Táto otázka je jednou z fascinujúcich tém, o ktorých diskutujú biológovia, ekológovia a mnohí ďalší vedci naprieč rôznymi odbormi. Myšlienka, že človek ako živočíšny druh nie je večný, nabáda k úvahám, ako by sa planéta vyvíjala bez nášho vplyvu a ktorý organizmus by sa mohol stať novým „dominantným hráčom“.
Evolúcia a nevyhnutnosť zmien
Evolučná história Zeme poskytuje dostatok dôkazov, že žiadny druh nežije na planéte trvalo. Počas minulých storočí či miliónov rokov sa vystriedalo niekoľko masových vymieraní, po ktorých sa vždy objavili nové formy života. Tieto udalosti neraz umožnili určitým živočíchom expandovať do prostredí, ktoré zostali voľné. Z tohto pohľadu by vyhynutie ľudí mohlo byť len ďalšou etapou, v ktorej sa otvoria dvere novým druhom, schopným obsadiť uvoľnené ekologické „niches“.
Keby ľudia zmizli, ekosystémy by sa začali meniť a mnohé druhy by mohli prosperovať viac ako doteraz. V priebehu tisícročí či miliónov rokov by sa tak vyvinuli živočíchy so schopnosťami, ktoré im pomôžu prebrať úlohu dominantnej sily na planéte.
Prečo by najbližší príbuzní nemuseli uspieť
Pri predstave, že ľudstvo skončí, sa prirodzene natíska otázka, či by nás nemohli nahradiť naši najbližší príbuzní – primáty. Napokon, šimpanzy, gorily či orangutany vykazujú pokročilé sociálne správanie, učia sa jeden od druhého a využívajú rôzne nástroje. Napriek tomu ich budúcnosť vôbec nie je istá. Dôvodom je nízky počet ich populácií, obmedzené biotopy (často viazané na ohrozené pralesné oblasti) či pomalé reprodukčné cykly. Ak by došlo k dramatickým zmenám podnebia alebo by bola planéta vystavená iným závažným ekologickým otrasom, práve tieto faktory by mohli primátov vystaviť rovnakým rizikám, ktorým podľa hypotézy podľahli aj ľudia.
Navyše, sociálna štruktúra väčšiny primátov je postavená na pevných vzťahoch v rámci skupín, ktoré si pomáhajú pri love, obrane alebo starostlivosti o mláďatá. V prípade globálnych katastrof, zásadných výkyvov klímy či iných ekologických hrozieb by tieto spoločenské väzby mohli byť zraniteľným miestom, ak by chýbali potrebné zdroje alebo vhodné životné prostredie.
Možnosť, ktorá prekvapuje: chobotnice
Vedecké diskusie neraz zdôrazňujú, že novým druhom schopným viesť evolúciu na Zemi by mohli byť aj živočíchy, ktoré sa na prvý pohľad nejavia ako možní „nástupcovia človeka“. Jedným z častých príkladov sú chobotnice. Ide o mäkkýše z radu hlavonožcov, známe nielen svojou mimoriadnou prispôsobivosťou, ale najmä vysokou inteligenciou.
Chobotnice dokážu riešiť pomerne zložité úlohy, upravujú si prostredie okolo seba, majú široký repertoár spôsobov komunikácie (vrátane zmeny farby tela) a v laboratórnych pokusoch si neraz poradia s úlohami, ktoré by sme od takýchto tvorov nečakali. Sú schopné pamätať si správanie iných živočíchov či ľudí, čo naznačuje neobyčajne vyspelú schopnosť učiť sa.
Evolúcia k životu mimo vody
Hoci chobotniciam v súčasnosti chýba kostra a dýchací systém prispôsobený na suchú pevninu, samotná evolúcia je dlhodobý a dynamický proces. Počas miliónov rokov by mohli zmutovať gény zodpovedné za telesnú stavbu či fyziologické funkcie, čo by im umožnilo preskúmať aj suchozemské prostredie. Nie je to ojedinelá predstava – v evolučnej minulosti Zeme sa už viacero živočíchov vyvinulo zo svojich pôvodných vodných foriem do foriem vhodných na život na suchu (stačí si spomenúť na prvých obojživelníkov).
Ak by k tomu niekedy došlo, je možné, že by sa časom objavili chobotnice schopné chodiť po súši, aktívne loviť tamojšie živočíchy, prípadne si budovať sofistikované obydlia. Samozrejme, to všetko je špekulatívna teória, pretože evolúciu nemožno jednoznačne odhadnúť. Napriek tomu ide o zaujímavý príklad, ako málo stačí, aby sme si uvedomili, že ľudstvo ako vrchol evolúcie nemusí byť jedinou možnou cestou.
Nezastaviteľný proces znovuzrodenia
Ak by ľudia naozaj zmizli, planéta by sa začala meniť a ponúkla by príležitosti iným živočíchom. Nové alebo doteraz zatláčané druhy by zaplnili vzniknuté vákuum, prispôsobili by sa a prípadne by nadobudli dovtedy nevidené schopnosti. História Zeme jasne ukazuje, že život je mimoriadne odolný a invencie evolúcie nepoznajú hranice. Po masových vymieraniach v minulosti zvykli nasledovať nástupy úplne nových skupín organizmov, ktoré prevzali dovtedy neobsadené ekologické pozície.
Budúcnosť je nejasná, ale vždy otvorená
Aj keď predstava, že by sa nejaké morské mäkkýše stali raz mocnými vládcami planéty, môže pôsobiť ako sci-fi, je rozumné myslieť na to, že evolúcia je dlhodobá, komplexná a ťažko predvídateľná. Moderné technológie a metódy vedeckého pozorovania nám naznačujú, že inteligentné a prispôsobivé formy života môžu vznikať v rôznych evolučných vetvách, nie nutne len medzi cicavcami či vtákmi.
Tak ako sme kedysi nepredpokladali, že nejaký druh primáta osídli celú planétu a vyvinie technológie umožňujúce cestovanie do vesmíru, rovnako by sme dnes nemali podceňovať schopnosti iných tvorov – aj keby na to potrebovali tisícky či milióny rokov.
Zhrnutie
- Život na Zemi prechádzal opakovanými fázami masových vymieraní a opätovného rozvoja.
- Žiadny druh, vrátane človeka, nie je zaručene „nesmrteľný“.
- Primáty ako naši najbližší príbuzní čelia podobným ekologickým rizikám, ktoré by mohli zabrániť ich uplatneniu vo svete bez ľudí.
- Niektoré teórie vyzdvihujú schopnosti chobotníc, ktoré vynikajú inteligenciou, adaptabilitou a pozoruhodnou schopnosťou riešiť úlohy.
- Evolúcia dokáže v dlhodobom horizonte prekvapiť – vodné organizmy sa môžu prispôsobiť životu na súši a naopak.
- Ak by ľudstvo vyhynulo, vyprázdnený priestor by ponúkol príležitosť novým druhom, čím by sa spustil ďalší cyklus vývoja.
Z vedeckého hľadiska teda nie je otázkou, či môže jeden dominantný druh zmiznúť, ale kedy a ako ho iný druh nahradí. Vždy tu zostáva faktor nepredvídateľnosti – aj preto je takáto debata zároveň varovaním, že ani človek nemá neotrasiteľnú istotu, a zároveň pozvaním premýšľať o tom, ako veľmi krehké a vzácne je naše miesto na Zemi.
