Keď sme boli malí, „útekom z reality“ bol deň strávený v lese, dobrodružná kniha pod perinou alebo nekonečné hry na ihrisku. Dnešné deti však vyrastajú vo svete, kde sa tie najväčšie dobrodružsvá môžu odohrávať v smartfóne. Deti sa dnes s kamarátmi nestretávajú len na ihrisku, ale aj v online hrách. Zážitky z reálneho dňa splývajú s tými z obrazovky.
Mnohí rodičia pritom cítia obavy a bezmocnosť. Vidia, ako sa ich dieťa po vypnutí tabletu nevie vrátiť späť do reality, má prázdny pohľad alebo rýchlo vybuchne, keď má mobil odložiť. Čas pred obrazovkou sa pre tých najmenších môže stať únikom pred vlastnými emóciami a rodičia si nie sú istí, ako v tejto téme nastaviť tie správne hranice. Rovnako tápu v tom, či je prísny zákaz smartfónu riešením, alebo skôr cestou k jeho tajnému používaniu. Ako sa v tom vyznať?
O vplyve virtuálneho sveta na detskú psychiku aj o tom, ako nastavovať zdravé hranice a rituály, ktoré deťom pomôžu zostať zakorenené v realite, sme sa rozprávali s psychologičkou a terapeutkou PhDr. Jarmilou Tomkovou.
PhDr. Jarmila Tomková je psychologička, terapeutka a lektorka. Absolvovala akreditovaný dlhodobý výcvik v systemických prístupoch v psychoterapii ISZ KE, kurz v Mindfulness a viaceré ďalšie vzdelávania v práci s ľuďmi. Vedie občianske združenie ViaSua, ktoré sa venuje naratívnej praxi, podpore duševného zdravia jednotlivcov, rodín a verejnosti. Naratívny prístup využíva pri terapeutických konzultáciách, v skupinovej terapii, i dizajnovaní workshopov, vzdelávacích a preventistických aktivít, ako napr. prevencia šikanovania, hate-speech, kyberagresie. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde viedla výskumné tímy skúmajúce možnosti a riziká spojené s používaním internetu u detí. Je konzultantkou organizácie ESET pre optimalizácie rodičovských a osvetových stratégií v globálnom projekte Safer Kids Online.
Čoraz častejšie počúvame, že dnešné deti vyrastajú „v metaverze“ alebo virtuálnej realite. Ako sa podľa vás zmenilo detské prostredie za posledné roky?
Deti dnes vyrastajú v hybridnom prostredí, kde sa fyzický a digitálny svet neustále prelínajú. Oproti minulosti je to prostredie azda menej rizikové fyzicky, ale bohatšie na online riziká a riziká vyplývajúce rozsahu virtuálnych stimulov. Deti majú menej spontánneho hrania von, avšak prístup k nekonečnému množstvu videí, hier a interakcií online.
Digitálne a online podnety sú vysoko personalizované a algoritmické, t.z. obsah (napr. na TikTok, YouTube) sa prispôsobuje dieťaťu, čo môže viesť k úzkej digitálnej bubline. Neustále prebiehajúce komunikácie – sociálny kontakt nekončí fyzickým rozlúčením sa, ale pokračuje cez sociálne siete a hry. To prináša tlak na stálu dostupnosť, strach z premeškania (FOMO), komunikačnú a podnetovú zahltenosť.
Odborníci varujú pred javom „digitálnej disociácie“. Čo tento pojem znamená pri deťoch a ako sa prejavuje v bežnom živote?
Je to stav psychologického a kognitívneho odpojenia od okolitého fyzického sveta počas alebo po intenzívnom používaní digitálnych zariadení. Je to dôsledok intenzívneho zapojenia pozornosti do rýchlo striedajúcich sa digitálnych podnetov, ktoré sú senzoricky výrazné pútavé. Spôsobujú u detí niečo ako stav extrémneho sústredenia, vybudenia, adrenalínu až podobného tranzu.
