Vy ste neboli prvým nominantom HZDS na post prezidenta, lebo primárne voľby na straníckej pôde vyhral váš menovec Roman Kováč. V parlamente však v prvom kole voľby neuspel, konala sa druhá, v ktorej ste uspeli vy. Aké pocity ste mali po tom prvotnom neúspechu v primárkach?
Keď sa rozhodlo na pôde HZDS o tom, koho navrhnúť za kandidáta na prezidenta, vtedy som si bol istý, že ak je reč o Romanovi a Michalovi, tak Michal má väčšie šance ako Roman. Bol som o tom presvedčený. Preto, aj keď sa to rokovanie uskutočnilo a rozhodlo sa inak – Roman mal o tri hlasy viac ako ja, musel som sa schladiť. Hneď som mu pogratuloval. Bral som to tak, že taký je život, treba ísť ďalej. Ale bolo to pre mňa sklamanie. V druhom kole sa to potom vysporiadalo tak, ako to aj objektívne vyzeralo.
Stali ste sa prvým prezidentom štátu, ktorý dovtedy neexistoval, Slovenská republika sa krátko pred tým osamostatnila. Čo vám vtedy napadlo, keď vás zvolil za jej prezidenta, že bude treba ako prvé robiť?
Či bude alebo nebude jednoznačné medzinárodné uznanie. Pretože viaceré štáty odhovárali vtedajších predstaviteľov od pokusu rozdeliť Československo. Takže som tŕpol, ako to bude s medzinárodnoprávnym uznaním. Neboli však problémy, Slovensko bolo medzinárodne právne uznané a zostala už len úloha doma to zjednotiť. Pretože tu bol a aj je parlamentný systém a ten predpokladá, že sú rozdielne názory na rôzne politické, ekonomické i kultúrne otázky. Zatiaľ čo bolo treba upevňovať pluralitný parlamentný systém, bolo treba hľadať aj cesty, kto bude pri tej rôznosti názorov občanov zjednocovať, aby neboli nemilosrdne rozdelení do dvoch alebo niekoľkých nepriateľských táborov. Takže som si to zobral za úlohu ja s tým, že u nás hrala dôležitú úlohu aj menšina – maďarská aj rómska. Lenže v tom čase to nevypuklo natoľko ostro, ako v neskoršom období. Tak som si vzal úlohu zjednocovať občanov SR, aby tu neboli nepriateľské tábory, ale aby boli rôzne skupiny, ktoré majú svoje názory na riešenie veci. A tieto skupiny treba dávať dohromady. A v tomto zostala úloha na prezidentovi. Preto som aj v počiatočnom štádiu organizoval stretnutia s menšinami, kde oni prednášali svoje problémy. Ja som ich potom preberal a tlmočil predstaviteľom jednotlivých strán. Usilovali smer o to, aby proces zjednocovania trvale prebiehal.
Veľmi skoro po vašom zvolení nastalo obdobie nie veľmi dobrých vzťahov s vládou. Ako si spomínate na obdobie, keď vládol Vladimír Mečiar a vzťahy medzi vládou a kanceláriou prezidenta sa začali zhoršovať.
Je to najsmutnejšie obdobie. Vznikol nový štát, mal preukázať schopnosť robiť konštruktívnu politiku. A tu došlo naraz k vážnym rozporom, rozdielnym názorom medzi prezidentom a predsedom vlády. Ja som v počiatočných fázach slovenského štátu vytrvalo bránil tomu, aby vznikol verejný konflikt. Pamätám sa, že boli rôzne sedenia, ktoré som mal s vtedajšími vedúcimi jednotlivých odborov. Povedal som, že mňa nikto nedostane do toho, aby som ja išiel do rozporu s Mečiarom. Myslel som si, že vydržím rôzne narážky a že to nebude také vážne. Všetci sme sa len spoznávali, takže človek nemohol tušiť, kto a aké postoje bude k veci zaujímať. No ukázala sa situácia, že nebolo možné nereagovať. Mečiara zaujímalo, koho beriem do kancelárie, kto bude vedúci kancelárie. Sľúbil som, že kancelária prezidenta bude fungovať ako jeden orgán, ktorý nebude zaťažený príklonom k jednej alebo druhej strane, ale že to bude miesto, kde môžu uplatniť svoje schopnosti ľudia z hociktorej strany. Padala na mňa kritika, že tam mám ľudí z KDH, SDĽ, ale to som nechával bokom. Každá maličkosť predsedovi vlády vadila. Samozrejme nebol rád, že mám iný názor na veci. Začali ma zosmiešňovať, volili strety, ktoré vznikli ešte z počiatkov HZDS. Ukázalo sa, že medzi mnou a Mečiarom je veľa rozporných vecí, ale aj tak som sa domnieval, že sa to bude dať vyriešiť.
