Keď sa spätne pozrieme na spôsoby, akými sa ľudia pred viac ako storočím snažili bojovať proti rôznym ochoreniam, môže nám to dnes pripadať prinajmenšom zvláštne, v niektorých prípadoch až desivé. V minulosti totiž neexistovala moderná lekárska starostlivosť, neboli dostupné dnešné lieky ani vakcíny. Vzdialenosť k lekárovi bývala často priveľká, rovnako ako náklady spojené s jeho privolaním. Ľudia si tak museli vystačiť s tým, čo našli na dvore, v záhrade, v stodole alebo v blízkom okolí.
Keď chýbali lekári aj tabletky
Už naši predkovia sa stretávali s chorobami, ako je tuberkulóza, astma (vtedy označovaná napríklad ako „dýchavičnosť“) či bolesti brucha a kŕče. Časté boli aj ťažkosti s chrbtom. Najmä na vidieku bol prístup k lekárom obmedzený, a ak nešlo o život, ľudia si liečbu riešili svojpomocne. Spoliehali sa pritom na prírodné prostriedky – či už v podobe byliniek, domácich mastí, tinktúr alebo teplých obkladov.
Vysoká úmrtnosť bola dôsledkom nedostupnosti účinnej medicíny, no nemožno prehliadať ani vtedajšie hygienické pomery. Žiť v chudobných vidieckych podmienkach, v nevyhrievanej či nedostatočne vetranej izbe, bez možnosti kvalitnej pitnej vody, to všetko prispievalo k rozvoju chorôb. Kto sa dožil skutočne vysokého veku, bol považovaný takmer za zázrak.
Bylinky, pálenka a sadlo na všetko
Napriek tomu, že lekári existovali, bežní ľudia si liečili mnohé neduhy doma. Z ekonomického hľadiska bolo logickejšie využiť to, čo sa ponúkalo zadarmo alebo veľmi lacno. Najčastejšie sa siahlo po bylinkách z lúky, vlastnoručne vyrobenej pálenke, včelom mede či domácom masle. Na bolesti zubov údajne pomáhala pálenka (napríklad slivovica), ktorou si postihnuté miesto vyplachovali. Úľavu mal priniesť aj dym z fajky naplnenej stonkou ligurčeka (u nás zväčša označovaného ako ligurček lekársky).
Univerzálny zázrak z kapusty
Kapusta, presnejšie kyslá kapusta alebo jej listy, sa v mnohých regiónoch považovala za všeliek. Už v starovekom Ríme boli známe obklady z rozvaľkaných listov kapusty, ktoré sa prikladali na otvorené rany, vredy a iné kožné poškodenia. Neskôr sa táto tradícia rozvinula aj v našich krajoch. Ľudia verili, že horúca kapusta priložená na svaly pomáha uľaviť od reumatických ťažkostí či bolestí po fyzickej námahe.
Doposiaľ je kyslá kapusta vyzdvihovaná pre svoje pozitívne účinky na trávenie – jej šťava upokojuje žalúdok a podporuje správne fungovanie čriev. Vo vidieckych oblastiach sa kapustou jednoducho nič nepokazilo, keďže ju bolo možné využiť nielen v kuchyni, ale i pri liečení.
Moc zeme: liečivý íl
Ďalšou tradičnou metódou bývali zábaly z ílu (hliny). Aj keď na prvý pohľad nevyzerá mazľavá hlina vábivo, v minulosti ju považovali za dôležitý zdroj minerálov a pripisovali jej protizápalové účinky. Hlina sa nahriala, prípadne sa zmiešala s bylinkami, a následne sa aplikovala na kožné vyrážky či ekzémy. Dnes síce existuje množstvo kozmetických prípravkov s rôznymi prísadami, ale princíp je podobný: využívať prírodu ako zdroj obkladov, masiek či mastí.