Cítime sa neustále „pozadu“: Ako sa prestať porovnávať s ostatnými v dobe sociálnych sietí? - ROZHOVOR
Prejavuje sa to tak, že dieťa pôsobí „mimo”, má prázdny pohľad, je ťažko ho osloviť, môže reagovať neprimerane a podráždene. Vtedy je preň náročné prejsť k iným činnostiam, najmä tým pomalším – ako napríklad jedenie či pozorná konverzácia, učenie, ktoré vyžadujú sústredenie a trpezlivosť.
Stretávate sa v praxi s deťmi, ktoré majú problém prepnúť z virtuálnej interakcie do reálnej? Ako to vyzerá?
Áno, v praxi je to častý problém. Deti často reagujú silným odporom, keď majú ukončiť digitálnu aktivitu a po „odpojení“ sú podráždené, apatické alebo agresívne. Len ťažko sa zapájajú do pomalších činností, ako je stavanie z lega či čítanie, pretože sú zvyknuté na vysokú úroveň stimulov.
Pomáha zaviesť krátky adaptačný interval – najprv prechod cez rýchlejšiu fyzickú aktivitu, napríklad šport alebo krátke vybehanie sa, potom až prejsť k pokojnejším činnostiam. Aj preto je dôležité premyslieť, kedy počas dňa dieťaťu dovoliť online hranie či virtuálnu realitu, a vyhnúť sa tomu pred spaním alebo tesne pred učením.
skryte
Je digitálna disociácia niečím podobná tomu, čo v psychológii poznáme ako únik od reality? Predstavuje pre deti tzv. „coping mechanizmus”?
Nie nevyhnutne. Digitálny svet je pre deti atraktívny a odmenivý, podobne ako kedysi kolotoče a zábavné parky. Digitálny svet sa často stáva formou úniku u detí, ktoré potrebujú unikať a v takom prípade je dôležitejšie než na hranie a online či virtuálne svety, zamerať sa na zlepšenie kvality života dieťaťa, aby nemuselo unikať. Mnohé deti sa hrajú a čerpajú benefity online sveta bez toho, aby to bolo únikom.
Desivý svet dnešných tínedžerov, o ktorom rodičia často netušia: Kyberšikana, výsmech a odstrkovanie - ROZHOVOR
Unikajú tí, ktorí potrebujú unikať a to je často unikanie od ťažko zvládnuteľných podmienok v rodine, v škole, v rovesníckych vzťahoch. Je potrebné venovať pozornosť aj dôsledkom, ale hlavne príčinám. Zároveň deti potrebujeme od malička učiť viacerým copingovým stratégiám, aby neboli závislé na tých online stratégiách. To však predpokladá pozitívny príklad copingových stratégií u rodičov (rozprávanie sa, pohyb, riešenie konfliktov) a bohaté vzájomné interakcie rodičov s deťmi.
Čo všetko môže u dieťaťa ovplyvniť dlhodobé a pravidelné ponáranie sa do virtuálneho sveta?
Môže ovplyvniť viaceré oblasti:
- Kognitívnu oblasť: Online prostredie je rýchle, podnetovo preplnené a udržiava deti v stave neustáleho nabudenia. Podporuje skôr multitasking než hlboké spracovanie informácií. To môže viesť k povrchnému vnímaniu, slabšej pracovnej pamäti, horšiemu čítaniu s pozornosťou a ťažšiemu učeniu sa vedomostí.
- Sociálno-emocionálnu: Oslabená schopnosť čítať neverbálne signály (mimika, tón hlasu), ťažšie budovanie hlbokých vzťahov, zvýšená úzkosť z reálnych sociálnych interakcií.
- Slovnú zásobu: Deti, ktoré menej čítajú, sú v menej „tradičných pomalých” interakciách s rovesníkmi i dospelými, zato viac v digitálnych rozhraniach, si menej trénujú slovnú zásobu a kvalitu vedenia konverzácie, tie teda môžu byť ochudobnené.
