BRATISLAVA 30. marca (WEBNOVINY) – Snaha priniesla ovocie, v predchádzajúcich mesiacoch sa slovenské ministerstvo zahraničných vecí zmenilo na priamočiareho kritika nedemokratických režimov.
Tvrdí to Economist Blog v sekcii Východné pomery.
Ako píše v článku, po rozporuplnej vláde Roberta Fica nastúpil kabinet Ivety Radičovej a slovenská zahraničná politika prestala ospravedlňovať pochybenia vládnych lídrov a diplomacia sa dostala naspäť tam, kde je jej miesto. Zásluhy nepripisujú len premiérke, ale aj šéfovi diplomacie Mikulášovi Dzurindovi a najmä štátnemu tajomníkovi ministerstva Milanovi Ježovicovi.
Pre Poliakov, Čechov a obyvateľov Pobaltia je propagácia ľudských práv a demokracie v zahraničí už dlho centrom zahraničnej politiky. Všimli si to aj nezasvätení najmä po vstupe týchto krajín do Európskej únie v roku 2004. Ako však píše Economist Blog, veľmi skoro po integrácii sa z radaru vytratilo Slovensko, ktorého úžasná premena z oneskorenca na lídra mohla byť pre budúcich reformátorov obzvlášť poučná.
„Čudná zmes“
Mnohí vinili vládu, ktorá sa dostala k moci v roku 2006, Economist ju opisuje ako „čudnú zmes ľavičiarov, populistov a nacionalistov vedenú Robertom Ficom“. Zahraničná politika bola na spodku ich zoznamu priorít, blog upozornil najmä na vzťahy s Maďarskom. Ako dodáva blog, skoro po zvolení si Fico hrdo zavesil v kancelárii portrét Che Guevaru a pustil sa do rozhovorov s autoritárskymi lídrami. V roku 2007 sa porozprával o obchode a zápase proti imperializmu s Muammarom Kaddáfím.
V roku 2008, pár dní po vyhostení slovenského aktivistu z Kuby, si pripíjal mojitom na výročie revolúcie Fidela Castra na kubánskom veľvyslanectve v Bratislave. Keď v tom istom roku vypukla vojna medzi Ruskom a Gruzínskom, jeho pripísanie viny Gruzíncom spôsobilo v Bruseli a Washingtone pobúrenie.
Ficov cynický príklad nasledovali aj iní slovenskí politici. Predseda parlamentu Pavol Paška bol na priateľskej návšteve vo Vietname.
Prezident Ivan Gašparovič zabával svojho čínskeho kolegu, kým čínskych a slovenských protestujúcich tĺkli policajti pred prezidentským sídlom.
Toto všetko postavilo slovenskú diplomaciu do ťažkej pozície. Ministri zahraničných vecí strávili viac času vysvetľovaním premiérových prešľapov ako vývojom zahraničnej politiky.
Preto, keď vládu Roberta Fica vo voľbách minulé leto vytlačili, mnohí dúfali, že poprevracanú diplomaciu bude oživovať nový kabinet s prevahou stredopravých reformných politikov, ktorí spustili predchádzajúcu obnovu zahraničného mena Slovenska roky po tom, ako autoritársky populista Vladimír Mečiar prišiel o moc v roku 1998. Nádeje sa vkladali najmä do Ficovej nástupkyne, profesorky sociológie vyštudovanej v Oxforde, Ivety Radičovej.
Radičová a disidenti
„Hodnoty ľudských práv a demokracie sú pre nás prvoradé,“ cituje Radičovú Economist. Blog upozornil aj na fakt, že premiérka od svojho nástupu do funkcie odovzdala cenu za občiansku odvahu kubánskej opozičnej skupine Dámy v bielom, ktorú tvoria manželky a iné príbuzné väznených disidentov. Radičová tiež vyjednala spoločnú deklaráciu krajín Visegrádskej štvorky, Nemecka a opatrného Rakúska, v ktorej žiadali okamžité prepustenie politických väzňov v Bielorusku.
Článok najväčšiu aktivitu pripisuje rezortu diplomacie a jeho šéfovi Mikulášovi Dzurindovi, ktorého vyzdvihuje ako jednu z najsilnejších osobností na slovenskej politickej scéne, bol premiérom reformných vlád v rokoch 1998 až 2006. Dzurinda rád vydáva príkazy, no latka je pre šéfa diplomacie v strednej Európe vysoko – Karel Schwarzenberg z Česka a Radek Sikorski z Poľska sú ťažké váhy, János Mártonyi z Maďarska je tiež pôsobivá osobnosť, i keď v skutočnosti rozhodnutia o zahraničnej politike sa nerobia na jeho ministerstve, tvrdí Economist.
Ježovica zatienil Dzurindu
Dzurinda vie pretlačiť svoj odkaz, no muž, ktorému sa pripisuje kredit za obrátenie slovenskej diplomacie, je jeho štátny tajomník Milan Ježovica, ktorý spolupracoval so slovenskými významnými a vplyvnými neziskovými organizáciami ťažiac zo slovenského dedičstva zo zápasu proti komunizmu a neskôr mečiarizmu.
V prípade Líbye, ako tvrdí rezort, pokračujúce násilie na civilistoch nedalo medzinárodnému spoločenstvu inú možnosť, ako riešiť problém silou.
Slováci si však rezervovali zvláštny hnev pre Bielorusko. Počas nedávnej bezpečnostnej schôdzky v Bratislave, na ktorú prišli tucty prominentných medzinárodných politických osobností, ministerstvo zahraničných vecí ukázalo solidaritu s bieloruskými politickými väzňami na spomienke na sviečkovú demonštráciu.
Dzurinda išiel s bieloruským problémom aj do Bruselu, začiatkom tohto mesiaca poslal šéfke európskej diplomacie Catherine Ashtonovej list, v ktorej vyzval európsku diplomatickú službu na zváženie ďalších ekonomických sankcií proti režimu Alexandra Lukašenka. Zhodou okolností bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák teraz vedie v Bruseli oddelenie vzťahov so západným Balkánom, Východným partnerstvom a Ruskom. „Slovensko rúbe nad svoje možnosti,“ uzatvára Economist Blog.