Keď pomohli kravy… a ich „vedľajšie produkty“
Chovať aspoň jednu kravu bolo kedysi bežné – zabezpečovala rodine mlieko aj budúce mäso. No táto zvieracia opora pomáhala údajne aj pri bolestiach chrbta. Naši predkovia si na boľavé kríže prikladali teplé kravince. Prirodzene, dnes sa nám to môže zdať odpudivé, ale princíp bol rovnaký ako pri rašelinových či bahenných zábaloch, ktoré sa používajú v kúpeľoch na prehriatie a uvoľnenie svalstva.
Podobne „exoticky“ pôsobí aj stará metóda využívania kravského hnoja zmiešaného s octom alebo pivom, ktorý sa prikladal priamo na vredy či otvorené rany. Pri predstave moderného chirurga zrejme nie je ťažké domyslieť si jeho šok. No v čase, keď o antiseptických roztokoch väčšina dedinčanov ani nechyrovala, ľudia hľadali hocičo, čo by mohlo priniesť úľavu.
Kravský moč ako „lekársky“ roztok
V stredoeurópskom vidieckom prostredí bola v minulosti rozšírená aj viera v liečivú silu kravského moču. Staré generácie tvrdili, že má protiplesňové a antiseptické účinky, a preto ňou niekedy preplachovali rany či liečili kožné infekcie. Neskôr sa zrejme práve na tomto základe zrodila nepopulárna „urinoterapia“, čiže pitie vlastného moču. Moderná medicína však v drvivej väčšine prípadov podobný postup odmieta.
Šialená liečba hyperaktivity u detí
Ak si myslíte, že prikladanie hnoja alebo pitie moču je bizarné, možno vás prekvapí aj spôsob, akým sa údajne potláčala detská hyperaktivita. Tradičné návody vraveli, že stačí roztlačiť oči z rakov, zamiešať ich do medu a podať deťom. Výsledkom mal byť silný preháňavý účinok, ktorý dieťa upokojil. Dnes by takéto praktiky boli prirodzene neprijateľné, no v čase, keď ľudia nemali veľa možností ani informácií, pokúsili sa doslova o všetko, čo mohlo fungovať.
Masti z jazvečieho a psieho sadla
Zvieratá boli našim predkom nablízku nielen pre mäso a mlieko, ale aj pre tuk, ktorý sa využíval ako základ mastí a balzamov. Častou ingredienciou bývalo napríklad jazvečie, zajačie či psie sadlo, do ktorého sa pridávali bylinky typu ľubovník bodkovaný alebo nechtík lekársky. Domáce masti tak slúžili ako univerzálne prípravky na rôzne kožné neduhy, reumatické bolesti či pri obnove popraskaných rúk v zime.
Výroba univerzálnej liečivej masti
Časy sa menia, príroda však zostáva
Mnohé zo spomínaných metód môžu vyvolávať úsmev alebo dokonca zdesenie. Netreba však zabúdať, že naši predkovia robili, čo mohli, aby prežili. Hoci je moderná medicína neporovnateľne ďalej, niektoré prírodné postupy (samozrejme, tie bezpečné a overené) nestrácajú význam ani dnes. Bylinky, rôzne druhy obkladov alebo kúpeľné terapie majú svoje pevné miesto v doplnkovej liečbe, keď sú používané s rozumom a v kombinácii s vedecky podloženými metódami.
Z dnešného pohľadu sú však obklady z kravincov, pitie zvieracej moču či drvené oči rakov na detskú hyperaktivitu iba príkladom toho, ako zúfalo ľudia hľadali akúkoľvek pomoc. V dobe bez antibiotík, očkovaní a dostatočnej zdravotnej starostlivosti sa neraz museli uspokojiť aj s tým, čo vyzeralo priam nepredstaviteľne.
Keby sa vtedajší ľudia dostali do našej éry, zrejme by žasli nad hojnosťou lekární, špecializovaných kliník, nemocníc a nad možnosťami, aké dnes máme k dispozícii. A my, na oplátku, môžeme so záujmom a možno aj obdivom hľadieť na to, akou vynaliezavosťou a odvahou čelili každodenným zdravotným ťažkostiam.
