Každý 7. november, deň, keď si pripomíname úmrtie Alexandra Dubčeka, je aj príležitosťou zamyslieť sa nad tým, prečo je jeho meno stále spojené s morálnym rozmerom slovenskej politiky. Nie preto, že by bol bez chýb. Ale preto, že v rozhodujúcich historických chvíľach stelesňoval to, čo Slováci a Česi od politiky najviac očakávali – ľudskosť, dôveru a nádej, že moc môže slúžiť človeku, nie naopak.
Dubček sa stal v celom svete známou tvárou Československej jari 1968, keď sa pokúsil dať socializmu „ľudskú tvár“. Česká spisovateľka Eva Kantůrková napísala, že „symbolom a potom mýtom Pražskej jari sa stal skôr mimochodom až trochu prekvapivo: nie tak, že by svoje vedúce postavenie vedome budoval. Stal sa symbolom túžby po premenách jednoducho preto, že konal ako hovoril, a hovoril a správal sa podľa svojho vnútorného sveta a presvedčenia. Vo svete politiky, aj tej minulej, bol zjavením: politik, ktorý nič nepredstiera a pre ktorého je politika súčasťou nielen mocenského, ale aj ľudského konania, politik, ktorý má svedomie a zmysel pre česť, ktorý len netaktizuje, ale je so svojím názorom bytostne spätý.“
Popisujúc oslavy prvého mája 1968 na Příkopech Kantůrková vyzdvihla ich základnú črtu: „isté zdôvernenie medzi davom dole a vodcom na tribúne. Nebol tam absolútne cítiť mocenský predel: Alexander Dubček bol „ich“. Bol náš. Bol spriaznený. Natoľko dôverne spriaznený, že svoje príbuzenstvo ani nerozpoznával, tak v ňom bol zajtý, že sa len usmieval a usmieval. Toho dňa, 1. máj 1968, mohli davy uveriť v ľudskú tvár socializmu.“
Najnenávidenejší nepriateľ normalizačného režimu
Po zadupaní reformného hnutia v auguste 1968 tankami Varšavskej zmluvy sa Dubček stal najnenávidenejším, najobávanejším, najstráženejším a najizolovanejším nepriateľom normalizačného režimu. Václav Havel sa mohol kontaktovať so západnými veľvyslanectvami, v Bratislave bol iba sovietsky, maďarský a rakúsky konzulát.
Cesta k Martinskej deklarácii slovenského národa 30. októbra 1918 a jej pripomínanie - KOMENTÁR
Aj napriek tomu, že v roku 1968 pod brutálnym sovietskym nátlakom spolu s ďalšími členmi vedenia KSČ a štátu (s výnimkou F. Kriegla) podpísal Moskovský protokol, že v roku 1969 pod nátlakom podpísal tzv. obuškový zákon a že po odstavení z funkcií súhlasil s vyslaním za veľvyslanca do Turecka, čím sa celý ďalší život vnútorne trápil, zostal pre mnohých zosobnením snov o slobode a ľudskosti v politike. Normalizačný režim, ktorý zvíťazil, ho ponížil a umlčal, no nezničil jeho morálnu autoritu.
Vplyvný aktér Nežnej revolúcie
Preto sa stal nezastupiteľným a vplyvným aktérom Nežnej revolúcie v novembri roku 1989. Na tento fakt sa pri oslavách Dňa boja za slobodu a demokraciu stále viac zabúdalo. Pritom to bol práve Dubček, kto do prepukajúceho revolučného politického diania vstúpil už 14. novembra. V záverečný deň procesu s „Bratislavskou päťkou“ prehovoril k davu pred bratislavským Justičným palácom. Miroslav Kusý uviedol, že to bol „prvý politický prejav na verejnej manifestácii, znamenajúcej vlastný začiatok revolučných zmien v novembri 1989 na Slovensku„.