Najväčší rozpor nastal pri vymenovaní novej vlády.
Prišiel za mnou s požiadavkou, aby som podporil vládu tak, ako ju navrhol. Podporil som ju s jednou výnimkou, že som nesúhlasil s Ivanom Lexom. Jednoducho z toho dôvodu, že som nemal voči nemu dôveru. Takto som to aj tlmočil predsedovi vlády. On ma naliehavo prosil, aby som nerobil žiadne výnimky – že toho áno a toho nie. Nebolo to možné, aby som vo vzťahu k Lexovi bol natoľko tolerantný, že by som bol opomenul rozpory, ktoré sme mali. Naliehal som, že nech kohokoľvek navrhne, ja ho posúdim a nebudú problémy. Pýtal som sa, prečo jedine on má mať problémy s Lexom, vysvetlil mi – pretože HZDS nemá dosť peňazí. Že potrebuje mať vo vláde človeka, ktorý mu tie peniaze zabezpečí. A jediný, kto je toto schopný urobiť, je Lexa. O to viac ma podráždilo a odradzovalo to, aby som pristúpil na takýto variant , že schvaľujem človeka len preto, aby obstaral prostriedky. Rozišli sme sa s tým, že ja si to ešte rozmyslím. Na druhý deň som mal cestovať do Bruselu do sídla NATO. Ráno prišli novinári s otázkou, ako som sa rozhodol. Povedal som, že Lexu nevymenujem. Vznikol z toho vážny problém. Mečiar ho vyriešil tak, že urobil z Lexu námestníka ministra pre privatizáciu. Proti tomu som nemohol mať žiadne námietky. Ani som nemal, ale ten boj proti mne z jeho strany sa stupňoval. Dospelo to k takému stavu, že som si povedal, že nemôžem niesť takú zodpovednosti za náš vývoj, keď som zistil, že Mečiar má svoju politiku, ktorá je v mnohých smeroch odlišná od toho, čo sa oficiálne hlásalo. Už som mal signály, že tú dvojakosť registruje aj zahraničie – či už to boli Spojené štáty americké alebo európske štáty a že sa situácia zhoršuje, pokiaľ ide o vyhliadky na vstup do NATO a do Európskej únie. Tak som v marci 94 vyšiel s ostrou kritikou na vládnu politiku, kde som tieto veci otvoril s tým, že Mečiar buď zostane, keď ho podporí parlament alebo padne ako predseda vlády. Ja som chcel, aby sa vymenil len predseda vlády. Keď bolo príslušné rokovanie v parlamente, po vypočutí mojej správy navrhli poslanci hlasovať o dôvere voči Mečiarovi. Nedostal dôveru, tým pádom prestal byť predsedom vlády. Ja som myslel, že to bude jednoduché, lebo som predpokladal, že niekoho z HZDS nahovorím, aby sa toho ujal. A aj boli takí, čo boli ochotní sa ujať úradu premiéra, ale nepredpokladal som, že Mečiar bude proti takémuto riešeniu. To bola moja naivita, že tí, čo dali súhlas, že by sa mohli ujať novej vlády, naraz povedali nie. Bolo teda nutné nájsť inú politickú dohodu, že vláda celá padne a predstavitelia politických strán sa dohodli na predčasných voľbách na september.
Spomenuli ste, že ste odmietli vymenovať Ivana Lexu za ministra. Trochu odbočím do súčasnosti. Čo hovoríte na to, že niektorí poslanci toto vaše rozhodnutie dnes pripomínajú v súvislosti s krokom súčasného prezident Ivana Gašparoviča, ktorý sa rozhodol nevymenovať zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora Jozefa Čentéša?
K tomu by som sa nechcel vyjadrovať , lebo sú to citlivé veci, každý ma kus pravdy. Nemyslím si, že je tak vážny dôvod na to, aby bola vyslovená nejaká nedôvera voči terajšiemu prezidentovi. Uvidíme, ako to skončí. No ale nemôže to inak skončiť, ako že si tam povedia svoje názory, ale nemajú silu zmeniť pozíciu. Na odvolanie prezidenta treba trojpätinovú väčšinu. A na toto nie je, lebo sú za to len opoziční poslanci, to je také bezpredmetné.
