Už stáročia – teda dosť dlhú dobu – v Európe vznikajú návrhy a snahy, ako sa odpútať od Boha a závislosti na ňom. Badám snahu zbaviť sa každého spojenia s predstavou o jeho otcovskej starostlivosti o nás ľudí. Nápady, ako tomuto jeho vplyvu na nás zabrániť, neutíchajú ani po vyhlásení „smrti Boha“. Rozširujú sa z odmietania Boha aj na odmietanie otcovstva. V súčasnosti sa v niektorých krajinách predkladajú návrhy zákonov, údajne obhajujúce rovnosť ľudí každého rodu.
Môže sa to nazvať aj politika „gender“ rovnosti. Ich predkladanie vnímam ako ďalšie popieranie z našej prirodzenosti povstávajúcej a plne ľudskej túžby po dôvere vo vzťahu k otcovi.
Stále vidíme, ba možno viac než v minulosti, ako veľmi sú deti negatívne poznačené zlým príkladom rodičov, ale zvlášť otca. Aj to bude jeden z dôvodov znechutenia premeneného na pokusy prekaziť prirodzený vplyv, ktorým v ľudskej psychike postava otca deti poznačí. Vykoreniť zlo falošného otcovstva nejde rozbíjaním každého spojenia človeka s otcom. Môže však ďalej prehlbovať naše hlboké nepochopenie otcovstva. Toho na zemi, ako aj toho dokonalého a pritom najprirodzenejšieho otcovského postoja, ktorý nám ponúklo nebo. Tam treba hľadať odpoveď na otázku, aké je pravé otcovstvo. Odtiaľ prišiel Ježiš dokonale napĺňajúci synovskú úlohu. V úplnej závislej na dobrote svojho Otca žil v dôvere, nie v úteku pred jeho starostlivosťou. A povedal nám o nej to podstatné, čím sa líši od nutne pokriveného obrazu, ktorý nám aj pri najlepšej snahe odovzdali naši otcovia na zemi. Tu je ponuka Syna Božieho, počúvajme:
K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“
Preto im povedal toto podobenstvo: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: ‚Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.‘ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil.
Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával.
Vstúpil teda do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.‘ I vstal a šiel k svojmu otcovi.
Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.
Syn mu povedal: ‚Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.‘
Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘ A začali hodovať.
Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: ‚Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.‘
On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť.
Ale on odpovedal otcovi: ‚Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘
On mu na to povedal: ‚Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘“
(por. Lk 15, 1-3. 11-32)
Krása slova, ktorým k nám prehovoril Boh, sa ukazuje v tom, že univerzálnu pravdu vyjadrí tým najosobnejším príbehom a výpoveďou o svojej najosobnejšej intimite osvetlí najuniverzálnejšiu pravdu. Všade a navždy platný fakt, že Boh otcovsky miluje človeka je intímnym vyznaním, že aj ty si niekto, kto môže synovsky dôverovať Bohu. Nesmierne pohoršujúcejšie je to, že sa to týka aj brata aktívneho v „gender“ politike. Až keď toho pohoršujúceho brata stretám v tom istom vzťahu k Otcovi, aký mám mať ja, vtedy začínam chápať potrebu modlitby za moje vlastné srdce, aby ho bratsky prijalo. Pozvanie dôverovať slobode Otcovej lásky sa ukazuje ako závislosť, v akej túžim kráčať celý život. Ak je pravdivá, vracia mi nie len dôveru k otcovstvu, ale stretám v nej i brata, ktorý by bol inak pre mňa úplne stratený. V dome nášho Otca nechcem ostať sluhom, ale stávať sa tam bratom všetkým jeho deťom. To je pre mňa nesmierne dôležitý krok pôstnou dobou, ktorou ma Otec láskavým pohľadom sprevádza.
