Sebavedomie, sila, rešpekt. To sú hodnoty, po ktorých túžia mnohí mladí muži. Najmä v čase, keď hľadajú svoju identitu. Problém nastáva, keď sa k nim dostávajú cez rýchle, zjednodušené a často toxické vzory.
Online postavy ako influencer Andrew Tate im ponúkajú svet, kde byť „pravým mužom“ znamená dominovať, ovládať a ignorovať svoje pocity. Je to lákavé najmä pre chlapcov, ktorí vyrastali bez zdravých mužských vzorov.
Muži, ktorí nemajú radi ženy - KOMENTÁR
Prečo chlapcov tak priťahuje falošný obraz „alfa“ mužnosti? Ako ich to ovplyvňuje vo vzťahoch, psychike či vnímaní žien? A čo môžu urobiť rodičia, učitelia aj samotní mladí muži, aby neskĺzli k agresii či dokonca narcistickým črtám?
Psychologička Monika Chovanová, ktorá sa venuje vzťahovej terapii a práci aj s mladými mužmi, v rozhovore hovorí o sile, ktorá nemusí kričať, o rešpekte, ktorý neponižuje, a o mužnosti, ktorá neubližuje.
Prečo mladí muži čoraz častejšie obdivujú vzory ako Andrew Tate, ktorí reprezentujú toxickú maskulinitu? Čo ich na tom láka?
V mojej praxi často vidím mladých mužov, ktorí pociťujú chaos v tom, čo vlastne znamená byť muž. Čo definuje mužskú rolu v súčasnej spoločnosti. Postavy ako Andrew Tate ponúkajú rýchlu, drsnú definíciu mužnosti, ktorá sľubuje rešpekt a moc. Nevenuje sa však už toľko tomu, aký efekt na okolie majú jeho spôsoby získavania rešpektu a moci.
Žiarlivosť: Emócia, ktorá môže ničiť alebo varovať
Výskumy ukazujú, že mladí muži túžia po jasnej štruktúre a hierarchii, najmä ak im doma alebo v škole chýbajú pozitívne mužské vzory. V Tateovom svete je všetko čierno-biele: buď si „alfa“, alebo si slaboch. A v neistom svete jednotlivca, ktorý nemá vo svojom okolí mužský vzor, je táto jednoduchosť návyková.
V bežnom živote by bolo užitočné, keby mladí muži mohli zažiť iný druh autority – pevnú, ale spravodlivú – napríklad v škole alebo v rodine. Rodičia a učitelia často podceňujú, ako veľmi chlapci potrebujú vidieť, že sila nemusí byť krutá. Aj preto by sme mali viac hovoriť o tom, čo je zdravá moc a ukazovať im ju v každodenných maličkostiach.
Čo môže psychologicky stáť za tým, že mladí chlapci sa stotožňujú s mužmi, ktorí vystupujú dominantne, ponižujú ženy a hlásajú agresívne správanie ako úspešné?
Psychologicky za tým často stojí túžba patriť do skupiny a necítiť sa slabý alebo bezvýznamný. V mojej praxi vidím chlapcov a mladých mužov, ktorí vyrastali bez stabilného mužského vzoru alebo zažili, že rešpekt si treba „vydobiť“ silou.
Tateovci boli inšpiráciou pre vraha zo Spišskej Starej Vsi, podľa Remišovej to vie Šutaj Eštok aj polícia – VIDEO
Dominantné správanie potom vnímajú ako jedinú cestu, ako nebyť prehliadaný. Keď nemajú priestor hovoriť o strachu a zraniteľnosti, agresia sa javí ako najbezpečnejšia maska. Často im chýba skúsenosť, že rešpekt sa dá získať aj spoluprácou, nielen zastrašovaním.
V bežnom živote môžeme takýmto chlapcom a mladým mužom pomôcť, ak im ukážeme iné formy sily – napríklad cez športy, kde sa učia disciplíne aj férovosti. A najmä ak im dáme pocítiť, že rešpekt nemusí bolieť druhých, aby posilnili ich samých.
Je to skôr o túžbe po uznaní, kontrole alebo o nedostatku pozitívnych mužských vzorov doma a v spoločnosti?
