Keď prejdete bránou zámku v Českom Krumlove, ocitnete sa v inej dobe. Každý roh tu rozpráva svoj príbeh a každá miestnosť dýcha históriou šľachtického rodu Schwarzenbergov. No skutočné čaro tohto miesta sa odhalí až v momente, keď vstúpite do priestorov, ktoré sú pre bežných návštevníkov často zatvorené – Zrkadlová sála, Maškarná sála a napokon barokové divadlo, považované za najzachovalejšie a najautentickejšie svojho druhu na svete.
„Zámocké barokové divadlo je svetový unikát. V takejto podobe a funkčnosti ho nikde inde neuvidíte,“ hovorí sprievodkyňa Veronika Canti, ktorá je zároveň aj opernou speváčkou. Jej hlas sa nesie tichými chodbami, ktoré kedysi spájali šľachtické apartmány s divadelnou lóžou. „Tadeto kedysi prichádzali samotní Schwarzenbergovci, aby si pozreli predstavenia, ktoré hrali aristokrati – pre aristokratov. Potom neskôr bolo divadlo otvorené aj verejnosti a hrávali v ňom kočovní herci.“
Zrkadlová sála: miesto, kde sa odrážala noblesa
Cesta k divadlu vedie cez priestor, ktorý vyzerá ako z rozprávky – Zrkadlová sála. Jej lesklé plochy, fresky a jemné farebné odtiene vytvárajú atmosféru, v ktorej sa snúbi elegancia s dokonalosťou remesla.
„Sála dostala meno podľa zrkadiel, ktoré tu môžete vidieť. Do tejto podoby bola prestavaná v 60. rokoch 18. storočia, pri príležitosti sobáša Jana Antonína zo Schwarzenberku,“ vysvetľuje sprievodkyňa. Tento priestor slúžil len pre „smotánku“ – hudobné koncerty, tanečné večery či literárne večery boli výsadou aristokratov.
Najväčšou zvláštnosťou bola pôvodná porcelánová podlaha. „Vyzerala nádherne, no bola veľmi nepraktická. Keď niekomu spadla čaša, porcelán sa rozbil,“ hovorí Canti. Dnešná drevená podlaha je už z 19. storočia, no vďaka svetlu, zrkadlám a freskám v odtieňoch bledozelenej a fialovej sála stále pôsobí očarujúco.
V roku 18. storočia sa tu odohrávali aj dočasné divadelné scény. Zrkadlová sála, kedysi prístupná len šľachte, dnes občas ožíva počas kultúrnych podujatí či svadobných obradov – v rovnakej atmosfére, akú zažívali hostia pred tromi storočiami.
Maškarná sála: freskový svet plný ilúzií
Len o niekoľko krokov ďalej čaká ďalší klenot – Maškarná sála, ktorej steny rozprávajú príbehy, aké by nevymyslel ani Walt Disney. V roku 1748 ju vymaľoval maliar Josef Lederer, ktorý potreboval len šesť mesiacov a jediného pomocníka. „Ten mu však len miešal farby, nikdy nemaľoval,“ dodáva sprievodkyňa s úsmevom.
Steny sály zdobí 135 ľudských postáv a len jedno jediné zviera – malá opička s ľudskou tvárou. Každá z postáv má na sebe masku, čo dodáva sále magickú, až divadelnú atmosféru. „Lederer sa dokonca namaľoval aj sám – v tomto výklenku pije kávu a na kanvici sa podpísal,“ ukazuje Canti na nenápadný detail, ktorý by laik prehliadol.
Medzi tanečníkmi, aristokratmi a rozprávkovými bytosťami sa však skrýva aj jedna temnejšia postava – duch. „Na tamtej stene je namaľované strašidlo,“ hovorí sprievodkyňa a ukazuje na miesto, ktoré si väčšina návštevníkov spočiatku ani nevšimne. „Lederer ho sem pridal ako vtip, no traduje sa, že sála má odvtedy vlastného ducha, ktorý ju stráži.“ V tichu miestnosti pôsobí táto maľba zvláštne živým dojmom – akoby duch skutočne sledoval každý váš krok.
Zblízka vidno, že všetky maľby majú vlastný tieň. Keď sa tu kedysi svietilo sviečkami, postavy akoby vystupovali zo stien. „V 90. rokoch sme ich čistili špeciálnou technikou pomocou chleba,“ hovorí sprievodkyňa. „Bolo to mimoriadne šetrné, aby sme zachovali pôvodnú farebnosť – dnes sa zachovalo len asi 50 percent originálnych farieb.“
Medzi postavami možno spoznať hrdinov talianskych a francúzskych komédií dell’arte, orientálne figúry, či dokonca rozprávkové bytosti ako Dlhý, Široký a Bystrozraký. A ak sa pozriete pozorne, jedna z postáv vás bude sledovať pohľadom, nech sa pohnete kamkoľvek. „Je to trik perspektívy – maliar namaľoval oči tak, že vás sledujú z každého uhla,“ vysvetľuje sprievodkyňa.
