sa nevyvíja, vzniká vnútorné napätie, ktoré nás do tejto „krízy“ paradoxne posúva. Identita nie je to, čo nájdeme, ale to, čo vytvoríme z toho, čo sme prežili.
Ako nájsť svoj smer, keď nás neláka nič konkrétne, len silná túžba „žiť inak“?
Táto túžba je dôležitá stopa, aj keď je nejasná. V terapii často hovoríme: „Keď nevieš, kam ísť, sleduj, čo ťa bolí alebo priťahuje.“ Niekedy smer neurčuje cieľ, ale odklon od bolesti alebo stagnácie. Odporúčam v tejto fáze nepýtať sa hneď: „Čo chcem robiť?“, ale skôr: „Kedy som naposledy cítil/a živelnosť? Po čom som ako dieťa túžil/a, ale si to nedovolil/a? Čo by som robil/a, keby som sa nebál/a zlyhania?“
Hovorí sa, že to, čo sme chceli v 15-tich, je len hlboká túžba našej duše v naivnej forme. Súhlasíte? Ako ju nájsť pod vrstvami dospelosti?
To, čo chceme v puberte, je zafarbené idealizmom, ale zároveň v tom často spí hlboké symbolické jadro. Niekedy to nie je doslova povolanie či aktivita, ale kvalita prežívania, ktorú sme chceli – vášeň, zmysluplnosť, sloboda.
Dostať sa k tejto vrstve znamená očistiť tieto túžby od projekcií, rodičovských hlasov či spoločenských vzorcov. Terapia môže pomôcť „odhrabať“ tieto vrstvy, ako keď hľadáme prameň pod nánosom hliny.
Ak máme pocit, že nežijeme svoj život, ale skôr to, čo sa od nás čakalo, ako sa z toho vymaniť?
To je častý fenomén – voláme ho internalizácia očakávaní. Znamená, že hlasy rodičov, učiteľov či spoločnosti sa „usadia“ vo vnútri ako tzv. superego – vnútorný kritik, ktorý hodnotí, čo je „správne“.
Cesta von začína uvedomením si, čo z toho, čo žijem, som si skutočne vybral/a ja. Pomáha zapisovať si: Čo robím len preto, že „by sa to malo“? Kedy cítim ľahkosť – a kedy napätie? Aký hlas vo mne hovorí „to nesmieš“? V terapii to často spájame s prácou na sebapotvrdení, sebaprijatí a odvážnom hľadaní alternatív.
Niektorí ľudia zmenia prácu, presťahujú sa, odídu do zahraničia, no zmätenie ostáva. Kedy zmena prostredia prospeje a prečo niekedy nestačí?
Pretože vonkajšia zmena neznamená automaticky vnútornú premenu. Z psychodynamického hľadiska môžeme zmenu prostredia použiť ako obranu – ako aktívne vyhýbanie sa vnútornej práci. Zmena je niekedy potrebná, ale len ak ju sprevádza aj vnútorný dialóg so sebou.
Ako veľmi má na našu identitu vplyv to, ako nás formovali rodičia či škola? Dá sa to neskôr „prepísať“?
Vplyv rodičov, školy je významný. Prvé roky života nás tvarujú cez objektové vzťahy – teda spôsob, akým vnímame seba a druhých. Ak sme boli oceňovaní len za výkon, nie za prežívanie, môžeme si vytvoriť identitu, ktorá je postavená na funkcii, nie autenticite. Dobrá správa je, že identita nie je nemenná. V terapii dochádza ku korekcii raných skúseností – v bezpečnom vzťahu s terapeutom si človek môže dovoliť skúsiť nové formy prežívania a identity.
„Nie je neskoro stať sa tým, kým sme mohli byť.“
