BRATISLAVA 4. februára (WEBNOVINY) – Jedným z opatrení na zvýšenie bezpečnosti cestnej premávky avizovaných ministrom vnútra je aj legislatívna úprava umožňujúca zvedenie objektívnej zodpovednosti za dopravné priestupky. Podľa dostupných informácií by sa objektívna zodpovednosť mala uplatňovať pri porušení ustanovení §-u 16 zákona č. 8/2009 o premávke na cestách, v ktorom je definovaná maximálna povolená rýchlosť vozidiel a jej prekročenie zaznamená stacionárne meracie zariadenie trvalo umiestnené pri ceste. Po spracovaní údajov o priestupku pošle príslušný orgán sankciu vo forme pokuty priamo majiteľovi vozidla bez toho, aby ďalej skúmal totožnosť vodiča, ktorý priestupok spáchal. Takúto formu dohľadu nad dodržiavaním pravidiel cestnej premávky už využívajú niektoré európske štáty a podľa analýz celkom úspešne. Ako je to s priestupkami nevybavenými na mieste na Slovensku?
Zákon o premávke na cestách v §-e 6 „povinnosti prevádzkovateľa vozidla“ v odstavci 5 síce uvádza, že prevádzkovateľ vozidla je v súvislosti s konaním o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky povinný orgánu objasňujúcemu priestupok oznámiť údaje osoby, ktorej zveril vozidlo v rozsahu meno, priezvisko a bydlisko, no i tak je dokazovanie priestupku konkrétnemu páchateľovi komplikované. Napríklad aj z dôvodu, keď osoba, ktorej bolo vozidlo zverené bude tvrdiť, že vozidlo viedol iný vodič a ten iný vodič zase tvrdiť, že v aute síce sedel ale ho neviedol.
Zavedenie stacionárnych zariadení na meranie rýchlosti má svoj zmysel. Osobne poznám mnoho úsekov, hlavne na cestách I. triedy, na ktorých vodiči permanentne prekračujú maximálnu povolenú rýchlosť a ich vinou už došlo k mnohým dopravným nehodám s tragickými následkami. Na to, aby plnili svoju úlohu a nestali sa len nástrojom na vyberanie pokút, je potrebné miesta, kde sú nainštalované zreteľne označiť. A tu je prvé úskalie snahy ministra vnútra. Ako poznám slovenských vodičov niektorí budú po celej svojej trase jazdiť o 20 kilometrov rýchlejšie a len na označených miestach spomalia. Ďalším úskalím je množstvo úsekov ciest, ktoré by bolo treba takýmto spôsobom zabezpečiť, čo si, samozrejme, vyžiada aj obrovské množstvo finančných prostriedkov zo štátnej kasy, ktorá je momentálne skoro prázdna. Zveriť inštaláciu stacionárnych meračov rýchlosti súkromným spoločnostiam je síce jedným z riešení ale, napríklad, v susednom Maďarsku sa príliš neosvedčilo. Podiel z vybraných pokút totiž neviedol k snahe umiestniť merače na nehodové úseky ale tam, kde sa vodiči dopúšťali priestupkov najčastejšie, aby bol zisk súkromných spoločností čo najvyšší.
Rada na záver:
Informatívne prevádzkové značky s upozornením na úsek s meranou rýchlosťou a ochranné kryty sú omnoho lacnejšie než samotné zariadenia na meranie rýchlosti a dokumentáciu priestupkov. Čo tak vyskúšať inštaláciu označení aj so schránkami na všetkých problematických úsekoch ciest a obmedzený počet meračov premiestňovať do nich podľa potreby a s ohľadom na aktuálnu dopravnú situáciu? Ak ma pamäť neklame, takáto prax na Slovensku už raz bola.