Koncom minulého roka Ústavný súd SR rozhodol vo veci tzv. G-komponentu. Ide o významné rozhodnutie, ktoré môže ukončiť niekoľko rokov trvajúce stovky súdnych konaní. O náleze Ústavného súdu SR a jeho dôsledkoch na prebiehajúce súdne konania sa rozprávame s JUDr. Martinou Filipovou, advokátkou z advokátskej kancelárie BOOM & SMART Slovakia, ktorá zastupovala úspešnú distribučnú spoločnosť.
1. Úvodom by bolo dobré vysvetliť, čo je to vlastne G-komponent.
Za G-komponent sa označuje poplatok výrobcov elektrickej energie za prístup do distribučnej sústavy distribučných spoločností. Inak povedané, výrobca elektriny, ktorý vyrobenú elektrinu dodáva do sústavy distribučných spoločností, má zabezpečený prístup do tejto sústavy (teda má možnosť dodať vyrobenú elektrinu do sústavy) a za tento platí poplatok (tzv. G-komponent). Pre upresnenie je potrebné dodať, že existuje aj skupina výrobcov elektrickej energie, ktorí do sústavy distribučných spoločností nedodávajú nimi vyrobenú elektrickú energiu a teda nemajú zabezpečený prístup do týchto sústav a preto títo žiadny poplatok v tejto súvislosti neplatia.
2. Z čoho vyplýva resp. čo bolo dôvodom na zavedie G-komponentu?
Odvetvie energetiky je primárne regulované právom Európskej únie, ktoré následne členské štáty preberajú do svojich národných právnych poriadkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou z 13.07.2009 a aj neskoršia Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/944 z 5. júna 2019 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou a o zmene smernice 2012/27/EÚ jednotne akcentujú záväzok členských štátov zabezpečiť prístup tretích strán do distribučných sústavy na základe taríf uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie medzi užívateľmi sústavy. Keď smernice hovoria o užívateľoch sústavy, majú sa tým na mysli subjekty, ktoré do sústavy elektrinu dodávajú, ako aj tie subjekty, ktorým je elektrina dodávaná. V slovenských podmienkach ešte pred zavedením G-komponentu poplatok za prístup platili len odberatelia elektrickej energie, čo je zjavne v rozpore s vyššie označenými smernicami, keďže tarify sa mali uplatňovať nediskriminačne. V tejto situácii ťahali za kratší koniec odberatelia, ktorí platili za službu prístupu, pričom výrobcovia službu prístupu mali zadarmo. Zmena nastala účinnosťou vyhlášky URSO č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, prostredníctvom ktorej sa na území Slovenskej republiky určil výpočet G-komponentu, teda poplatku za prístup aj pre výrobcov elektriny.
3. Z čoho teda pramení celý spor okolo G-komponentu?
Vyhlášku URSO, ktorou bol regulovaný poplatok za prístup aj pre výrobcov elektriny napadla skupina poslancov na Ústavnom súde SR dňa 12.03.2014. Treba povedať, že Vyhláška bola napadnutá celkovo v 5 odsekoch, pričom Ústavný súd SR v Náleze PL. ÚS 17/2014 za protiústavný označil len jeden z nich. Podľa Ústavného súdu bola pre ústavne súladný výber poplatkov za prístup potrebná aj existencia zmluvného základu medzi výrobcom elektriny a distribučnou spoločnosťou. Výrobcovia elektrickej energie, zrejme posilnení týmto nálezom, začali hromadne podávať na distribučné spoločnosti žaloby na súd o vydanie bezdôvodného obohatenia a to v súvislosti s poplatkami, ktoré boli z ich strany aj na podklade Vyhlášky URSO uhradené. Výrobcovia elektriny v podaných žalobách tvrdili, že žiadnu zmluvu s označením zmluva o prístupe nemajú s distribučnou spoločnosťou uzatvorenú.
