Ekonóm Palko: Dostávame sa do situácie pred vstupom do eurozóny, nemali by sme si to pokaziť pod rúškom pandémie

Je to bianko šek, takto sa nemôže pristupovať k rozpočtu. Každé navýšenie výdavkov štátu, a tým aj deficitu a zadlženosti, musí byť tak neprestrielne zdôvodnené, že politická debata by mala byť len medzi koalíciou a opozíciou.

V rozhovore pre portál voFinanciách.sk to povedal riaditeľ Inštitútu hospodárskej politiky František Palko v súvislosti s plánovaným zvýšením výdavkov štátneho rozpočtu. Návrh ministerstva financií podľa neho nie je dostatočne pripravený a zdôvodnený.

Zvýšenie výdavkov rozpočtu je potrebné, no podľa odborníkov je dôležité aj ozdravenie verejných financií

Znižovanie deficitu pred vstupom do eurozóny podľa ekonóma stálo veľa úsilia pri reformných krokoch a presmerovaní štruktúry výdavkov, a preto by sme nemali dovoliť to všetko pokaziť pod rúškom pandémie.

Nový spor vo vládnej koalícii vyvolal návrh ministra financií Igora Matoviča (OĽaNO) na zvýšenie výdavkov štátneho rozpočtu pôvodne o 3,4 miliardy eur. Po schválení návrhu na vláde mal minister hospodárstva Richard Sulík (SaS) výhrady k tejto sume a žiadal ju okresať. Čo na to hovoríte?

Pre mňa ako technokratického ekonóma je to veľmi zaujímavý príklad. Hľadal som paralelu v EÚ, či sa niečo také udialo, že by odvetvový minister namietal voči ministrovi financií. Z hľadiska toho, že je veľmi rozšafný, chce navyšovať výdavky, pričom to nevie zdôvodňovať. Verejný trend je vždy opačný, minister financií škrtí výdavky a práve línioví ministri žiadajú viac zdrojov. To je úkaz, ktorý nemá obdobu.

Čím si to vysvetľujete?

V prvom rade je netypické, samozrejme, je to odraz aktuálnej politickej situácie, že do parlamentu po schválení vládou sa dostane tak dôležitý návrh ako je navýšenie štátneho rozpočtu a dochádza k sporu medzi koaličnými stranami. To je veľmi zvláštne. Normálne je, keď sa tieto spory dejú ešte predtým, ako vláda definitívne rozhodne o návrhu, ktorý ďalej posúva do parlamentu.

Sme síce v parlamentnej demokracii, parlament má diskutovať, takže z hľadiska ústavnosti je to v poriadku. Jedna vec je spôsob, ako sa to odohráva a druhá vec je, že každé navýšenie výdavkov štátneho rozpočtu znamená aj navýšenie deficitu a zadlženosti krajiny, ktorú splácajú ďalšie generácie.

Je to veľmi vážny krok a ministerstvo financií musí zdôvodniť, prečo navrhuje takéto navýšenie. Na to musí vystaviť účet, na čo tieto peniaze idú.

Je to bianko šek, takto sa nemôže pristupovať k rozpočtu.

Zdôvodnilo to tým, že jedna miliarda na opatrenia v súvislosti s pandémiou sa minula a navýšená má byť najmä rezerva.

Nemôže to byť iba na navýšenie v rezerve. Je to bianko šek, takto sa nemôže pristupovať k rozpočtu. Ako technokratický ekonóm by som samozrejme nemohol súhlasiť s takouto metodikou navyšovania deficitu.

Každé navýšenie výdavkov štátneho rozpočtu, deficitu a zadlženosti musí byť tak neprestrielne zdôvodnené, že politická debata by mala byť len medzi koalíciou a opozíciou, kde opozícia by mala požadovať ešte vyššie navýšenie. Toto mi dáva zmysel.

Myslím si, že návrh nie je dostatočne pripravený, zdôvodnený a vytvára podmienky pre diskusiu, kde sa hovorí, že miliarda sem, miliarda tam. Toto je veľmi zlé.

Ide o pokračovanie osobného sporu medzi Matovičom a Sulíkom?

Dívam sa na to technokraticky, ale to nezapadá do rovníc, ktoré platia.

Súhlasíte s navýšením výdavkov a tiež s opatreniami na zvýšenie príjmov rozpočtu?

Ak je návrh zdôvodnený, môže to mať, samozrejme, logiku, lebo pandémia priniesla aj nejaké zmeny. Zaregistrovali sme signály, že výber daní môže byť pozitívnejší ako sa predpokladalo. Je to jeden z ďalších rastových efektov, ktoré už nevytvárajú potrebu takéhoto navýšenia výdavkov štátneho rozpočtu a deficitu.

