Neďaleko za každým mestom, na slovenskom vidieku, kde železné tepny železníc pretínajú hmlisté polia a ruch malomestských ciest, bliká nenápadné varovanie: „POZOR ŽELEZNIČNÉ PRIECESTIE!” Pár slov, ktoré by mali chrániť životy, no v skutočnosti len maskujú realitu rozpadajúceho sa systému. Tento nápis, tých pár slov nie je len suchou správou o stave slovenských železníc – je to tichý výkrik, akási výčitka svedomia pre krajinu, kde sa bezpečnosť na priecestiach stala čímsi, čo sa odkladá na „potom“. A to „potom“, ako sa zdá, môže trvať aj dvesto rokov.
Železnice Slovenskej republiky (ŽSR) spravujú 2077 priecestí a priechodov, z toho 1030 je vybavených priecestnými zabezpečovacími zariadeniami (PZZ). Znie to solídne, však? No ak odhliadneme od tých, ktoré ŽSR veľkodušne plánujú zrušiť alebo modernizovať (v tempe, ktoré by mohlo súperiť s pohybom ľadovcov), zostáva nám 686 PZZ, ktoré už dávno mali byť na technologickom cintoríne. A 464 z nich? Tie pamätajú časy, keď sa po koľajniciach preháňali súpravy ešte za Husáka – staršie ako 40 rokov, hoci životnosť releových systémov je skromných 25. Gratulujeme, máme infraštruktúru, ktorá je viac múzejným exponátom než spoľahlivým strážcom bezpečnosti.
Celkový dlh 343 miliónov eur
A čo to znamená? Zastaralosť, degradácia, poruchy. Nedostatok odborníkov, ktorí by vedeli tieto technologické fosílie udržať pri živote.
Letecké spojenie Bratislava – Košice: Nebeská skratka alebo zbytočný luxus? - KOMENTÁR
Výsledok? Zariadenia sa budú vypínať. A s nimi sa vypne aj istota, že vlak príde bez toho, aby sa stretol s autom – či nebodaj s tragédiou. Meškania vlakov, znížená traťová rýchlosť, ohrozenie bezpečnosti – to všetko je len čerešničkou na torte investičného dlhu, ktorý ŽSR nahromadili. Jeden PZZ stojí v dnešných cenách pol milióna eur bez DPH. Celkový dlh? Pôvabných 343 miliónov eur.
Pre ŽSR bez podpory ministerstiev dopravy a financií? Mission impossible. A tak modernizujú v tempe 4 až 5 priecestí ročne. Áno, čítate správne – ak budeme pokračovať týmto šprintérskym tempom, bezpečnosť na priecestiach dosiahneme niekedy v roku 2225. Pripime si na to.
Ticho pred búrkou
Situácia na cestách prvej triedy je kapitola sama o sebe. Odborníci identifikovali 23 PZZ s technológiou, ktorá by mohla byť v múzeu vedľa parných lokomotív – bez závor, s vysokým rizikom nehody. K tomu jedno úplne nezabezpečené priecestie a 25 prípadov, kde závory síce sú, no koľajové obvody si môžu pokojne nevšimnúť prichádzajúci vlak.
Žiadna výstraha, žiadne blikanie, len ticho pred búrkou. Napríklad na ceste I/64 či úseku Žilina – Rajec, kde experimentálne systémy typu VUD pripomínajú skôr pokus z garáže než spoľahlivú technológiu. Apropo, „experimentálna“ v tomto kontexte znie ako eufemizmus pre „nefunguje to, ale skúšame“.
A čo na to kompetentní? Nuž, uvedomujú si to. Vyčíslili, naplánovali, pokrčili plecami. Investície do bezpečnosti železníc? To nie je také sexi ako dotované lety Bratislava – Košice, ktoré by mohli byť skôr luxusným taxíkom pre elity, alebo megalomanský program pre verejné prístavy? Jasné, na tie peniaze máme. Ale na priecestia, kde ide o život? Možno nabudúce.
Nespoliehajte sa na štát, že vám zabezpečí bezpečnosť. Keď budete nabudúce križovať priecestie, spomaľte, pozerajte, počúvajte. Lebo ak čakáte, že vás zachráni zastaraný PZZ alebo vládna priorita, môžete čakať do ďalšieho storočia. A to je, priatelia, slovenská železničná realita – pomalá, deravá a s jemným nádychom absurdna.