Dubček sa 17. novembra 1989 ako jediný z hlavných protagonistov neskorších manifestácií osobne zúčastnil na pochode študentov na Albertove. Z obavy, že vystúpi, ho príslušníci ŠtB zadržali. Bol vypočúvaný až do 21. hodiny. Bola to posledná akcia ŠtB proti nemu. Jej zásah však vôbec nebol nežný.
Jeden z členov reformného vedenia KSČ v roku 1968 V. Slavík v tejto súvislosti už v roku 1999 o tom napísal: „Máme už desať rokov po novembri, ale kto či v ktorom dokumente či vystúpení sa zmieňuje o tom, že prvým zadržaným bezpečnosťou dňa 17. novembra v Prahe bol Alexander Dubček?“
Dubčekove vystúpenia mali nezameniteľný význam
Akosi sa zabudlo aj na to, že práve Dubček bol ten, čo podľa jedného zo zakladateľov VPN zásadným spôsobom pomohol 23. novembra na Námestí SNP dosiahnuť psychologický zlom v spoločnosti. Jeho prvé veľké verejné vystúpenie Martin Bútora nazval politicky najväčšou bombou. To, „čo sa odohralo s Alexandrom Dubčekom zostúpeným priamo z nebies, z nebytia, pretože ten človek dvadsať rokov neexistoval„, líder VPN komentoval ako odkliatie, ako vyslobodenie sa zo strachu.
Dubčekova prítomnosť mala podľa Bútoru „preukázať, že Verejnosť proti násiliu nespochybniteľným spôsobom koordinuje všetky významné politické zložky opozície. Chceli sme dať najavo vedeniu strany, ktoré ešte deň predtým hovorilo so zástupcami študentov arogantným tónom, že má proti sebe zjednotenú opozíciu. My sme len potrebovali dať dostatočne jasný signál, akú cenu bude treba zaplatiť za eventuálny násilný zásah.“
Inak povedané, vystúpenia Alexandra Dubčeka na Námestí SNP a následne aj v Prahe na Václavskom námestí a potom na Letnej pre úspech VPN, ale aj OF, pre zvýšenie nátlaku na vedenie KSS i KSČ, mali podstatný a nezameniteľný význam. Medzi státisícmi ľudí, ktorí volali po slobode, znamenala jeho prítomnosť viac, než len návrat jedného politika. Bola to symbolická rehabilitácia Československej jari, znovu nájdenie prerušenej česko-slovenskej cesty k slobode a demokracii.
Mobilizačná sila
Dubček bol mobilizačnou silou. Pomáhal plniť námestia. Reprezentoval spojenie dvoch základných zložiek opozície. Na jednej strane to boli na ľudských právach obmedzované, diskriminované a šikanované státisíce z KSČ v r. 1969-1970 vylúčených reformných komunistov a ich príbuzných. K nim treba pridať desiatky tisíc ľudí z ďalších strán a organizácií vtedajšieho Národného frontu, ktorí boli povyhadzovaní zo zamestnania kvôli podpore Dubčekom reprezentovanej reformnej politiky. Na druhej strane to boli disidenti združení v Charte 77 a občianske hnutie, ktoré sa okolo nich a okolo VPN formovalo. To sa neskôr prejavilo v symbolickej a štátno-mocenskej rovine tým, že Alexander Dubček sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia a Václav Havel prezidentom.
Zabudnutý deň – prijatie Ústavného zákona o čs. federácii - KOMENTÁR
Dubček hneď v prvom vystúpení na námestí SNP v Bratislave formuloval dôležité posolstvo: „Pri tomto ľudovom, občianskom hnutí je potrebné chrániť vaše rady pred extrémnymi heslami, tendenciami, ktoré by mohli viesť ku konfrontačným stretom„. Zdôraznil, že „nič horšie by sa nemohlo stať pre novú obrodu„.
Apel na pokoj a umiernenosť urobil Dubček napriek tomu, že bol najstráženejším politickým nepriateľom normalizačného režimu a najsilnejším symbolom ľudského a politického ponižovania množstva ľudí a že mohol túžiť po revanši. Dubček sa tak vzhľadom na svoj veľký emocionálny vplyv stal jedným z garantov „nežného“ charakteru revolúcie. Jeho odmietanie jakobínskych a revanšistických tendencií patrilo k rozhodujúcim faktorom hladkého odovzdania moci v decembri 1989.