- Fyzickú a neurologickú: Málo pohybu, problémy so spánkom (modré svetlo potláča melatonín), riziko obezity. Mozog sa prispôsobuje rýchlemu toku odmeňujúceho obsahu, môže vznikať dopamínová závislosť.
- Mravnú a hodnotovú: Vnímanie sveta cez filter „lajkov“, vyhroteného obsahu a okamžitej spätnej väzby.
- Vývin identity: Avatar môže dieťaťu umožniť skúšať si a trénovať nové polohy identity, no ak sa dieťa stiahne z reálneho sveta, tieto skúsenosti neprenesie do bežných vzťahov. Digitálne „self“ môže byť navyše tak vzdialené od skutočného, že vyvolá vnútorný konflikt alebo odmietanie vlastného fyzického ja.
Deti sa učia cez pohyb a fyzické interakcie. Čo sa deje, keď ich „ihrisko“ nahradí virtuálny priestor?
Ide o vývojový deficit. Deti sa totiž učia cez:
- Hmat a pohyb: Telesné aktivity ako prechádzky, skákanie, šplhanie, beh, športy, tanec, hry s kartami a kockami, či prírodnými materiálmi…rozvíjajú hrubú motoriku, priestorovú orientáciu, rovnovážny systém, vnímanie vzdialeností a perspektívy.
- Sociálne interakcie, dojednávanie, spolupráca a riešenie konfliktov: Reálne konflikty v bežnom prostredí a ich riešenie (ako sa dohodnúť na pravidlách hry) učnie sa vyjednávať, cítiť empatiu, zvládať frustráciu, zostať v konverzácii až dokonca.
- Náhodnosť a tvorivosť: Vo virtuálnom svete sú pravidlá dané programátormi. Vonku si dieťa samo tvorí pravidlá a rieši nepredvídateľné situácie. Je tiež dôležité, aby sa vedelo zabaviť vlastnou tvorivosťou, nie len čakať na rýchle podnety zvonku. Inak môže začať očakávať, že ho bude „zabávať“ okolie a prestane vidieť príležitosti vytvoriť si hru či zábavu samo alebo s rovesníkmi.
Ako digitálna doba ovplyvňuje schopnosť detí tvoriť si vzťahy a rozumieť emóciám?
Digitálne prostredie skresľuje a ochudobňuje ich rozvoj. Pri komunikácii cez text alebo hru v digitálnom rozhraní chýbajú neverbálne signály, takže nevidia reakciu druhého na svoje slová. Interakcia je navyše úplne kontrolovateľná – môžu ju kedykoľvek vypnúť, čo ich nenaučí vytrvať v nepríjemnej, ale dôležitej konverzácii. Sociálne siete zároveň posúvajú emócie do roviny výkonu, keďže popularitu a súhlas v podobe lajkov či bodov, začnú vnímať ako meradlo vlastnej hodnoty.
Vidíte rozdiely medzi deťmi, ktoré trávia v digitálnom svete hodiny denne, a tými, ktorým ho rodičia regulujú, prípadne úplne zakazujú?
Rozdiely medzi deťmi, ktoré trávia v digitálnom prostredí celé hodiny, a tými, ktorým rodičia používanie regulujú, sú výrazné. Deti bez hraníc bývajú podráždenejšie, majú problémy s pozornosťou, rýchlo sa nudia bez zariadení a v kolektíve pôsobia neisto. Hranice a pravidlá deťom pritom v mladšom veku dodávajú pocit bezpečia a poriadku v inak zahlcujúcom svete.
Dovolenka s deťmi a nekonečné scrollovanie: Ako nastaviť pravidlá, aby mobil nezničil spoločné chvíle?
