Na svojej internetovej stránke píšete, že Marekov Dvor vznikol ako uskutočnená predstava rodiny Marekovcov. Bola to predstava o bývaní alebo hneď už aj o podnikaní v agroturizme?
Paľko hovorí, že sme dom kupovali ako chalupu. Ja si to nepamätám, lebo my sme sa stále bavili o odchode z Trenčína. Možno ja už som niekde vnútri cítila, že to nie je iba chalupa, možnože bolo povedané naozaj, že to je chalupa. Je fakt ten, že sme sem dochádzali rok ako chalupári z Trenčína s tým, že sme rozmýšľali, ako to bude ďalej. Celé dni sme vážne uvažovali, či je to správne rozhodnutie, bol to krok do neznáma, hlavne so štyrmi deťmi to nebola sranda. Nakoniec v septembri 1999 nastúpili deti do školy tu, v Lome nad Rimavicou. A hneď v roku 2000 sme mali klientov – prišli kamaráti, dali nám deti na prázdniny. Dcéra vyštudovala chovateľstvo koní v Šali, tak sme sa začali starať aj o kone. Teraz teda ideme do dvanástej sezóny.
Keď ste sa sem rozhodli ísť bývať, už to bolo s tým, že idete robiť agroturistiku, alebo ste sem prišli čisto kvôli bývaniu s tým, že si niekde v regióne nájdete prácu?
Nie, v momente, keď sme sa rozhodli, že sem ideme bývať, nám bolo jasné, že musíme robiť služby v turistike. Vedeli sme si spočítať, že tri kravy a dve kozy rodinu so štyrmi deťmi neuživia. Jednak sme mali skúsenosti z Endresky, vedeli sme, ako sa postarať o ľudí. Lebo tam tiež chodilo za nami veľa ľudí. Ale my tomu hovoríme, že to bola agroturistika naruby, ešte za minulého režimu, hostia nám neplatili. Prvých päť rokov po presťahovaní na Vrchy nám ale veľmi pomohlo, že sme mali dosť veľký byt v Trenčíne a prenajali sme ho dvom firmám. To nájomné bol náš pravidelný príjem, kým sme sa tu trochu rozhýbali.
Je to teraz tak, ako ste si na začiatku predstavovali, alebo bolo tú predstavu treba korigovať?
Myslím, že žijeme asi to, čo sme si predstavovali. Ako môže vyzerať agroturistika v našom ponímaní. Že sme sa po ceste stretli s mnohými problémami, to je jasné, to sa asi každému stane. Mojím osobným sklamaním bolo, že som bola presvedčená, že rozvojové programy pre rozvoj vidieckeho turizmu budú také jednoduché a také prístupné, že nám skutočne pomôžu. Tým, že sme museli na investície, bez ktorých sa tento dvor neobíde, použiť vlastné peniaze alebo úvery, máme sa ťažko. Keby sme boli bez veľkých splátok úverov, tak sme na tom veľmi dobre, vzhľadom na to, že žijeme na lazoch na konci dediny. Ľudia zvonku hovoria, že takto poznajú agroturistiku z Francúzska. Že sú usadlosti, kde si zoberú ľudí k sebe a postarajú sa o nich. Takto to nerobí asi nikto na Slovensku. S tým, že v dome je hosťovská izba, že sa pol roka obchádzame s hosťami, že sa vystupujeme z nášho bývania kvôli hosťom, že nemáme súkromie, že sme stále v práci, že robíme všetky gazdovské práce popri tom, že je tu veľa ľudí. Kým budeme vládať a kým budú hostia, tak to robiť budeme. Budeme to robiť pre nich, pretože oni sa tešia a keď sa tešia, tak je to v poriadku.
Takýchto agroturistických gazdovstiev, ako je vaše, by som na Slovensku ako vidieckej krajine očakával množstvo. Na štátnom oficiálnom internetovom portáli o slovenskom cestovnom ruchu Slovakia.travel, je však v sekcii „pobyt na vidieku“ uvedených okrem vašej iba 30 ďalších fariem. Navyše väčšinou nejde o gazdovstvá, ale v skutočnosti o penzióny s ponukou jazdenia na koňoch. Čím to je?