Maškarná sála je majstrovskou ukážkou barokovej symetrie: namaľované dvere oproti skutočným, balkóny naproti namaľovaným balkónom, lóža oproti iluzórnej lóži. Každý detail je prepracovaný – dokonca aj závesy a kostýmy, ktoré pôsobia, akoby naozaj viseli v priestore.
Výlov Rožmberka: Tradičné rybárske divadlo s históriou dlhšou než 400 rokov
Barokové divadlo: scéna, ktorá prekonala stáročia
Cesta k divadlu vedie úzkou chodbou s kovovými dverami – starým protipožiarnym opatrením. „Keby vypukol požiar, vedeli, že ho neuhasia. Zavreli by dvere, aby sa oheň nerozšíril na zámok,“ opisuje Veronika Canti. Našťastie, nikdy ich nemuseli použiť.
Keď sa otvorí ťažká brána do barokového divadla, človek má pocit, že vstupuje do filmu. A v istom zmysle aj áno – práve tu sa natáčala scéna z filmu o Márii Terézii, kde cisárovná hrá pre svoju matku divadlo.
„Všetko, čo tu vidíte, je originál – kulisy, mašinéria, dokonca aj systém výmeny scén. Funguje presne tak ako pred 250 rokmi,“ hovorí sprievodkyňa s hrdosťou. Javisko pôsobí nekonečne hlboké, hoci meria len pár metrov. Optický klam vzniká vďaka perspektíve – vpredu hrali dospelí herci, vzadu deti, aby divák mal dojem vzdialenosti.
Najväčším kúzlom bolo však rýchle menenie scén. „V dnešných divadlách sa zatiahne opona, spraví sa pauza. Tu sa kulisy dokázali vymeniť za desať sekúnd – priamo pred vašimi očami, a nikto na scéne nebol vidieť,“ hovorí Canti. V okamihu ste sa ocitli z mestského domu v lese, na pobreží mora či v záhradách.
Barokové divadlo využívalo nielen svetlo sviečok, ale aj mechanické efekty – stroj na hrom, víchricu, krupobitie či šumenie mora. Všetko ručne ovládané závažiami a lanami. „Tí ľudia nemali technológiu, ale mali geniálnu predstavivosť. Divadlo pracovalo s fantáziou – všetci videli rovnaké predstavenie, ale každý si z neho odniesol iný príbeh,“ vysvetľuje sprievodkyňa.
Pod javiskom sa zachovali aj prepadliská, ktoré umožňovali „zjavenie“ hercov, a stará pozícia šepkárky. Dnes sa tam podľa legendy občas ozýva duch herečky Elvíry. „Otvorili sa dvere, hoci boli uzamknuté závorou. Hovoríme, že Elvíra stále dohliada na svoje divadlo,“ dodáva Canti s úsmevom.
Pri prehliadke dolných priestorov môžu návštevníci vidieť desiatky pôvodných mechanizmov – rumpále, kladky a drevené konštrukcie, ktoré kedysi vytvárali búrku, vlnobitie či zvuk kočiara na dlažbe. Dodnes sa však nevie, na čo niektoré z týchto mašiniek slúžili. „Divadlo poznáme len asi zo šesťdesiatich percent,“ vysvetľuje Canti. „Zachovalo sa množstvo zariadení, o ktorých funkcii sa stále len dohadujeme. Sme ako detektívi, ktorí sa snažia prísť na to, ako mohli fungovať.“
Kde fantázia nahradila techniku
V 18. storočí sa tu opery hrávali bez prestávok, pokojne aj päť či šesť hodín. Šľachta sa mohla počas prestávok prejsť v zámockom parku, no obyčajní mešťania sedeli bez pohnutia. „Niektorí radšej deň predtým nejedli a nepili, aby nemuseli odísť na toaletu. Odísť z predstavenia by totiž znamenalo urážku a pozvánku od šľachty by už nabudúce nedostali,“ smeje sa sprievodkyňa. „Dnes sa tomu čudujeme, ale nepripomína vám to niečo? Veď aj my stojíme celé hodiny, aby sme videli obľúbeného speváka.“
Barokové divadlo v Českom Krumlove patrí medzi len niekoľko zachovaných na svete – no na rozdiel od tých ostatných je stále plne funkčné. Každý rok sa tu počas Barokovej noci alebo Festivalu barokového umenia koná premiéra opery, ktorá nikde inde ešte nebola uvedená. Lístky bývajú vypredané mesiace vopred.
Miesto, kde sa minulosť dotýka prítomnosti
Dnes sa návštevník, ktorý sem vstúpi, ocitá v svete, kde čas prestal plynúť. V svete, kde sa javiskové kulisy menia v rytme ticha a tieňov, a kde každá maľba rozpráva o radosti, intrigách aj kráse minulých storočí.
„Je to najstaršie dochované a plne funkčné barokové divadlo na svete,“ uzatvára Veronika Canti. „A hoci už dávno nežiaria sviečky, duch baroka tu stále žije – v hudbe, v maľbách aj v našej fantázii.“