Naopak, pri príliš prísnej reštrikcii alebo úplnom zákaze môže dieťa zaostávať v digitálnej gramotnosti, chýbajú mu online zručnosti a odolnosť voči rizikám. Často sa cíti sociálne mimo, môže používať technológie potajomky a bez potrebných návykov je ešte zraniteľnejšie. Navyše prestane rodiča vnímať ako spojenca, čo je problém, keď potrebuje pomoc pri situáciách, ktoré ešte nevie zvládnuť samo. Najzdravší je vyvážený prístup: jasné hranice, spoločné pozeranie digitálneho obsahu, otvorený záujem o to, čo dieťa robí a zažíva tak offline ako aj online, a priebežné učenie sa, ako zvládať online riziká.
Je nejaká bezpečná veková hranica, kedy dať deťom smartfón, aby sme znížili pravdepodobnosť, že sa na ňom stane závislé a výrazne to ovplyvní jeho vývoj?
Neexistuje jedna univerzálna veková hranica. Každá rodina to musí posúdiť podľa toho, kedy je dieťa vývinovo zrelé. Kognitívna zrelosť, teda schopnosť abstraktne myslieť, sa objavuje okolo 11. roku. Sociálne a emočné zručnosti sa vyvíjajú vlastným tempom, preto sledujeme, či už dieťa dokáže nadväzovať a udržiavať priateľstvá, riešiť konflikty a niesť zodpovednosť za svoje povinnosti.
Dôležité je aj to, do akej miery už prebehlo vzdelávanie o online rizikách a bezpečnom používaní technológií. Digitálnym zručnostiam sa treba učiť od malička a priebežne. Kľúčová však nie je len zrelosť dieťaťa, ale aj schopnosť rodiča nastaviť pravidlá a dohliadnuť na ne. Dieťa by nikdy nemalo začínať s novým zariadením či aplikáciou bez toho, aby bolo rodičom sprevádzané. A v začiatkoch používania smartfónu je nevyhnutná aj rodičovská kontrola nastavení času a obsahu.
Ako sa prejavujú prvé varovné signály toho, že dieťa je závislé od digitálneho sveta?
- Prioritizovanie danej činnosti a zanedbávanie ostatných: Daná činnosť je v popredí a vytláča ostatné veci zo záujmu na okraj. Zanedbávanie povinností a koníčkov: záujem o koníčky, priateľov, školu.
- Myšlienková obsesia: Stále hovorí o hre/sieti a nevie myslieť na nič iné.
- Strata kontroly: Napriek vlastnej snahe a odhodlaniu sa dieťaťu nedarí udržať hranice, ktoré si samé predsavzalo. Pozor, nemýľme si to s nedodržaním rodičovských pravidiel a hraníc, to sa stane deťom viackrát, to je súčasť puberty, dospievania.
- Odvykacie symptómy: Podráždenosť, smútok, agresia, keď nemôže byť online.
- Závisí na aktivite emočne: Aktivita sa stala významným/jediným spôsobom, ako sa dieťa dokáže emočne zregulovať, upokojiť, dobre naladiť a pod. Pri akejkoľvek ťažkosti alebo nepohodlí uteká k zariadeniu.
Ako rodič pozná, že virtuálnej reality je už priveľa?
Keď digitálny svet začne významne narúšať základné piliere života dieťaťa:
- Spánok (nespí dostatočne), hygienu
- Pohyb (nevychádza von, nehýbe sa)
- Osobné vzťahy (nechce sa stretávať s kamarátmi, je konfliktné v rodine)
- Škola (zhoršený výkon, nepripravenosť)
- Náladu a emocionalitu (je chronicky unavené, apatické, agresívne mimo obrazovky).
- Celkový obraz žitia: Niekedy sa deti hrajú alebo četujú celkom bohato a vášnivo a nemusí ísť o závislosť. Potrebujeme si okrem množstva času všímať celkový obraz žitia dieťaťa, to ako sa má a či dostatočne robí tie ostatné veci okrem toho. Má stále iné koníčky? Má stále offline kamarátstva? Plní si povinnosti a školu tak ako doposiaľ? Žije rozmanito? Potom je pravdepodobné, že skôr čerpá z digitálnych a online benefitov a nevytláča to iné oblasti jeho života.
