Do volieb zostáva ešte takmer šesť mesiacov, ale už teraz sa nečrtá nič dobrého. Robert Fico takmer denne ponúka voličom to, čo chcú počuť.
Samozrejme, najviac sa spolieha na dezinformácie, ktoré sa šíria slovenskou mediálnou scénou. Jeho oponenti naopak nevedia, čo so sebou. Hádajú sa a nikto s nikým zatiaľ nechce nadviazať predvolebnú spoluprácu.
Mnohé hlasy môžu ísť opäť do stratena
V roku 2020 prepadlo 820 411 hlasov, čo je až 28,39 percenta všetkých voličov, ktorí sa volieb zúčastnili. Zopakuje sa to aj teraz? Žiaľbohu, vyzerá to, že k tomu spejeme, ak to percento nebude aj vyššie.
Najviac na tom prosperujú samozrejme strany, ktoré vo voľbách dosiahli najvyššie percentá. Podľa ostatných predvolebných prieskumov sú to Smer-SD a Hlas-SD. Znovu sa ukazuje, že roztrieštenosť politickej scény hlavne prispeje tomu, kto vo voľbách získa najviac. Pred tromi rokmi to bolo OĽaNO, teraz práve OĽaNO môže byť jedna zo strán, ktoré pomôžu Ficovi a spol., aby bezpečne znovu prebrali moc.
Odborníci hneď po vypísaní volieb upozorňovali na toto nebezpečenstvo a vyzývali strany stredu a pravice, aby začali pracovať na nejakom spájaní a predišli tým vlastnej drvivej porážke.
Voliči nebudú vedieť, koho voliť
Snahy však boli márne a namiesto toho sa politická scéna ešte viac rozdrobila. Prečo? No predovšetkým pre vlastnú samoľúbosť niektorých predsedov strán, alebo túžbou jednotlivcov založiť si vlastnú stranu, a tak nejakým vyjednávaním si zabezpečiť aj ďalšie štyri roky miesto na hradnom vŕšku.
Všetko to pomáha Ficovi a Petrovi Pellegrinimu, aby nemuseli fakticky nič robiť, len udržiavať si vlastných voličov vo vare a poukázať, čo ich čaká, ak budú hlasovať za niekoho iného.
Týždeň očami Pavla Urbana: Matovič sa neúspešne pokúša „predať“ Záborskú a Kollár už poškuľuje po Ficovi
Poučenie za posledné tri roky asi neprinútilo straníckych lídrov, aby sa začali rozumne správať. Výkriky, že hrozí návrat Fica nestačia a treba ukázať, že aj oni sami sú ochotní niečo obetovať, aby sa tak nestalo. Žiaľ, viac sa venujú tomu, kto s kým nepôjde, ako ukázať cestu, kam by Slovensko malo smerovať.
Pravdou je, že ich voliči budú mať síce veľa ponúk, ale obávam sa, že to vzdajú a do hlasovacích miestností nepôjdu. Jednoducho nebudú vedieť, ktorá z nich je tá pravá. Keby ukázali jednotu ako v roku 1998, iste by úspech nevystal.
Všetci chcú byť pri moci, ale ústupky sú im cudzie
Pravdou je, že pokus tu bol, ale takmer v zárodku bol odsúdený na neúspech. Bývalý premiér Mikuláš Dzurinda sa pokúsil dať dokopy na začiatok aspoň malé strany, aby ich hlasy neprepadli.
Stroskotal však na rozhodnutí Miroslava Kollára, aby aj napriek verejnému sľubu, že do toho ide, ihneď za Dzurindovým chrbtom dohodol spoluprácu s povereným premiérom Eduardom Hegerom, ktorý jednoducho nemal kam ísť po rozchode s OĽaNO.
Pre Kollára to možno znamená aj naďalej mať isté miesto v parlamente, ale akoby mu nestálo za to, či bude vo vládnej koalícii, alebo v opozícii. Kreslo, je kreslo.
Niektoré strany, ktoré podľa preferencií sú na hrane voliteľnosti sa rozhodli, že pôjdu samostatne. Kresťanskodemokratické hnutie sa nepoučilo z predošlých volieb a tvrdošijne trvá na tom, že na kandidátku nechce nikoho.
Nemyslím tým, že nechcelo Annu Záborskú a jej Kresťanskú úniu, ale možno by malo porozmýšľať o predvolebnej spolupráci s niektorými relevantnejšími stranami. Najnovší prieskum ukázal, že by dobrý výsledok mohli dosiahnuť spolu s Hegerovými Demokratmi.
Sloboda a Solidarita chce ísť do volieb tiež samostatne. Richard Sulík akoby si neuvedomoval, že jeho strana sa priblížila k hranici voliteľnosti a s tým by mal niečo robiť. OĽaNO má vlastne iný problém. Do volieb by s niekým aj možno chcelo ísť, ale kto si zoberie k sebe Igora Matoviča.
O ministraničkách ani nebudem hovoriť. Ich jediný cieľ, aby si predseda zabezpečil miesto v poslaneckom kresle bez ohľadu na to, čo sa bude diať so Slovenskom. Do odovzdania kandidačných listín zostali ešte tri mesiace. Času je dosť, aby si to všetci rozmysleli. V opačnom prípade tu budeme mať roky 2012 až 2020.