4. Ako boli spory vyriešené na okresných a krajských súdoch?
V prípade nášho klienta Okresný súd Žilina v podstate prevzal právnu argumentáciu žalobcov, teda výrobcov elektriny a rozsudkami ho zaviazal k vráteniu poplatkov za prístup. Jednotiacim argumentom vo všetkých súdnych konaniach bolo, že náš klient nepreukázal uzatvorenie samostatnej zmluvy o prístupe a teda, že výrobcovia platili nášmu klientovi poplatok za prístup bez zmluvného základu resp. bez toho, aby prístup využívali a potrebovali. Túto právnu argumentáciu bez ďalšieho prevzal aj odvolací súd a rozsudky súdu prvej inštancie potvrdzoval. Napokon sme boli úspešní až na Najvyššom súde SR v rámci dovolacieho konania.
5. Ako sa vo veci vyjadril Najvyšší súd SR? Ako rozhodol?
Najvyšší súd SR zrušil napadnuté rozsudky Krajského a Okresného súdu v Žiline a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podstatným však bolo, že Najvyšší súd SR vyjadril svoj právny názor na predmetnú vec, ktorý korešpondoval s tým, čo sme tvrdili od počiatku. Ako prvé, Najvyšší súd SR potvrdil, že zmluvy uzatvorené medzi výrobcami elektriny a našim klientom je potrebné posúdiť podľa právneho poriadku účinného v čase ich uzatvorenia. Vychádzajúc z tejto konštatácie, ako druhé Najvyšší súd SR ustálil, že právna úprava účinná v čase vzniku zmluvy umožňovala výrobcovi elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou len vtedy, pokiaľ bude mať s distribučnou spoločnosťou uzatvorenú zmluvu o pripojení a o prístupe. O tejto povinnosti výrobcovia pôsobiaci na trhu s elektrinou vedieť museli, a preto je absurdné, že v súdnych konaniach tvrdili, že žiadnu zmluvu o prístupe neuzatvárali a prístup nepotrebujú. Treba tiež povedať, že už na podklade tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vzali niektorí výrobcovia svoje žaloby spať.
6. Čo zmenil posledný Nález ÚS SR na právnom posúdení sporov, ktoré vyslovil Najvyšší súd SR?
Ústavný súd SR v Náleze III. ÚS 257/2020 nadviazal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR s konštatovaním, že ich nemôže nechať bez povšimnutia. Zhrnul všetky zásadné právne argumenty Najvyššieho súdu SR a niektoré rozšíril o ďalší výklad, ktorým len potvrdil už skôr povedané. Ústavný súd SR zdôraznil a zopakoval, že v zmysle právnej úpravy účinnej v čase uzatvorenia zmluvného vzťahu medzi našim klientom a výrobcami elektriny bolo zákonnou podmienkou mať uzatvorenú zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave. Zároveň ÚS SR potvrdil, že zmluva o prístupe a o pripojení k sústave uzatvorená podľa starého zákona o energetike (pozn.: zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike) neodporuje neskoršej právnej úprave obsiahnutej v novom zákone o energetike (pozn.: zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike). Záver je preto jednoznačný – aj súčasná právna úprava, teda právna úprava zhmotnená v novom zákone o energetike zakotvuje povinnosť výrobcu elektriny mať uzatvorenú zmluvu o prístupe do sústavy v prípade, ak do sústavy dodáva elektrinu. V opačnom prípade by de facto výrobca nemohol elektrinu do sústavy dodávať a teda nemal by ako podnikať na trhu s elektrinou. Rozhodnutie Ústavného súdu SR tak predstavuje uprednostnenie obsahu zmluvného vzťahu pred jeho samotným formálnym označením, čo plne korešponduje so všeobecnou právnou doktrínou výkladu obsahu záväzkových právnych vzťahov. V tomto smere sme v jednotlivých konaniach preukazovali, že náš klient disponuje zmluvným právnym základom pre účtovanie platby za prístup do sústavy.