Sociálni partneri vyjadrili určitú nespokojnosť s návrhom novely zákona o štátnom rozpočte

Možno sa pozerať aj do štruktúry výdavkov. Napríklad, najprv hľadať zdroje, niektoré veci odložiť, alebo preskupiť z jednej rozpočtovej kapitoly do druhej. Ale len takéto navýšenie štátneho rozpočtu zvýšením rezervy, to nie je to, čo možno podporovať z hľadiska rozumných fiškálnych pravidiel. To určite nie, to nepodporujem.

Návrh na zvýšenie výdavkov rozpočtu počítal s dofinancovaním Železníc Slovenskej republiky a Železničnej spoločnosti Slovensko o 353 miliónov eur. Mali by ísť na úhradu ich straty v uplynulých dvoch rokoch. Je to nevyhnutné, alebo to treba inak riešiť?

Toto počúvame v podstate pri každej vláde odkedy Slovenská republika vznikla. Nie je to nová vec. Znamená to, že niečo v systéme nefunguje. Rozdeľovali sme jednu železničnú spoločnosť na tri (štátny správca infraštruktúry, osobný a nákladný dopravca – poznámka redakcie), aby železnice efektívnejšie fungovali.

Výsledok je taký, že strata sa prehlbuje a stále počúvame to isté. Treba sa pozrieť na to, prečo železničné spoločnosti vytvárajú straty a či tam nie sú faktory, ktoré budú vytvárať stále stratu. Tie faktory tam asi sú, ktoré stále tvoria stratu.

Mali by ísť osobný a nákladný dopravca do privatizácie?

Ani to nemusí byť, ale naozaj sa netreba báť liberalizovať.

Dostávame sa, žiaľ, do situácie pred vstupom do eurozóny, keď sme mali vysoký deficit.

O tom sa hovorí už dlho, ale zatiaľ sa to nedarí.

Nič sa nerobí, pretože to môže mať vplyv na znižovanie počtu pracovníkov v železničných spoločnostiach, môže tam vznikať napätie. Tým pádom vždy ten balvan nosíme pred sebou a každá vláda len dofinancováva. To mi pripadá už tak, ako keď v nemocniciach zatreli plesne, ale zdravotnícky systém je naďalej zhnitý. A to isté sa týka aj týchto železničných spoločností.

A opäť to treba brať celkom vážne. Poďme sa už konečne rozprávať v reálnych kontúrach, ako by mal vyzerať prepravný systém na Slovensku. Znamená to odbremeniť, napríklad, cestnú dopravu v prospech ekologickejšej železničnej dopravy.

Plán obnovy: Zaostávame za vyspelými štátmi, tvrdí Heger. Modernizovať treba dopravu aj budovy

Treba to motivovať ekonomickými nástrojmi, ekologickými opatreniami, kam investovať zdroje do modernizácie železničnej infraštruktúry. Aby sa európske koridory na území Slovenska mohli budovať intenzívnejšie, odťažili sme prepravu tovarov z ciest na železnice, ktoré môžu profitovať z nárastu prepravy. To chce však koncepčný prístup.

Protipandemické opatrenia mali tiež vplyv na verejné financie. Tie majú aj bez ohľadu na to veľké rezervy, aby mohli byť dlhodobo udržateľné. Ako to vidíte?

Trochu mi vadí, že zo strany Národnej banky Slovenska aj Rady pre rozpočtovú zodpovednosť nevnímam veľmi silno upozorňovanie na udržateľnosť verejných financií, na neriadený nárast deficitu a výdavkov. Určite by v tom mali byť aktívnejšie. Ani vo vládnej koalícii nevidím, alebo necítim, že by udržateľnosť verejných financií bola často skloňovaná.

Je to zlé, pretože sa to prejaví v budúcnosti. Dostávame sa, žiaľ, do situácie pred vstupom do eurozóny, keď sme mali vysoký deficit. Znižovali sme deficit a stálo nás to veľmi veľa úsilia pri reformných krokoch aj presmerovaní štruktúry výdavkov. Nemyslím si, že by sme mali dovoliť toto všetko pokaziť hoci pod rúškom pandémie. Myslím si, že sa začína niečo také diať.

Kde sú najväčšie možnosti na ozdravenie verejných financií, aby boli dlhodobo stabilné?

Podľa porovnania v Európskej únii Slovensko z hľadiska efektívnosti výberu daní dosť zaostáva. Znamená to, že dane nevyberieme v takej výške, ako by sme mohli alebo mali. Máme veľa únikov v príjmoch, čo vytvára tlak na navyšovanie deficitu. Výdavky chceme financovať, ale príjmy na to nestačia.

Potrebné je zefektívniť daňovú správu. Hovoríme o niekoľkých príkladoch daňovej kobry a myslíme si, že tým sme vyriešili celú príjmovú stránku rozpočtu. Musia to byť naozaj systémové opatrenia, ktoré vytvoria priestor pre lepší výber daní a efektívnosť výdavkov v podstate všetkých ministerstiev.

