Ak nemajú v elektrárni v ruskej dedine Ojmiakon dostatok uhlia, prechádzajú na kúrenie drevom.
V chladnom počasí používajú mnohí z nás prirovnanie, že je zima ako v Rusku. Väčšinou si však nevieme predstaviť, ako taká zima môže v skutočnosti vyzerať. V ruskej dedinke Ojmiakon ležiacej len niekoľko kilometrov od polárneho kruhu na Sibíri, o tomto prirovnaní tamojší obyvatelia zrejme vedia svoje.
Kuriózity zo života ľudí neďaleko polárneho kruhu
Ojmiakon je najchladnejšie celoročne obývané miesto na Zemi. Priemerná teplota v zimnom období tam dosahuje -50 °C a najnižšia teplota, akú tam v histórii namerali, bola -71 °C. V dôsledku rekordne nízkych teplôt tak nie je možné na tomto území dopestovať žiadnu zeleninu alebo ovocie. Tamojší obyvatelia sú preto odkázaní len na príjem potravy v podobe sobieho a konského mäsa, rýb a mlieka.
Chladná dedinka s nehostinným počasím pritom poskytuje domov približne 500 obyvateľom. Medzi bežné každodenné problémy tamojších obyvateľov patria napríklad zamŕzajúce sklá, pravidelne tuhnúci atrament v perách či slabé batérie, ktoré vydržia len zlomok svojho bežného výkonu. Aj v prípade, že by toto územia malo pokrytie pre mobilné služby, telefonovanie by aj napriek tomu nebolo možné, pretože samotné mobilné zariadenie by v takej zime neodkázali efektívne pracovať.
Mrazivé počasie však prináša obyvateľom Ojmiaknu aj ďalšie problémy. Pre nízke teploty je zložité i pochovávanie mŕtvych tiel. Najprv musia zem dostatočne rozmraziť pomocou horúceho uhlia poukladaného okolo miesta, kam chcú uložiť rakvu, pričom niektoré kúsky vložia i dovnútra. Celý proces opakujú aj po niekoľko dní, až kým nie pôda dostatočne hlboká a rakvu do nej možno vložiť. Iróniou osudu je zároveň skutočnosť, že Ojmiakon je známy aj ako “nemrznúca voda“. Za túto prezývku vďačí najmä neďalekému horúcemu prameňu.
Zelenú energiu by sme tam hľadali márne
Zaujímavý je aj fakt, že väčšina tamojších domácností ešte stále používa na vykurovanie uhlie a drevo. Už vyššie sme spomenuli, že v okolí dedinky nič nerastie a tak sú obyvatelia odkázaní na konzumácia zvierat, ktoré prežijú v týchto nehostinných podmienkach. Nie je preto žiadnym väčším prekvapením, že medzi najčastejšie povolania tam patrí lovec sobov alebo rybár. Aj napriek nie je príliš variabilnej strave však tamojší obyvatelia netrpia podvýživou. Ojmiakonskí ekári vysvetľujú túto skutočnosť tým, že mlieko zvierat, ktoré pravidelne konzumujú, je nutrične veľmi bohaté. Deti bežne chodia do jedinej školy, ktorej brány sa zatvárajú až keď teplota klesne na -52 °C.
Ojmiakonské extrémy
Dedinka Ojmiakon sa nachádza v nadmorskej výške 750 metrov nad morom. Dĺžka dňa sa tam líši v závislosti od aktuálneho ročného obdobia. Denné svetlo v decembri je len počas troch hodín, v letných mesiacoch až 21 hodín. Aj napriek rekordne nízkym teplotám v zimnom období tam však môže teplota v mesiacoch jún a júl bežne dosahovať až 30 °C. V obci nájdeme len zopár moderných vymožeností.
Mnohé budovy majú ešte aj v súčasnosti externé toalety. Ak nemajú v tamojšej elektrárni dostatok uhlia, prechádzajú na kúrenie drevom. Po úbytku energie mávajú tamojší obyvatelia veľké problémy s mrznúcimi potrubiami, ktoré následne praskajú. Zdá sa, že život na tomto odľahlom mieste našej planéty nie je ľahký, napriek tomu je však dedinka stále obývaná a tvorí domov pre spomínaných približne 500 obyvateľov.
Pôvodný článok nájdete na TEJTO STRÁNKE