7. Vnímate tento posledný nález ÚS SR ako odporujúci nálezu, ktorým Ústavný súd SR vyhlásil časť vyhlášky č. 221/2013 za protiústavnú?
Nález III. ÚS 257/2020, teda posledný Nález Ústavného súdu SR, nie je podľa môjho názoru v rozpore so skorším rozhodnutím Ústavného súdu SR. Je dôležité zdôrazniť, že Ústavný súd SR nikdy v žiadnom svojom náleze nepovedal, že G-komponent ako taký je protiústavný. Ústavný súd SR v Náleze, ktorým bola časť vyhlášky URSO vyhlásená za protiústavnú, G-komponent považuje za legitímny poplatok a jeho zakotvenie v slovenskom právnom poriadku nespochybnil. Práve naopak, Ústavný súd SR pripomenul, že povinnosť podnikateľských subjektov uhrádzať určité platby je súčasťou výkonu podnikania a podnikateľské subjekty vstupujú s týmto vedomím na trh. Uvedená premisa platí o to viac, že v danom prípade ide o regulované odvetvie elektroenergetiky so všetkými jeho špecifikami. Podstatou skoršieho Nálezu ÚS SR je to, že pokiaľ medzi distribučnou spoločnosťou a výrobcom neexistoval zmluvný vzťah prístupu do sústavy, G-komponent sa platiť nemá. Ak zmluvný vzťah prístupu existuje, požiadavka na úhradu G-komponentu je úplne legitímna. V tomto duchu Ústavný súd SR nadviazal aj vo svojom poslednom Náleze III. ÚS 257/2020, keď konštatoval, že skorší Nález ÚS SR PL. ÚS 17/2014 dopadá len na situácie, kde zmluvný základ pre účtovanie platby za prístup do distribučnej sústavy absentuje. Nie je pritom rozhodujúceho ako tento zmluvných vzťah formálne nazvete.
8. Prečo potom podľa Vás vznikajú toľké emócie okolo tohto Nálezu? Alebo opýtam sa inak. Prečo si mnohí vysvetľujú, že Ústavný súd SR sám sebe odporuje?
Je ťažké zodpovedať komplexne na túto otázku, lebo z môjho pohľadu ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR neboli odporujúce rozhodnutiu Ústavného súdu SR a rovnako tak ani posledný Nález Ústavného súdu SR, neodporuje skoršej rozhodovacej praxi ÚS SR. Avšak, tak ako sme to navnímali zo súdnych konaní a z právnej argumentácie žalobcov, emócie boli pravdepodobne spôsobené nenaplnením ich očakávaní ohľadom interpretácie skoršieho Nálezu ÚS SR, ktorým bola časť vyhlášky URSO 221/2012 vyhlásená za protiústavnú. Z môjho pohľadu však posledný Nález USSR len vysvetľuje jeho skoršieho rozhodnutie v praxi a predstavuje zrozumiteľné a racionálne zdôvodnenie textu právneho predpisu. Keby bol spor správne právne posúdený už na prvej inštancii a nie až v rámci dovolacieho konania resp. konania pred Ústavným súdom SR, zrejme by počet súdnych konaní nedosiahol taký enormný rozmer.
9. Záverom vyvstáva otázka, či tento Nález ÚS SR bude mať dopad na v súčasnosti často diskutovanú tému ceny elektriny?
Treba si uvedomiť, že ide o cenovú reguláciu, ktorá existuje od roku 2014. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca v súdnych konaniach o G-komponente je, či existuje zmluvný základ pre účtovanie platieb za prístup do sústavy. Ak právny základ existuje, tak platby, ktoré boli výrobcami už dávno v čase uhradené, sú legitímne a distribučná spoločnosť ich nemusí vracať. Z tohto pohľadu ide o zachovanie status quo. Výrobcovia teda navyše nič platiť nemusia, pričom budú pokračovať v úhradách za prístup do sústavy tak, ako to robili doteraz.
Informačný servis
