BRATISLAVA 17. marca (WEBNOVINY) – Na to, aby mohol lekár stanoviť správny spôsob liečby a vybrať najúčinnejšie lieky, musí najskôr zistiť, akú chorobu má jeho pacient. Rovnako je to aj s dopravnými nehodami. Medzi tie s najtragickejšími následkami patria nehody zavinené pri predchádzaní. Ich následkom je čelná zrážka s protiidúcimi vozidlami, prípadne s vozidlami, ktoré vodič predchádza. A aké sú pohnútky vodičov pri ich nezodpovednom sa správaní v cestnej premávke pred a počas prechádzania iného vozidla?
V prvom rade je to práve tá zodpovednosť. K vlastnému zdraviu a životu, k životu iných a nakoniec aj k zákonom, ktoré premávku na cestách upravujú. Pojem zodpovednosť je príliš všeobecný na to, aby sa dal naučiť za pár týždňov počas základného výcviku vodičov v autoškolách. Potenciálneho vodiča treba k zodpovednosti viesť hádam už od narodenia v rodine, v škole, v spoločnosti, na pracovisku, či medzi priateľmi. Túto snahu možno nazvať rovnako všeobecným výrazom prevencia. Žiaľ, tej je na Slovensku stále ako šafranu. Policajti síce tvrdia, že najúčinnejšou prevenciou je represia, ale ja som názoru, že najlacnejšou záchranou ľudského života je záujem spoločnosti nevystaviť ho žiadnemu ohrozeniu. Ani zo strany nezodpovedných vodičov.
Ďalšou príčinou, tou najnebezpečnejšou, je agresivita za volantom. Tá sa počas jazdy neprejavuje len klasickým stláčaním akceleračného pedálu až na podlahu. Agresívny vodič aj pri dodržaní maximálnej povolenej rýchlosti predchádza v neprehľadných zákrutách, pred vrcholom stúpania, predchádza na kilometre viditeľnú kolónu vozidiel, skrátka predchádza všade tam, kde je to zakázané. Psychotesty ako klasický detektor agresivity v správaní sa každého jedinca majú dosť podstatné obmedzenie. Vyjadrujú len aktuálny stav osobnosti a žiaden psychológ nemôže zaručiť, že stopercentný flegmatik sa pod vplyvom nepredvídateľných okolností o pár dní nezmení hoci len na jeden deň na hysterického cholerika. Viacej než psychologické testovanie by pomohla dôkladná evidencia priestupkov so znakmi agresivity na príslušných dopravných inšpektorátoch a udeľovanie sankcií zákazu činnosti hneď od prvého porušenia zákona.
Osobne som videl veľa vodičov, ktorí nesprávnym spôsobom jazdy spôsobili počas predchádzania vážne nebezpečenstvo ostatným účastníkom cestnej premávky. Najprv zle odhadli dopravnú situáciu a svoj rozhľad, potom rýchlosť predchádzaných vozidiel a výkon motora toho vlastného a neraz riadne zariskovali, či sa už zaradiť späť do svojho jazdného pruhu alebo „trhnúť“ ešte jedno auto. Aj nerozhodnosť patrí k nesprávnemu spôsobu jazdy. Autoškoly logicky odmietajú zodpovednosť za nesprávny spôsob jazdy v kritických situáciách, lebo ich kurzy sú naozaj len základné. Po nich by malo nasledovať ďalšie vzdelávanie a výcvik vodičov. Chýba však príslušná legislatíva a dostatok školiacich a výcvikových zariadení zameraných na zvládanie krízových situácií a defenzívnu jazdu.
Motiváciou na nezodpovednosť a agresivitu pri predchádzaní býva dosť často aj časová tieseň. Na našich cestách sme si zvykli jazdiť nadoraz, či na minútu presne. Keď sa chystá vodič od ukrajinskej hranice na obchodné stretnutie do hlavného mesta, alebo to môže byť aj naopak, stanoví si len nevyhnutnú dobu jazdy bez časovej rezervy prijateľnej pre takú trasu. Zdržanie zavinené poveternostnými podmienkami, stavom ciest, dopravnou nehodou sa potom snaží dohnať za každú cenu. Aj predchádzaním tam kde to je nielen zakázané, ale priam ide o život.
Vo svojom príspevku som sa pokúsil načrtnúť jednu diagnózu dopravných nehôd a to predchádzanie aj s možnosťami liečby. Či budú pacienti užívať ponúknuté lieky je už len vecou ich svedomia. Vodičov, aj tých, ktorí sú za bezpečnosť na cestách zodpovední.
Rada na záver:
Skôr než si sadneme za volant, mali by sme si v duchu pripomenúť zodpovednosť, upokojiť sa, vyskúšať výkon a možnosti vozidla a hlavne odísť včas, aby sa z nás pri predchádzaní nestávali cestní piráti a v tom najhoršom prípade obete dopravných nehôd.