Mníchovská bezpečnostná konferencia (MSC) nie je len konferencia – je to každoročná európska križovatka, kde sa popri zásadných prejavoch a informačne nabitých paneloch odohrávajú desiatky bilaterálnych rokovaní a kde sa v reálnom čase testuje, kto má prístup k hlavným stolom v EÚ a NATO. Práve preto úroveň zastúpenia nie je protokolárna márnivosť, ale závažný politický signál.
Slovensko zastupujú Kaliňák a štátny tajomník
Tento rok je signál od menších, so Slovenskom veľkosťou porovnateľných štátov, pre nás až nepríjemne čitateľný. Dánsko je v Mníchove s premiérkou, Fínsko s prezidentom, Chorvátsko s premiérom, Rakúsko na najvyššej vládnej úrovni s kancelárom.
Na rozdiel od Česka ste elegantne pochovali komunistickú stranu, čím ste dali najavo rešpekt a úctu k demokratickým hodnotám - KOMENTÁR
Pobaltské štáty, ktoré dobre vedia, že bez viditeľnosti a pevných aliancií sa v súčasnej bezprecedentne napätej bezpečnostnej situácii len ťažko dá bez ujmy prežiť, posielali premiérku a ministerku zahraničia (Lotyšsko) alebo ministrov zahraničia (Estónsko, Litva).
A Slovenská republika? Podľa doteraz dostupných oficiálnych a mediálnych výstupov je na MSC zastúpená ministrom obrany Robertom Kaliňákom a štátnym tajomníkom rezortu diplomacie. Dozvedeli sme sa, že aj minister obrany už rokoval s prezidentom Azerbajdžanu, to znamená, že Slovensko prítomné je.
Účasť ministra obrany nestačí
Natíska sa však vážna otázka: na konferencii, ktorá je symbolom a najdôležitejším fórom euroatlantickej bezpečnostnej debaty, by krajina, ktorej politická reprezentácia pri každej príležitosti zdôrazňuje „suverénnu zahraničnú politiku na všetky štyri svetové strany“, nemala byť zastúpená na premiérskej alebo prezidentskej úrovni? Nie kvôli póze. Kvôli tomu, že práve v Mníchove sa dá ukázať, že suverenita nie je výhovorka na izoláciu, ale schopnosť presadzovať vlastné záujmy v priamom rozhovore so spojencami a partnermi.
Účasť ministra obrany je dôležitá – a áno, aj rokovania o obrannom priemysle a zbrojárskych objednávkach. Veď patria do reality spôsobenej ruskou revizionistickou a imperialistickou vojny na našom kontinente. Lenže to nestačí. MSC nie je v prvom rade veľtrh kontraktov.
Je to priestor, kde sa tvorí dôvera, rámce spolupráce a politické dohody, ktoré potom rozhodujú o tom, kto má v EÚ a NATO akú váhu a kto sa stáva nielen regionálnym ale aj vyznamným celoeurópskym, ba aj globálnym hráčom, ako to vidíme najlepšie na príklade fínskeho prezidenta Štubba a dánskej premiérky Frederiksenovej.
Mníchov bola ideálna príležitosť, ale…
Česi dali príklad, ako sa to robí: prítomní sú prezident aj minister zahraničných vecí. Čo ako je medzi nimi vnútropolitický konflikt. V iných menších štátoch je to tiež často premiér plus minister zahraničných vecí.
Ak chcelo Slovensko v tejto dramaticky meniacej sa situácii vyslať signál, že sa vymaňuje zo zahraničnopolitickej izolácie a má záujem byť opäť pri stole dôležitým hráčom, Mníchov bol ideálnou príležitosťou. Tým skôr, že táto vládnuca garnitúra sa kvôli ideologickým a iným predsudkom sama zbavila okna do Európy a do sveta, akým bola bratislavská bezpečnostná konferencia Globsec. Doslova ju vyhnala do Prahy.
Takže zásadná otázka znie: je naša „nižšia“ politická účasť v Mníchove vedomou voľbou vlády, ktorá nepovažuje za potrebné viesť bezpečnostnú a zahraničnú politiku na najvyššej úrovni tam, kde sa o nej rozhoduje? Alebo je to už odraz toho, že Slovensko nepatrí medzi tých, s ktorými sa v najdôležitejších rozhovoroch automaticky ráta?
