Znie to možno neuveriteľne. Zdroje bezplatnej energie sú tu všade okolo nás a vždy boli. Dobu takzvanej voľnej elektriny predpovedali vtedajšie elektrotechnické časopisy už v závere osemdesiatych rokov osemnásteho storočia.
Spoločným znakom týchto technológií je podľa doktora Petra A. Lindemanna možnosť použiť veľké množstvo energie s veľmi malými nárokmi na začiatočné spustenie. V podstate fungujú na princípe pripojenia k základnému zdroju priestoru. Teda k vákuu. Že tento princíp platí, už potvrdila aj terajšia vedecká obec.
Prehľad najznámejších a už fungujúcich zariadení
Žiarivá energia
Na začiatku bol prenosný zosilovač od pôvodcu myšlienky jednotného poľa. Tým bol pôvodom Chorvát, neskôr po presťahovaní jeho rodičov do Spojených štátov amerických Američan, Nikola Tesla.
„Žiarivú energiu“ používajú zariadenia T. Henry Moraya, EMA motor Edwina Graya a „testatika“ Paula Baumanna.
Táto prirodzená forma energie, niekedy označovaná ako „statická elektrina“, sa môže zberať priamo z okolitého prostredia. Tiež môže byť získavaná z dnes bežnej elektriny metódou „frakcionácie“, teda oddeľovania.
Žiarivá energia môže robiť tie isté „zázraky“ ako bežná elektrina. Lenže, pri menej než jednom percente nákladov. Pretože sa ale nechová presne tak ako „bežná“ elektrina podľa zákonov uznávaných klasickou elektrotechnikou, jej princíp pôsobí možno trocha komplikovane.
Spoločenstvo švajčiarskych Methernitov už má v súčasnej dobe k dispozícii približne päť plne funkčných modelov bezpalivových, samofungujúcich, teda automotívnych zariadení. Bez potreby ďalšieho napájania dlhodobo pumpujú „žiarivú energiu“ z priestoru jednotného poľa. A ním je vákuum.
Motory na princípe stále fungujúcich magnetov
Doktor Robert Adams z Nového Zélandu vyrobil model elektromotorov, generátorov a ohrievačov. Fungujú na princípe stále fungujúcich magnetov. Jeden z jeho prístrojov odoberá 100 wattov elektrickej energie zo začiatočného zdroja. Tvorí 100 wattov k doplneniu zdroja a zároveň do necelých dvoch minút vytvorí viac než 140 BTU tepla. Teda 2,46 kilowattov.
Americký výskumník doktor Tom Bearden má dva funkčné modely transformátorov elektriny. Napájajú sa stále fungujúcim magnetom. Šesť wattov elektrického vstupu podporuje len zabezpečenie cesty v magnetickom poli. Ten vystupuje zo stále fungujúceho magnetu. Otvorením vstupu v magnetickom poli, najprv k prvej a potom k druhej výstupnej cievke, dokáže toto malé zariadenie opakovaným, rýchlym „ping-pongovým“ prepínaním, vyrobiť 96 wattov elektrického výkonu, a to bez akýchkoľvek pohyblivých dielov.
Ďalší príklad je zariadenie američana Troa Reeda. Používa princíp špeciálneho magnetického ventilátora. Ten vyhrieva, zatiaľ čo sa len akoby otáča. Odovzdáva rovnaký objem energie, ktorý z vákua berie.
Mechanické ohrievače
Patria sem hlavne dva druhy zariadení. Menia malé množstvo mechanickej energie na veľké množstvo tepla. Najfunkčnejšie z týchto čisto mechanických prístrojov sú zariadenia s otáčajúcimi sa valcami. Navrhli ich Američania Frenett a Perkins.
V týchto prístrojoch sa otáča jeden valec vo vnútri toho druhého. Priestor medzi valcami, kde má štrbina približne 0,3 cm, je naplnený pracovnou kvapalinou. Môže ňou byť napríklad voda alebo jednoduchý olej. Pokiaľ sa kvapalina zahrieva a zároveň ochladzuje, vnútorný valec sa opakovane otáča.
Druhá metóda používa magnety namontované na disk k vytváraniu potrebných vírivých prúdov v hliníkovej doske. Tie zabezpečia, že sa hliník rýchlo zahrieva.
Že magnetické ohrievače tohto druhu fungujú, už ukázali Kanaďan Muller, Novozélanďan Adams a Američan Reed. Všetky uvedené zariadenia dokážu vyrobiť desaťkrát viac tepla, než bežné metódy používajúce rovnaký objem vstupnej energie.
Cielená elektrolýza
Vodu možno rozložiť na vodík a kyslík použitím elektriny. Štandardné chemické príručky ale tvrdia, že tento proces potrebuje viac energie, než možno získať naspäť opätovnou syntézou oboch plynov. To je pravdou len za použitia najhoršieho možného scenára. Teda, elektrolýzou jednosmerným prúdom.