Vo väčšine prípadov ide o kombináciu všetkých týchto faktorov. Mladí muži často cítia, že uznanie si musia zaslúžiť, lebo im ho nik prirodzene nedáva. Často sa stretávam s tým, že chýbajúci otcovia alebo otcovia, ktorí boli prísni a zároveň emocionálne nedostupní, zanechali v synoch hlad po kontrole a moci.
Výskumy hovoria, že silné a zdravé mužské vzory v rodine či komunite môžu výrazne znížiť riziko, že chlapec skĺzne k toxickým vzorom. Ak ich nenájde, hľadá ich inde a často natrafí práve na online idoly, ktoré mu sľúbia rešpekt a nadradenosť. Potreba kontroly rastie tam, kde je vnútorný chaos a neistota. Preto je dôležité rozprávať sa s chlapcami o tom, čo vlastne moc znamená. V rodinách by sa nemalo báť hovoriť o slabosti ako o normálnej súčasti mužnosti. Len tak sa naučia, že skutočná sila nie je o dominancii, ale o schopnosti niesť zodpovednosť.
Ako sa líši zdravá sebadôvera od „falošnej“ nadradenosti, ktorú tieto vzory často prezentujú ako silu?
Zdravá sebadôvera je tichá a pevnú hranicu si udrží bez kriku či poníženia iných. Falošná nadradenosť potrebuje neustály potlesk a dokazovanie, pretože je postavená na strachu, že pravda vyjde najavo. Vo svojej práci vidím, že mladí muži, ktorí majú reálnu sebaistotu, vedia sa ospravedlniť, prijať kritiku a priznať zraniteľnosť. A áno, aj plakať. Tí, ktorí sa len tvária silno, reagujú na kritiku hnevom alebo výsmechom, pretože ich vnútro je krehké.
Ak chcú rodičia budovať v chlapcoch skutočnú sebadôveru, mali by ich učiť rozpoznávať aj vlastné chyby a spracovať zlyhanie bez hanby. V bežnom živote je dobré podporovať chlapcov v aktivitách, kde zažijú spoluprácu, nielen súťaž. Zdravá sila nerastie z nadradenosti, ale z pocitu, že som hodnotný aj bez toho, aby som niekoho zhodil, niečo dokázal či potvrdil činmi svoju hodnotu. Hodnotu máme všetci „len“ preto, že sme.
Môže tento trend prispieť k narastaniu domáceho násilia alebo problémov vo vzťahoch? Ako to ovplyvňuje mladé páry?
Áno, tento trend môže zvyšovať napätie vo vzťahoch a vytvárať atmosféru strachu a kontroly namiesto rovnosti. Mnohí moji mladí klienti priznávajú, že očakávajú, že žena „bude poslúchať“, inak strácajú pocit moci, čím v nich narastá neistota, a tým narastá väčšia potreba kontroly partnerky. Takéto nastavenie zvyšuje riziko psychického aj fyzického násilia.
Séria Narcizmus: „Tentoraz to bude iné.“ Ako ukončiť cyklus toxického vzťahu raz a navždy
Podľa viacerých štúdií majú muži, ktorí veria v nadradenosť, vyššiu pravdepodobnosť, že budú partnerky obmedzovať alebo trestať. V pároch sa potom namiesto partnerstva vytvára vzorec moci a strachu. To, čo by malo byť miestom dôvery, sa mení na bojisko o dominanciu.
Pre mladých ľudí je dôležité zažiť vzťahy, kde je rešpekt obojstranný a nesúvisí s nadradenosťou, pretože v takomto vzťahu zažijú pocit bezpečia a dôvery. Pokiaľ sa v budúcnosti rozhodnú mať deti, budú tieto vzorce posúvať ďalej. V praxi rovnocenný vzťah znamená napríklad učiť sa otvárať konflikty bez ponižovania a potreby získať kontrolu.
Čo to robí s chlapcami, ktorí nedokážu naplniť tieto nereálne ideály „alfa“ mužov? Môže to viesť k frustrácii, hnevu alebo depresiám?
Chlapci a mladí muži, ktorí sa snažia naplniť extrémne ideály Andrewa Tateho, často končia vyčerpaní a frustrovaní. Nereálne očakávania typu: „Musím byť vždy dominantný a neporaziteľný“ vytvárajú obrovský tlak. Keď to nezvládnu, cítia hanbu a zlyhanie, ktoré sa niekedy premení na hnev voči sebe alebo okoliu.