Som smutný, že ministerstvo financií, a to nielen počas tejto vlády, ale aj minulých vlád, trochu rezignovalo na systém programového rozpočtovania. Napríklad, v Bosne a Hercegovine v súčasnosti zavádzam systém programového rozpočtovania na báze skúseností, ktoré sme mali v čase, keď sme ho vytvárali. Potom sme z toho trochu upúšťali.

Zaspali sme a nepokračujeme ďalej. Sú iba niektoré vyhlásenia, marketingové ťahy a aktivity.

Zaspali sme na vavrínoch?

Zaspali sme a nepokračujeme ďalej. Sú iba niektoré vyhlásenia, marketingové ťahy a aktivity. Ale ako Česi hovoria, „skutek utek“. Z hľadiska metodologických nástrojov pre efektívnosť verejných financií robíme veľmi málo.

Ľudia nevedia zo záverečných správ k rozpočtu vyčítať, napríklad, že tu sme použili zbytočne desať miliónov. Mali sme za to dosiahnuť také výsledky, ale vôbec sme nedosiahli. Prečo vlastne tie milióny dávame ďalej do tohto projektu? A to práve ukazuje programové rozpočtovanie. Nie je to iba o rozpočtovaní, ale aj o vykazovaní rozpočtu. Či sa naozaj hospodárilo ako sa predpokladalo pri konkrétnych projektoch a dosiahnutí cieľov.

Nie je dobré zužovať podporu výstavby dopravnej infraštruktúry na to, že máme postavených ďalších tridsať kilometrov. Ale čo je na konci? Ak sa znížila nehodovosť o 30 percent, zomrelo o 50 percent ľudí menej, ako keby tá diaľnica nebola vybudovaná. To je konečný cieľ. Na to sme akosi rezignovali.

Vláda by mala mať plán ozdravovania verejných financií, vyzýva Rada pre rozpočtovú zodpovednosť

Aj nástroje riadenia efektívnosti verejných financií sú niečo, o čom by sme sa mali zamyslieť. Mali by sme sa vrátiť späť na cestu, keď sme vyštartovali, pokračovať ďalej a nerezignovať. Nemali by sme sa tváriť, že revízia výdavkov, alebo schvaľovanie výdavkov nad jeden milión eur je to, čo je o efektívnosti verejných financií. To nie je pravda.

Minister financií pred tromi týždňami avizoval, že detaily daňovej a odvodovej reformy predstaví do dvoch týždňov. Zatiaľ sa tak nestalo. Myslíte, že z toho ešte niečo bude?

Opäť technokraticky. Keď robí vláda daňovo-odvodovú reformu, aspoň v základných kontúrach musia byť politické sily, ktoré tvoria vládu, zjednotené. Predtým sa môžu, ako sa hovorí, do krvi pohádať za rokovacím stolom. Tak to bolo aj pri daňovej reforme pod vedením Ivana Mikloša, tam boli obrovské rozpory medzi ním a predstaviteľmi SDĽ a ďalšími. Bolo to ešte v rámci normy.

Ale keď vláda išla rokovať o daňových návrhoch, bola už predtým jasná jednotná komunikácia, línia. Oni sa hádali na poradných orgánoch vlády, na tripartite, na porade ekonomických ministrov, ktorá už nie je. To bolo fórum, kde padali argumenty.

Ale robiť daňovú reformu ohlasovaním na Facebooku, to nemá obdobu. Daňovo-odvodová reforma je jedno z kľúčových opatrení každej hospodárskej politiky. Keď s tým niekto prichádza, musí byť jasné, že môže to získať podporu v koalícii. Bez toho žiadna koalícia nepresadí daňovo-odvodovú reformu.

Predtým ako ju vláda schváli, musí začať o nej komunikovať s obyvateľmi, podnikateľmi. Musí sa radiť, vyhodnocovať, pripraviť analytické štúdie. Bez toho to jednoducho nemá šancu.

Sulík si nemyslí, že Matovič vie efektívne spravovať verejné financie. Bude žiadať jeho hlavu?

Ak príde do parlamentu návrh daňovej reformy, keď nie je jednotná koalícia, tak opozícia určite nie je na to, aby ťahala žeravé uhlíky za ňu. Môže sa na tom priživiť, zahlasuje s niekým z koalície, aby ešte viac vyhrotila koaličné vzťahy. Výsledok môže byť katastrofa z hľadiska daňovo-odvodového systému.

Vyjadril som sa už neraz, že riešiť sociálnu politiku cez daňový systém je cesta do pekla. Dozvedel som sa, že ideme podporovať matky s deťmi, ale to nie je daňovo-odvodová reforma. To je sociálna politika štátu, je to ako „nebe a dudy“.