Kuloárne a ničím nepodložené informácie hovoria o tom, že spriatelené firmy nehanbiace sa podnikať s vládnou garnitúrou už netrpezlivo prešľapujú a očakávajú vypísanie spravodlivých a transparentných tendrov na rekonštrukciu Vodnej elektrárne Gabčíkovo.
To, že energetika je priam srdcovou záležitosťou premiéra Roberta Fica, asi netreba zdôrazňovať. Cez ňu sa mu darí plniť si niekoľko snov, vďaka ktorým môže jednoducho a elegantne ovládať masy a zachraňovať Slovensko pred energetickou katastrofou. Splnil sa mu už napríklad sen o vrátení do rúk štátu ropovodného prepravcu ropy, plynárov či sen o nezávislom a fundovanom stanovovaní cien energií na tlačových besedách. Minulý týždeň sa mu splnil ďalší energetický sen. Ten o Gabčíkove. Ešte mu do zbierky určite chýba splniť si sen o Mochovciach. Keď sa mu však podarí vládnuť ešte jedno volebné obdobie, je možné, že aj tento sen oslávi reálnym prestrihnutím pásky.
Vráťme sa však k tomu aktuálnemu, gabčíkovskému snu. Predseda ministrov je presvedčený, že ide o sen, ktorý je pre Slovensko len a len dobrým snom. Že je to sen, ktorý posunie Slovensko vpred a nikdy nie vzad. Optimistické, priam až proletárske vládne vyhlásenia o Gabčíkove, ktoré nás sprevádzali celým minulým týždňom, však niektorých realistov, či nebodaj pesimistov z radov premiérových oponentov, priam až striasajú. Vyčítajú mu jeho laxný prístup k celej problematike, za ktorým vidia len perfektne nastavený politický marketing, hrozbu ďalších súdnych sporov, či pripravovaný biznis pre spriaznené firmy.
Ficove výnosy – naivná predstava?
Oponenti vládnych krokov nahlas upozorňujú, že štát nedokáže na gabčíkovskej elektrárni zarobiť toľko, ako keď ju prevádzkovali Slovenské elektrárne. Štát totiž nemá iné druhy zdrojov energií, vďaka ktorým vedeli Slovenské elektrárne viac manévrovať. Vedeli predávať elektrinu z gabčíkovskej elektrárne aj v budúcnosti, v čase, keď sa bude predávať za výhodnejšie ceny, nemuseli ju predávať hneď na spotový trh. Premiérovi jeho poradcovia vypočítali, že ročné výnosy z Gabčíkova budú na úrovni 100 miliónov eur. Tak, ako to bolo zhruba v minulosti. Slovenské elektrárne si z výnosov na základe zmluvy o prenájme zobrali 35 miliónov a zvyšok šiel štátnemu podniku Vodohospodárska výstavba. Čiže počas bačovania Slovenských elektrární mal štát istých zhruba 65 miliónov eur. V slovenskom rozhlase v relácii Sobotné dialógy uviedol minister životného prostredia, že počas minulého týždňa, kedy už elektráreň prevádzkoval len a len štátny podnik, utŕžili z predaja elektriny vyrobenej v Gabčíkove 640 tisíc eur. Dajme tomu, že 700 tisíc eur, nech sa to ľahšie počíta. Keby každý týždeň utŕžila elektráreň výnosy vo výške 700 tisíc eur, za 52 týždňov, čo predstavuje jeden rok, by tak boli celkové ročné výnosy niečo vyše 36 miliónov eur. No a to je dosť ďaleko od plánovaných 100 miliónov.
Kšefty pre kamošššov?
Veľa sa rozpráva aj o tom, prečo vládny kabinet prevzal moc nad gabčíkovskou elektrárňou práve v čase, keď ju čaká veľká rekonštrukcia, na ktorú bude potrebných vynaložiť približne 80 miliónov eur. Slovenské elektrárne ovládané talianskym Enelom (vlastní 66 % akcií) už mali plán rekonštrukcie schválený aj valným zhromaždením, v ktorom samozrejme ako 34-percentný akcionár má zastúpenie aj štát. Takže namiesto toho, aby sa na rekonštrukcii dvoma tretinami podieľali aj Taliani, zaplatíme všetko zo štátneho. Kuloárne a ničím nepodložené informácie hovoria o tom, že spriatelené firmy nehanbiace sa podnikať s vládnou garnitúrou už netrpezlivo prešľapujú a očakávajú vypísanie spravodlivých a transparentných tendrov. Šéf Vodohospodárskej výstavby im odkázal, že v najbližších mesiacoch už bude vypísaný medzinárodný tender. Takže treba zachovať pokoj, všetko je tak, ako má byť.
Je za tým predaj elektrární?
Bolo by zaujímavé rozpliesť, akú úlohu hrá Gabčíkovo pri plánovanom predaji elektrární. Aj keď sa Taliani tvária, že odobratie Gabčíkova veľmi ich predaju neublíži, na ich mieste by som si taký istý veľmi nebol. Veď noví investori by určite privítali po kúpe majoritného podielu v Slovenských elektrárňach aj nejaké bonusy a nielen súdne spory a rozohraté nekonečné rokovania so štátom, či nedostavané Mochovce. Premiér Fico v nedeľu v relácii TA3 v Politike znova nahlas pripustil, že vláda by sa mala zamyslieť nad možným odkúpením predávaného podielu. Že by niečo naznačoval? Fico to v tejto hre tak rozohral, že sa v tom už nevyzná nikto. Stále môžeme iba hádať, či oznámi pospolitému ľudu pred parlamentnými voľbami, že im do rúk vrátil ďalší bývalý štátny podnik, alebo nie. Existuje alternatíva, že sa len snaží znižovať predajnú cenu pre niekoho tretieho. Možno chce, aby Enel na Slovensku nakoniec zostal, na koho by totiž nadával, keďže západných zahraničných vykorisťovateľov už pomaly na Slovensku nieto a tí, čo sú z najbližšieho nášho západu, sú poprepájaní s našimi šikovnými podnikateľmi, ktorí sú šikovní aj na poli politickom.
Čarovné Slovensko
Čo dodať na záver. Ficovej nadržanosti pre energetiku sa netreba čudovať. Dajú sa prostredníctvom nej ľahko ovládať voliči a ešte keď uveríte, že naozaj spasíte Slovensko, tak vám vznikne kombinácia ako hrom. Skôr sa čudujem „energetickým poradcom“, ktorí sa obšmietajú okolo neho. A vlastne, ani im sa netreba čudovať. Pri pomyslení, že ich náčelník už dlho nemusí byť pri moci a studňa s kšeftami môže veľmi rýchlo vyschnúť, musia konať. Je zaujímavé akých „šikovných“ ľudí má Slovensko. Niektorí vyvolení sa totiž vedia nabaliť aj pri privatizácii aj pri znárodňovaní. Slovensko – zasľúbená to krajina.
Autor je šéfredaktorom portálu vEnergetike.sk.
