O veľkých problémoch a začiatku ich riešenia hovorí aj biblický text, ktorí kresťania katolíci čítajú túto nedeľu pri svojich bohoslužbách ako prvý:
Mojžiš pásol ovce svojho tesťa, madiánskeho kňaza Jetra. Keď raz hnal ovce na púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb. Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka. Keď naň hľadel, videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára.
Vtedy si Mojžiš povedal: „Pôjdem a obzriem si ten čudný jav. Prečo tŕňový krík nezhorí.“ Keď Pán videl, že prichádza, aby si to obzrel, Boh naňho z tŕňového kríka zavolal: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“ I hovoril mu: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!“ A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.
A Pán mu povedal: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom.
Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: „Boh vašich otcov ma poslal k vám.“ Oni sa budú pýtať: „Aké je jeho meno?“ A čo im odpoviem?“ Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ – a dodal: „Toto povieš Izraelitom: „Ja-som“ ma poslal k vám!“ A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie. (Ex 3, 1-8a, 13-15)
Jeden z najznámejších biblických príbehov o oslovení Mojžiša rozpráva na prvom mieste o vzťahu Boha k svojmu ľudu.
Mojžiš, ktorý vystupuje ako hlavná postava je len prostredníkom (i keď výborným) tohto vzťahu.
Boh sleduje svoj ľud, svoje „deti“, vníma ich problémy a chce im s nimi pomôcť.
Ľud Mojžiš sa majú oprieť o historickú skúsenosť. Boh sa predstavuje vo svojom vzťahu k ich predkom (otcom, patriarchom – Abrahám, Izák, Jakub), ktorých osudy viedol.
I samotné predstavenie – vyslovenie Božieho mena (JAHVE – Ten, ktorý je) treba primárne chápať v kontexte tohto vzťahu. Boh ním ukazuje, že nepôsobil len v minulosti, ale že je stále prítomný – i teraz. A bude aj v budúcnosti (takto ma budú volať po všetky pokolenia).
V čom však tkvie „utrpenie a bolesť“ Izraela? Boh hovorí o kvílení pre „tvrdosť jeho poháňačov“. Ľud je bitý a nútený pracovať, žije v otroctve a túži po slobode. Jej dosiahnutie je možné niekoľkými spôsobmi (pozrime sa aspoň na tri):
1.Zmena zákonov, systému života a vzťahov, ktorá môže prísť z rôznych (dobrých i zlých) popudov: prehodnotenie postojov, nové poznanie, ekonomická výhodnosť… Príklad – prezident Lincoln a zrušenie otroctva v USA; nežná revolúcia v Československu.
2.Vzbura, revolúcia, vojna, ktoré môžu priniesť buď všeobecnú slobodu, alebo len otočenie situácie (k moci sa dostanú tí, ktorí boli predtým dole). Príklad – Veľká francúzska revolúcia, boľševická revolúcia v Rusku (VOSR), či „Arabská jar“ v ostatných dvoch rokoch.
3.Útek, odchod z priestoru (územia, spoločnosti) útlaku a hľadanie nového priestoru. Príklad – emigranti, utečenci, ale aj rozdelenie štátu, firmy…
Prečo Boh, ktorý chce pomôcť svojmu ľudu, volí práve tretiu možnosť? Prečo neosvieti faraóna, aby zmenil spoločenské zriadenie. Prečo neukáže svoju silu premožením Egypťanov a ich podrobením Izraelu? Pravdepodobne preto, lebo chce svoj ľud skutočne oslobodiť. Chce aby bol slobodný nielen politicky, ale aj osobne, vnútorne. A to je o dozrievaní, o raste v zodpovednosti, o zápase nie s druhým, ale so sebou samým. To je o zákonoch spoločenstva, ktoré zaručujú spravodlivosť. O úcte k nim a ich všeobecnej platnosti, teda o poznaní „hraníc slobody“. To je o ceste k slobode, osobnom i spoločenskom dozrievaní pre ňu, nie o jej jednorazovom získaní. Preto Sinaj, Desatoro a iné nariadenia, preto putovanie po púšti.
Izraeliti túžia po slobode, hojnosti a možno i moci, ktorú majú Egypťania. Boh im však ponúka oveľa viac. Aj keď v danom čase možno ešte nechápu. Podobá sa to klasickej situácii v mladých rodinách, ktorú iste všetci poznáte. Dve deti, staršie vyhúta nejakú hru, zoberie si hračku a mladšie v tej chvíli chce tú istú. Krik, bitka, rev… Pán, či pani domu vie, že musí zasiahnuť, aby si neublížili. „Tak mu ju daj, vidíš ako plače.“ – reaguje väčšina rodičov. „Poď sem, dám ti niečo lepšie.“ – hovorí rozumnejší a spravodlivejší otec, či mama.
Oslovením Mojžiša Boh teda začína riešiť problém svojho ľudu a chce ho riešiť múdro a komplexne. Veď je jeho Otec a má ho rád. Oslovuje však aj mňa a mnohých iných, lebo chce riešiť i naše životné príbehy, naše problémy. I v mojom (našom) živote o ňom platí, že tu bol, je a bude, že ma vníma a miluje.