Vyvoláva v nás pocit viny či strach. Ako rozpoznať citové vydieranie? Psychologička radí, ako sa mu ubrániť
Výskumy hovoria, že u mladých mužov, ktorí veria v rigidné maskulínne normy, je vyššie riziko depresie a úzkostí. V praxi to často vidíme ako izoláciu, záchvaty hnevu alebo útek do virtuálnych svetov. Mnohí sa boja priznať, že im je ťažko, lebo „muž predsa neplače“. Preto je dôležité otvárať s chlapcami tému, čo vlastne znamená byť silný a že sila nie je o tom, byť dokonalý.
Rodičia a školy by mali chlapcom ukazovať, že zlyhanie patrí k rastu a že o slabosti sa dá hovoriť nahlas. Len tak sa prestanú trestať za to, že nie sú „dokonalí alfa muži“.
Môže sa z takéhoto nastavenia zrodiť narcistická porucha osobnosti alebo iné poruchy správania?
Ak mladý muž dlhodobo verí, že musí byť vždy nad druhými a nikdy sa nemýliť, môže si vytvoriť rigidný obraz o sebe, ktorý sa podobá narcistickému vzorcu. V mojej praxi sa s tým stretávam najmä u mladých mužov, ktorí boli za svoje zlyhania alebo citlivosť vysmievaní.
Výskumy potvrdzujú, že ak sa dieťa učí, že jeho hodnota závisí len od výkonu a nadradenosti, môže to neskôr prerásť do problémov so vzťahmi, ako je napr. manipulácia. Narcistické črty sa potom stávajú spôsobom, ako ochrániť svoje krehké vnútro pred zranením. Nie každý, kto obdivuje „toxické“ idoly, sa stane narcistom, ale dlhodobé žitie v tejto ideológii zvyšuje riziko narcistických prejavov vo vzťahoch.
V bežnom živote je preto kľúčové učiť chlapcov pracovať so zlyhaním, s hanbou a s kritikou. Dôležité je aj to, aby mali okolo seba dospelých, ktorí im dávajú lásku bez podmienok a bez výkonu. Len vtedy sa naučia, že sebaúcta nemusí byť postavená na porovnávaní sa s druhými.
Ako takéto vzory ovplyvňujú predstavu mužov o ženách a partnerských vzťahoch?
Keď chlapci a mladí muži sledujú vzory, ktoré ženy ponižujú alebo ich vnímajú ako „odmenu“, ich predstava o vzťahu sa skresľuje. V mojej praxi často počúvam, že „pravý muž musí mať ženu pod kontrolou“, inak vraj stratí rešpekt. Tento postoj znižuje šancu na rovnocenné partnerstvo, ktoré stojí na úcte a dôvere.
Výskumy o genderových stereotypoch potvrdzujú, že muži s toxickými vzormi majú častejšie konfliktné vzťahy a problémy s násilím. Partnerský vzťah potom nie je spoluprácou, ale bojiskom o moc. Pre dievčatá je to pasca, v ktorej sa často stratia ich hranice a sebaúcta.
V bežnom živote je dôležité hovoriť s chlapcami aj dievčatami o tom, ako vyzerá zdravá láska. Dobrým príkladom sú filmy, knihy či diskusie, kde vidia vzťahy postavené na rešpekte, nie na kontrole. A rodičia by mali byť prvým modelom, kde dieťa vidí, ako sa partneri rozprávajú a ako sa nehádajú o moc, ale o porozumenie. Aj v prípade, že sú rozvedení.
Ako môže rodič spoznať, že jeho syn podlieha tomuto typu manipulácie a ideológie? A ako s ním o tom hovoriť?
Prvé signály môžu byť zmeny v slovníku. Syn začne hovoriť o ženách s pohŕdaním, vyzdvihuje „pravú mužskosť“ ako dominanciu alebo sa posmieva kamarátom, ktorí sú citliví. V praxi rodičom radím, aby sledovali, aký obsah ich deti sledujú online a s kým sa identifikujú. Výskumy ukazujú, že práve sociálne siete sú hlavnou bránou k týmto ideológiám.