Pokiaľ vodu vystavíme jej vlastnej molekulárnej rezonančnej frekvencii, napríklad v priestore vytvorenom Američanom Stanom Meyerom (nedávno ho zdokonalili u Xogen Power, Inc.), zmení sa na plynný vodík a kyslík už pri veľmi nízkom elektrickom vstupe.
Efektivitu procesu možno značne navýšiť použitím rôznych prísad. Zvyšujú elektrickú vodivosť pôvodnej vody. Podobne, určité geometrické štruktúry a povrchy umožňujú vyššiu účinnosť procesu, než ostatné.
Takto možno vyrábať v podstate neobmedzené množstvo vodíkového paliva. Možno ho použiť napríklad na pohon klasických motorov. V podstate fungujú za cenu vody.
Navyše, Američan Freedman v roku 1957 patentoval špeciálnu kovovú zliatinu, ktorá sama osebe oddeľuje vodu na vodík a kyslík. A to bez akéhokoľvek vonkajšieho elektrického vstupu.
V zliatine nedochádza k žiadnym chemickým zmenám. Freedman tak prišiel na podstatu fungovania meniča. Ten z vody bez prestania, a hlavne „voľne a zdarma“, vyrába vodík. V podstate, je vďaka tomu možné bez nákladov odsoľovať morskú vodu na pitie.
Implozívne víry (vortexy)
Väčšina priemyselných motorov sa musí zbaviť nadbytočného tepla, vytvoreného rozpínaním materiálu. Príroda naopak používa opačný spôsob. Tým je chladenie. Funguje na princípe vysatia a podtlaku, v podstate tak nejako pracuje aj prirodzené tornádo.
Rakúšan Viktor Schauberger ako prvý vyrobil funkčné modely implozívnych motorov. Dokonca už v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia. Potom, čo jeho dielo vyšlo v knihe Živé energie – Living Energies, už veľa výskumníkov postavilo funkčné modely týchto motorov.
Sú to motory bez potreby paliva. Vytvárajú mechanickú prácu z energie vákua. V oveľa jednoduchšej podobe využívajú vírivého pohybu, aby zachytili kombináciu gravitácie a odstredivej sily pre docielenie nepretržitého pohybu v kvapalinách.
Jadrová syntéza
Dvaja chemici, Martin Fleischmann a Stanley Pons z Brigham Young University v Utahu, ohlásili v marci 1989 úspešné spustenie studenej nukleárnej fúzie. A to v jednoduchých laboratórnych podmienkach.
Studená jadrová fúzia je teda uskutočniteľná. Nielenže bola opätovne veľakrát opakovaná, ale bola dokonca sprevádzaná nízkoenergetickou atómovou premenou zúčastnených prvkov. Táto technológia teda môže zjavne poslúžiť na výrobu lacnej energie a tiež podporovať ďalšie dôležité výrobné postupy.
Slnečné tepelné čerpadlá
Jediné zariadenie na výrobu „voľnej energie“ je v súčasnosti bežná chladnička. V skutočnosti ide o elektricky poháňané tepelné čerpadlo. To využíva jeden diel energie, teda klasickú elektrinu, k presunu troch dielov zmenenej energie, a to tepla.
Chladnička využíva prijatý diel elektriny k akoby „vypumpovaniu“ trojnásobného množstvo tepla z ochladzovaného priestoru. Toto je typické použitie, ale súčasne i ten najmenej efektívny spôsob ako využívať takúto technológii.
Tepelné čerpadlo totiž odoberá teplo zdroju. Teda miestu, kde je pohlcované teplo, aby sa uvoľnilo. Aby proces fungoval čo najlepšie, mal by byť zdroj čo najteplejší. Namiesto odoberaného tepla by sa mal teda tlačiť chlad.
V chladničke je to pritom úplne naopak. Tepelný zdroj je vo vnútri studenej škatule. Priestor, ktorý má zabezpečiť odber, teda rozptyl tepla, je prostredie danej miestnosti.
V súčasnosti je v bežnej prevádzke len jedno zariadenie s tepelným čerpadlom. Funguje na Havaji, kde tvorí elektrinu z teplotných rozdielov medzi vrstvami oceánskej vody.
Praktické použitie
Všetky uvedené postupy teda v skutočnosti znamenajú, že už dnes je teoreticky a aj prakticky možné zastaviť vytváranie takzvaných skleníkových plynov. Tiež možno začať odstavovať jadrové elektrárne.
Rovnako je možné odsoľovať neobmedzené objemy morskej vody za prijateľnú cenu. Náklady na dopravu a výrobu takmer všetkých výrobkov by mohli klesnúť na minimálnu cenu.
Potraviny je takto možné pestovať v zahrievanom skleníku na ktoromkoľvek mieste na planéte. A za akéhokoľvek počasia.