„Politická mohutnosť“
Vďaka tomu všetkému bol Dubček nezastupiteľným aktérom Novembra. Lídri revolúcie nemohli ignorovať Dubčekovu, ako sa na jeseň 1989 vyjadril Ján Budaj, „politickú mohutnosť“. Radi ho využili ako mobilizačnú silu, ako nositeľa politického konsenzu i ako politického ťahúňa v parlamentných voľbách 1990 po tom, čo sa VPN v marci dostala na prah zvoliteľnosti. Dubček získal vo voľbách do Snemovne národov FZ v Západoslovenskom kraji 92,32 % preferenčných hlasov, druhý kandidujúci za ním iba 20,48 %.
V novembri 1989 ani davom zhromaždeným na námestiach skandujúcim „Dubček na hrad“, ani slovenským a českým lídrom revolúcie evidentne neprekážali vyššie spomenuté chyby, ktorých sa Dubček bezprostredne po sovietskej okupácii ČSSR dopustil a ktoré oľutoval. Dubček bol ľuďmi spontánne prijímaný ako zosobnenie nádeje na lepšiu, slobodnejšiu a demokratickejšiu spoločnosť a ako martýr vzdorujúci režimu a nezdávajúci sa svojho humanistického presvedčenia.
Muž Novembra
Alexander Dubček bol mužom Novembra nie preto, že by ho zorganizoval či politicky priamo viedol, ale preto, že mu dal tvár a obsah. Stal sa symbolom nádeje, že sloboda sa dá dosiahnuť bez násilia, že politika môže byť o dôvere.
Dubčekov príchod do čela Federálneho zhromaždenia po Novembri nebol výsledkom straníckych dohôd, ale morálneho kreditu, ktorý pretrval dve desaťročia. V očiach verejnosti nebol súčasťou mocenského systému, ale jeho obeťou. Bol mostom medzi generáciou roku 1968 a generáciou roku 1989 – symbolom, že dejiny sa dajú naprávať, aj keď sa zdajú byť nenávratne pokrivené.
Dubčekova dôvera v dialóg, jeho odmietanie nenávisti a snaha hľadať spoločný menovateľ spoločenského zmierenia zostali aktuálne aj po tridsiatich piatich rokoch. Veď žijeme v nenávistne polarizovanej spoločnosti. Vládnuce politické strany bagatelizujú a potláčajú význam 17. novembra 1989 – Dňa boja za slobodu a demokraciu. Do popredia dávajú hlavného predstaviteľa normalizačného režimu Gustáva Husáka a likvidátora Dubčeka a jeho politického odkazu. Lebo posilňovanie nostalgie po pred novembrovými časmi sa stalo nástrojom mobilizácie ich voličskej podpory.
Dubček bol autentický humanista
Preto je mimoriadne dôležité, aby sa pri tohtoročnom pripomínaní si 17. novembra 1989 nezabúdalo na Alexandra Dubčeka. Muža, ktorý bol hlavnou politickou obeťou sovietskej invázie do Československa a následného normalizačného režimu, ktorý kolaboroval s okupačnou veľmocou, muža, ktorý pomohol tento režim odstrániť a vypoklonkovať sovietske vojská z územia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Muža, ktorý bol poprednou tvárou Novembra.
Dubček veril, že demokracia bez solidarity je prázdna a že politika bez morálky vedie k úpadku. V čase, keď sa verejný priestor opäť zapĺňa cynizmom, nenávisťou a relativizáciou hodnôt, jeho odkaz nadobúda novú aktuálnosť. Dubček nebol dokonalý, ale bol autentický humanista. V politike, ktorá je dnes často postavená na manipulácii, strachu a hľadaní nepriateľov, na ktorý sa zvaľujú vlastné politické zlyhania, je to vzácna vlastnosť.
