Prvý školský deň je významným míľnikom nielen pre dieťa, ale aj pre jeho rodičov. Prechod do novej životnej etapy so sebou prináša radosť, očakávania, ale aj istú dávku obáv. Ako teda čo najlepšie pripraviť naše dieťa na túto veľkú udalosť? Na túto otázku nám odpovedala psychologička Mgr. Lenka Jurčová z platformy ksebe.sk.
Pripravte dieťa na rolu školáka postupne
„Dieťa by si malo na svoju novú rolu školáka zvykať postupne,“ zdôrazňuje Lenka Jurčová. Prvý kontakt so školou má už pri zápise, ktorý môže byť vzrušujúcim a príjemným zážitkom. Nasleduje výber a kúpa školskej tašky, pera a ďalších pomôcok, ktoré dieťaťu spríjemnia nástup do školy. Aj príprava detskej izby či pracovného stola je dôležitým krokom. „Aj tomu treba venovať pozornosť a nechať priestor dieťaťu, ako by to chcelo mať,“ radí Jurčová.
Taktiež sa odporúča spoločne si zaspomínať na svoj vlastný prvý školský deň. „Môžete si spolu zaspomínať, aký bol ten váš prvý deň v škole, na čo ste sa tešili, čo sa vám nepáčilo. Spomienky a príbehy môžu pomôcť zmierniť obavy z neznámeho.“
Rešpektujte pocity a obavy dieťaťa
Veľmi dôležitým aspektom je spôsob, akým sa s dieťaťom o jeho pocitoch rozprávame. Rozhovor by mal byť rešpektujúci a zohľadňovať potreby dieťaťa. „Ak vám dieťa povie, že má strach a vaša reakcia bude: ‚Neboj sa, všetko zvládneš, veď to prejde‘, touto odpoveďou popierame jeho prežívanie a obavy,“ varuje Jurčová. Namiesto toho je potrebné dieťa sprevádzať a pomôcť mu vyjadriť jeho strach.
Skúste sa zvedavo opýtať: „Čo ti ako prvé napadlo, keď si povedal, že máš strach?“ alebo „Ako vyzerá ten strach?“ Psychologička tiež navrhuje: „Nakreslíš mi obrázok o tom? Aj ja nakreslím a potom si ich ukážeme.“
Zvedavosť a pochopenie detských emócií je kľúčom k budovaniu dôvery.
Empatický prístup
V rozhovore by sme dieťaťu nemali ponúkať hotové odpovede, ale trpezlivo počúvať. „Empatická reakcia je, keď zopakujeme slová dieťaťa a zároveň mu pomáhame potvrdzovať a vyjadrovať pocity,“ vysvetľuje Jurčová. Môžeme napríklad povedať: „Toto sa ti stalo… očakával/-la si… asi sa ťa to dotklo… aké to bolo?“
Deti často vyjadrujú svoje pocity prostredníctvom hry. „Môžeme to urobiť aj formou hry s rozprávkovými postavičkami alebo prečítaním príbehu a následným rozhovorom. Pri manipulácii s hračkami a vytváraním príbehov si dieťa skúša reálny život.“
Hra a rozprávky so zlým koncom
Jurčová upozorňuje na dve dôležité pravidlá pri hre s deťmi: „Pri hre dosiahnuť stav, že sa hráme a zabudneme, že sa hráme.“ To znamená, že sa do hry plne ponoríme a stávame sa súčasťou príbehu. Druhé pravidlo je trochu netradičné: „Nebojme sa rozprávok so zlým koncom. Ak deti necháme žiť v ilúzii nekonečného šťastia a dobra, o to ťažšie sa budú vyrovnávať s realitou.“
Pomenovanie vlastných emócií
Dieťaťu môže pomôcť aj to, keď rodičia otvorene vyjadria svoje vlastné pocity. „Neviem, aké to bude…Koho tam stretneme… A aká bude tvoja nová pani učiteľka? Zoznámime sa s ňou. Pôjdeme spolu a uvidíme,“ odporúča psychologička. Vyjadrenie vlastných obáv či neistôt môže dieťaťu ukázať, že je v poriadku mať zmiešané pocity pred veľkou zmenou.