Ako potom ďalej pokračovali vaše vzťahy s premiérom Vladimírom Mečiarom, keď opäť vládol?
Išlo o to nájsť modus vivendi pre fungovanie Mečiara a Kováča. Ja som uznal, že som prehral, ale nemusím odchádzať, lebo to nebolo o mne, to bolo o vláde. Navrhol som v desiatich bodoch ako máme existovať napriek tomu, že vznikla medzi nami vážna nedôvera. Mečiar to zamietol a postupoval tak, ako sa dohodli na nejakom sedení. Čiže chceli ukázať svoju moc. Mečiar mohol pokračovať v boji proti mne.
Bolo zavlečenie vášho syna do Rakúska najhorším okamihom počas vašej prezidentskej kariéry?
Áno, to bola najväčšia rana, pretože do problémov bol zatiahnutý syn prezidenta a bezdôvodne. To nemohlo pomôcť ani Mečiarovi, ani Slovensku, ale mohlo to poškodzovať osobu prezidenta, ale aj dobré meno Slovenskej republiky. To ma najviac mrzelo, že dobré meno, ktoré sme mali, bolo pošpinené zápasom medzi prezidentom a predsedom vlády a tými krokmi, ktoré potom robil predseda vlády. Napriek tomu, že chodili aj demarše, kde nás upozorňovali priatelia z Európy, že takouto cestou nemáme ísť, lebo je potom ťažké zabezpečiť našu integráciu do EÚ a náš vstup do NATO. Mečiar to vyvracal v rozpore s tým, čo nám veľvyslanci tlmočili a v rozpore s rôznymi materiálmi s ktorými prichádzali.
Ste dodnes presvedčený, že v tom mala tajná služba prsty tak, ako to bolo kedysi aj vyšetrované?
Áno. Vyšetrovanie bolo skončené, len už súd nezačal v tejto veci konať s odvolaním sa na amnestiu.
Očakávali ste, že niektoré skutky z toho obdobia budú mať súdnu dohru?
Áno Veď za takú vec, ako je únos kohokoľvek, sú veľké tresty. Minimálne som predpokladal, že súd potvrdí stav, ktorý bol úplne jasný každému, kto do veci trošku videl. No a súdy nechceli.
Potom, ako sa skončil váš mandát, sa nepodarilo zvoliť v parlamente nového prezidenta. Čo hovoríte na tú zmenu, že sa na Slovensku zaviedla priama voľba prezidenta občanmi?
Bolo to správne rozhodnutie. Mečiar potreboval, aby bolo zastavené trestné stíhanie za únos. Ale aj trestné stíhanie za zmarené referendum. Nepotreboval, aby bol zvolený prezident, lebo keby bol zvolený, nebolo by zastavené trestné stíhanie – pokračovalo by. On nepotreboval, aby pokračovalo, lebo vedel, ako by to mohlo dopadnúť. Preto bol rozhodnutý, že ani nebudú voľby v normálnom termíne ako mali byť a že zastaví trestné stíhanie len vtedy, keď on prevezme funkcie prezidenta. Ukázalo sa, že nesmie nastať situácia, aby mal predseda vlády vykonával prezidentove kompetencie.
Ako ste to brali, že po vašom odchode z prezidentského postu ste nedostali žiadnu ponuku pokračovať v práci pre štát, i keď také náznaky medzi politikmi boli?
Bol som pripravený plniť úlohy, ktoré by zodpovedali ústavným právomociam a bol som ochotný aj napomáhať pri rokovaniach so zahraničnými partnermi. No ale nestalo sa. Ja to nekritizujem, len to konštatujem. Mnohí politici sa čudujú, že nová vláda sa nepostavila razantnejšie za mňa, hoci to bolo tak, že som dával dohromady bývalú opozíciu. U mňa sa konali rokovania.
Dodnes sa zaujímate o politiku? Tu u vás vidíme, že máte na stole dnešné noviny, aj knihy sú z oblasti politiky.
Je to ťažké odísť, keď viete, že ešte mnohé veci treba doriešiť. Keby boli doriešené, tak by som mohol dať všetko bokom a povedať si, že sa idem venovať nejakému koníčku. Ale v takejto situácii sa nedalo nezaujímať sa.
Zhováral sa Ján Petrovič
