K návšteve Ríma patrí nepochybne aj návšteva najväčšieho námestia Piazza Navona. Kedysi miesto starobylého Domiciánovho štadióna s kapacitou 30-tisíc divákov je dnes priestorom s troma fontánami vrátane hlavnej od barokového sochára a maliara Giana Lorenza Berniniho (1598-1680). Ponúka tiež možnosť prezentovať sa miestnym umelcom, maliarom, tanečníkom či hudobníkom.
Dvadsať rokov sa snažil zabávať jeho návštevníkov a turistov aj mím Marcel Gorgone so svojimi miniatúrnymi bábkovými predstaveniami s prstami.
V súčasnosti sa 79-ročný Talian aj naďalej venuje umeniu, no bábky vymenil za maľovanie obrazov, jeho námety zdobia aj plátené tašky, hrnčeky a ďalšie suveníry, ktoré predáva vo svojom obchode na Via dei Canestrari. Elegán s dlhšími sivými vlasmi a fúzikmi víta s úsmevom a dobrou náladou každého návštevníka a ako hovorí, rád ich pohostí aj kávou.
Vybral sa do Paríža
Svoje umelecké predpoklady Marcel nezaprie. Pochádza z Palerma zo Sicílie, kde navštevoval umelecké gymnázium. Chuť za poznaním iných miest a krajín, ako aj láska, ho však viedla k rozhodnutiu zanechať taliansky ostrov. Tvrdí, že za prvé peniaze, ktoré si zarobil v poisťovacej agentúre, si kúpil starú a zničenú „500“. Na mysli má ikonické malé auto známej automobilky v Turíne.
Giuseppe Sapone: Calabria v srdci Bratislavy – príbeh muža, ktorý mení zmrzlinu na životný štýl - ROZHOVOR
„Odišiel som. Vybral som sa do Paríža, kde bola moja priateľka. Cestou som sa však zastavil v Ríme, našiel som si nocľah v jednom kempingovom areáli. Povedal som si, že tam istý čas pobudnem. Vyrábal som bábky, niečo som predával. Majiteľ kempingu mi vtedy povedal, že som šikovný a ponúkol mi prácu, mal som na starosti príchody hostí, zábavu i obchod. Mal som vtedy 23 rokov,“ popisuje začiatok svojho života v hlavnom mesta Talianska Marcel.
V pásikavej mikine počas rozhovoru v predajni v centre Ríma pripomína benátskeho gondoliéra. Ako poznamenal, o šatník sa mu stará a oblieka ho jeho terajšia, druhá manželka.
Pán prstov
Pri spomienke na svoje prvé mesiace vo Večnom meste Marcel hovorí, že si chcel len zarobiť peniaze na cestu do Paríža. „Od priateľky ma delilo dvetisíc kilometrov, peňazí som veľa nemal, a benzín niečo stál,“ opísal.
V kempingovom zariadení napokon ostal pracovať trinásť rokov, do Paríža za priateľkou nikdy nedocestoval. Po nich sa pustil do podnikania a začal s výrobou chladiarenských áut. „Kúpil som si kúsok zeme, ako sa hovorí, vložil som do toho všetko. Vybudoval som halu na 640 metroch štvorcových a zamestnal 29 ľudí,“ opísal.
Po dvoch rokoch sa však v ňom opäť prebudila duša umelca. Firmu predal a začal pracovať v jednom z miestnych lokálov, kde predvádzal svoj tanec s bábkami na prstoch.
„Potom som spoznal jedno dievča, zaľúbil som sa. Chodil som s ňou často na Piazza Navona. Keď ma nečakane nechala, povedal som si, že tam budem chodiť každý večer a čakať na ňu. Začal som na námestí pracovať a vystupovať ako artista, predvádzal som tanec s prstami, maľoval som obrazy, predával ich, napísal som knihu,“ priblížil svoj návrat na umeleckú cestu Marcel. A tak sa na jeho prstoch objavil napríklad tancujúci Charlie Chaplin i Michael Jackson.
Poslednú takúto šou Pán prstov, ako ho zvykli v Ríme nazývať, odohral pred trinástimi rokmi. Rozlúčiť sa s jeho kariérou pouličného umelca, ktorú sa chystal zanechať, prišli vtedy aj desiatky ľudí. Za dve desaťročia svojho pôsobenia si vybudoval svoj fanklub. V povedomí verejnosti ostal navždy aj prostredníctvom reportáží, zaujal totiž nielen talianske médiá, ale napríklad aj japonské štáby.