Ako majú rodičia hovoriť s deťmi o tom, čo vidia a zažívajú vo svojich digitálnych svetoch? Mali by to deťom nejako „prekladať“ do reality?
Je dôležité „prekladať“ digitálne zážitky do reality, pestovať si dôveru a spojenectvo.
- Zaujímať sa bez posudzovania a nadmerného moralizovania: „Čo ťa na tej hre tak baví? Čo ťa tam zaujalo? Ukáž mi, ako to funguje.“
- Spoločne reflektovať: „Ako si sa cítil, keď ti ten komentár napísali? Čo si o tom myslíš?“
- Učiť kritické myslenie: „Prečo sa ti tento YouTuber, páči? Čo tým, čo robí, podľa teba chce dosiahnuť?“
- Dávať do kontextu: „V reálnom živote by sa ten vtip mohol druhému veľmi dotknúť, aj keď online sa zdal zábavný.”
- Cielene sa učiť o online rizikách a ako im zručne čeliť, ako riešiť konkrétne situácie. Veku primerané materiály na dane učenie sa ako zvárať online rizika sú k dispozícii na verejných vzdelávacich a osvetových stránkach, napríklad rozprávky zo série Ovce.sk pre deti od 6 rokov alebo materiály na stránke spoločnosti ESET – Bezpečne na nete, sekcia pre rodičov a deti, na ktorých som spolupracovala aj ja. Sú tam viaceré série interaktívnych animovaných krátkych rozprávok pre rôzne kategórie veku detí od mladšieho školského veku až po tínedžerov: Hey Pug! , Animália, Ellias.
Aké návyky pomáhajú deťom udržať si kontakt s realitou?
- Bez technológií v spálni v noci a počas spánku.
- Rodinné časy offline (jedlo, výlety, šport).
- Povinnosti a koníčky, kde dieťa zažíva reálny úspech (šport, umelecký krúžok, domáce práce).
- Spontánna voľná hra bez programu a stimulov – nechať dieťa, aby sa „nudilo“, čo je motor tvorivosti.
- Spoločná príroda – turistika, stanovanie, ktoré zmyslovo angažujú telo.
Dnes dostávajú do rúk tablet aj 1-ročné deti. Myslíte si, že s tým ako dnes výskumy zisťujú, aké je to škodlivé pre malý mozog od týchto návykov v budúcnosti rodičia budú upúšťať?
Preplnenie stimulmi z obrazovky v ranom veku môže narušiť rozvoj exekutívnych funkcií (sebaovládanie, pozornosť, plánovanie) a jazyka (pasívne pozeranie nenahradí živú interakciu). Dieťa sa potrebuje naučiť, že upokojiť sa dá v interakcii s bezpečnými blízkymi ľuďmi, nie umelo cez rýchlo hýbajúce sa podnety. Na to by mali myslieť hlavne rodičia.
Dopad pornografie na psychiku detí: Školáci sa s ňou stretávajú priemerne v 11 rokoch - ROZHOVOR
Pravdepodobne sa to meniť bude, informovaní rodičia budú zrejme mať tendenciu meniť životný štýl a výchovu smerom k prirodzenému, menej digitálnemu. Už teraz vidíme snahy o „digitálny detox“ a návrat k dreveným hračkám a vonkajšiemu prostrediu. Kľúčom je osveta a vzdelávanie rodičov o tom, že tablet nie je „elektronická pestúnka”, ani náhradný cumeľ, ktorý vytvára pocit kľudu, ale je to komplexný stimulant, ktorý je pre rozvíjajúci sa mozog v ranom veku nevhodný. Kľúčom je rovnováha, záujem rodiča, pravidlá a vzory vlastného správania sa rodičov, spoločná prežitá skúsenosť.