Dôležité je reagovať bez hnevu a posmechu. Ak rodič začne moralizovať, syn sa stiahne ešte hlbšie do tejto komunity. Najlepšie funguje zvedavosť: pýtať sa, čo na tom syn obdivuje, čo mu to dáva, ako by sa cítil na opačnej strane. V rodine je kľúčové nastaviť jasné hranice, ale aj veľa počúvať. Diskusia o tom, čo je rešpekt a čo ponižovanie, by mala byť bežnou súčasťou rozhovorov. A ak rodič cíti, že sa situácia zhoršuje, nemal by sa báť vyhľadať odborníka. Včasná intervencia môže odvrátiť dlhodobé problémy.
Aké vlastnosti alebo zručnosti by sme mali rozvíjať u chlapcov, aby si vybudovali zdravý obraz o mužnosti?
Zdravý obraz o mužnosti nestojí na sile, ktorá ubližuje, ale na sile, ktorá unesie zodpovednosť. V mojej praxi sa osvedčilo učiť chlapcov empatii, schopnosti pracovať so svojím hnevom a otvoriť sa rozhovoru o strachu. Výskumy ukazujú, že chlapci, ktorí vedia pomenovať svoje emócie, majú nižšie sklony k agresii a toxickým vzorom.
Veľmi pomáha aj podpora v športoch alebo aktivitách, kde sa učia disciplíne a tímovej spolupráci, nielen dominancii. Dôležité je budovať ich sebahodnotu na tom, kým sú, nielen na tom, čo dokážu. Doma by mali vidieť, že muž vie byť láskavý, ale aj pevný, že vie priznať chybu a ospravedlniť sa. Aj školy môžu viesť chlapcov k tomu, že rešpektujú iných bez potreby dokazovať, kto je „alfa“. Tým sa učia, že sila nemusí byť krikom, ale pokojom.
Čo by ste poradili mladej žene, ktorá si začne vzťah s mužom, ktorý sa inšpiruje takýmto „idolom“?
Ak sa mladá žena ocitne vo vzťahu s mužom, ktorý obdivuje toxických idolov, prvé, čo by mala urobiť, je všímať si jeho správanie v praxi, nielen jeho slová. Často sa rozprávam so ženami, ktoré verili, že „ho zmenia“ alebo že to časom prejde. Realita je, že toxické vzorce sa menia ťažko, ak ich človek sám nevidí ako problém.
Mladá žena by mala otvorene hovoriť o tom, čo je pre ňu v poriadku a čo nie a sledovať, či jej hranice partner rešpektuje. Ak vidí výsmech, ponižovanie alebo manipuláciu, je to jasný signál, že vzťah sa môže stať nezdravým.
Výskumy ukazujú, že ženy vo vzťahoch s dominantnými partnermi častejšie trpia úzkosťami a stratou sebaúcty. V bežnom živote by žena mala mať pri sebe ľudí, ktorým dôveruje a s ktorými môže o vzťahu hovoriť. A najdôležitejšie je veriť svojim pocitom, bez ohľadu na to, čo tvrdí partner. Bežné sú slová ako „to preháňaš, „si precitlivelá“. Kvôli nim začnú ženy hľadať chybu v sebe, čím ich „dominantný“ partner získa ešte väčšiu kontrolu vo vzťahu a sprostredkuje svojej partnerke ešte viac vnútornej neistoty.
Môže byť škola miestom, kde sa proti týmto toxickým vplyvom dá bojovať? Ako by mala vyzerať moderná výchova k mužskosti?
Škola má veľký potenciál, no musí sa prestať báť hovoriť o citlivosti a emóciách. V mojej praxi často vidím, ako veľmi chlapcom chýba priestor, kde by mohli byť sami sebou, bez tlaku hrať sa na drsných. Moderná výchova k mužskosti by mala spájať disciplínu so schopnosťou pomenovať emócie a diskutovať o vzťahoch. Výskumy ukazujú, že programy zamerané na prevenciu toxickej maskulinity znižujú agresívne správanie a posilňujú sebavedomie.
Škola by mala vytvárať diskusné kruhy, mentorov a vzory, ktoré ukazujú, že sila je aj v zraniteľnosti. Učitelia by mali byť trénovaní, ako viesť rozhovory o rovnoprávnosti, hraniciach a rešpekte. Rovnako dôležité je zapájať rodičov, pretože výchova sa nezačína ani nekončí za školskými dverami. Chlapci potrebujú vidieť, že byť mužom nie je rola, ktorú si nasadia, ale cesta, ako stáť pevne a zároveň citlivo v sebe aj pri druhých.