Splnený sen
Pri kávičkách v baroch, ktoré sú v Ríme na každom kroku, a v porovnaní so slovenskými ponúkajú najmä kávu a drobné občerstvenie, sa tvorivý Talian stretával s fanúšikmi a priateľmi.
„Platil som vždy ja a, samozrejme, zistil som, že to niečo stojí. Povedal som si, že si nájdem obchodný priestor na prenájom, ktorý bude niesť moje meno. Chcel som mať jednoducho obchod, v ktorom budem môcť zároveň svojim priateľom ponúknuť kávu. Mohli tak prísť za mnou a nemuseli ísť do baru,“ hovorí s úsmevom. To sa mu napokon aj splnilo, keď si prenajal menšie priestory. Jeho návštevníkmi neboli len priatelia, ale aj veľké množstvo turistov.
V roku 2021, v čase pandémie, sa však majiteľ rozhodol, že obchodné priestory napokon predá. Marcelovi ponúkol ako náhradu ďalší priestor na prenájom neďaleko. Tam má svoj obchodík dodnes. Rímska ulička Via dei Canestrari, v ktorej sa nachádza, nepatrí medzi známe, ani ničím špecifické ulice. Ani obchodík nie je veľký, navonok nebije do očí, no jeho interiér je vždy plný nielen originálnych umeleckých diel, ale aj turistov. A vône kávy.
V porovnaní s tradičnými obchodmi s už klasickým sériovým tovarom a predávajúcimi, ktorí sa na Talianov ani nepodobajú, vyniká. „Môj obchodík sa nachádza pri španielskom veľvyslanectve a španielskom kostole, a tak niekedy s úsmevom hovorím, že pracujem čiastočne v Španielsku,“ dodal so žartom sivovlasý Talian.
Myšlienky a námety prichádzajú spontánne
Kým Marcel maľuje, o grafiku finálnych výrobkov sa stará jeho manželka. Práce v obchodíku je však podľa neho veľa. „Niekedy je to únavné, musel som si zobrať dve brigádničky, študentky,“ opisuje.
Myšlienky či námety na ďalšie kresby, ktoré potom zdobia okrem iného aj záložky, magnetky i drobné zrkadielka, prichádzajú podľa jeho slov spontánne. „Vychádzajú z mojej fantázie, palety farieb. Mladí mi hovoria, že farby ma mojich motívoch sú farbami ich generácie. Páčia sa mnohým, očarené z nich boli aj arabské ženy, ktoré sem zavítali,“ dodáva.
Ako sám hovorí, celý jeho život je spätý práve s turistami. Prichádzali na jeho rodnú Sicíliu a pracoval s nimi v spomínanom kempingu. „Mal som 23 rokov a už som ani nerozprával po taliansky, musel som komunikovať s cudzincami, Holanďanmi, Angličanmi a podobne,“ komentuje. Potom zase turistom predvádzal umenie na námestí. Teraz ich víta v obchode. „Prichádzajú sem, prirodzene, ľudia z celej Európy, ale aj turisti z Ameriky, ázijských krajín. Niekedy prepínam v obchode hudbu podľa toho, kto do neho vstúpi, respektíve podľa kultúry daného návštevníka, ktorú čítam z tváre,“ poznamenal.
Večer podľa jeho slov nie je jednoduché obchodík zatvoriť, aj v neskorých hodinách sa uličkou v blízkosti námestia Navona potuluje mnoho turistov. „Stále sem niekto zablúdi,“ konštatuje. Turistov bolo v Ríme vždy veľa, no v súvislosti s Jubilejným rokom, vyhláseným dnes už zosnulým pápežom Františkom, ich počty narástli. Ich nápor pociťuje Marcel na vlastnej koži už od posledných mesiacov minulého roka.
O to viac vzrástol aj predaj predmetov s Marcelovými maľbami a kresbami. Hoci ich má v sklade v zálohe dosť, tvoriť neprestáva. Ako priznal, darí sa mu zväčša za zvukov klasickej hudby. „Mám nápady, nezastavujem sa,“ dodáva takmer 80-ročný Talian, pre ktorého sa Rím ako pôvodná medzizastávka stal domovom. A jeho obchod sa zase stal obľúbenou zastávkou mnohých domácich obyvateľov i zahraničných turistov.