Lebo tých nepriazní je viac ako osohu. Jednak musíš ísť do toho s veľkými peniazmi, musíš mať nejaký základ, kapitál. Štát ti nedá hromadu peňazí s tým, že choď rozvíjať vidiecku krajinu, snaž sa a pracuj. Sú všelijaké rozvojové programy, ale je to neskutočná byrokracia a určite aj klientelizmus. A hlavne: keď chceš robiť svoju prácu – teda gazdovský dvor, tak máš byť na dvore a robiť to, čo chceš robiť. Ja sa mám starať o hostí, variť im, jazdiť s nimi, robiť im program. Paľko sa má starať o zvieratá, kosiť trávu, dojiť, robiť syr, budovať, opravovať. Kto by to robil takto? Ľudia sa už v dnešnej dobe nechcú fyzicky narobiť a chcú mať výsledky hneď, nie o 10-15 rokov. My nemať tej skúsenosti z Endresky, Palinových skúseností z mladosti, že robil s dobytkom, a nemať môjho nadšenia, že mám veľmi rada decká, ľudí a kone a že sa to skĺbilo na tomto dvore, asi by sme to ani my nerobili.
Ako by mal štát podporovať vidiecku turistiku alebo aspoň vytvárať pre ňu priaznivé podmienky?
V prvom rade mala byť úplne inak nastavená finančná pomoc pre malých podnikateľov. Oni nemôžu určiť také kritériá pre dvoch živnostníkov na malom dvore, ako má nejaká mega eseročka s neviemakým obratom. To je úplne celé zle. Mala by byť príručka malého farmára alebo malého gazdu, aká existuje v Rakúsku, kde by bolo všetko zjednodušenejšie – všetka legislatíva, čo sa týka ubytovania, čo sa týka výrobkov na dvore, všetkého. My nie sme odčlenení od nejakých veľkých výrobní. My s tromi kravami máme tie isté normy ako družstvo so 600 kravami. Veď to je nenormálne, to nie je správne. Gazdovský dvor na Slovensku oficiálne neexistuje.
A čo sa týka finančnej podpory, vždy uvádzam jeden svetlý príklad. V roku 2004 sem prišiel vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda, tento dvor mu odporúčala vidiecka rozvojová aktivita Vydra Čierny Balog. Bavili sme sa o podpore a opýtal sa, ako nám môže konkrétne pomôcť. Tak sme povedali, že potrebujeme hygienické zariadenie pre hostí. Odišiel a o pár mesiacov nás oslovili z Vydry, že sa ozval pán premiér, že by chcel podporiť Marekov Dvor. Dopredu povedal, že je schopný nám poskytnúť z rezervy predsedu vlády 100-tisíc korún. Povedal nám: vypracujte krátky text, na čo tie peniaze potrebujete, potom vypracujte rozpočet, na čo ich použijete. Tak my sme normálne išli do predajní a zistili sme, koľko stojí batéria, umývadlo, sprchový kút, všetko sme to rozpísali. A ešte nám dal tretiu podmienku, že si musíme zriadiť zvláštny účet, kde tie peniaze prídu. Toto sme zvládli za pár dní, on tu bol v auguste a v januári 2005 sme už peniaze dostali. Všetko sme vybudovali, poslali späť bločky a faktúry a opäť veľmi jednoduchý popis, ako projekt prebiehal. Keby takto boli nastavené rozvojové programy, tak je tu syráreň, je tu nové ubytovanie pre hostí, je tu dobudovaná gazdovská časť, podpíšeme sa, že to trebárs 15 rokov budeme prevádzkovať. Ale toto nefunguje. V tom je problém. Tým, že sme v práci, že o šiestej vstávame a o desiatej v sezóne ideme spať, my nemáme silu chodiť po nejakých ministerstvách a vykrikovať, aby nás podporili.
Pomohla vám nejako nižšia – šesťpercentná DPH na predaj z dvora, ktorá platila od mája do konca minulého roka?
Nie, my nie sme platcovia DPH, takže je to úplne mimo nás. Zatiaľ nás ale netrápi predávanie von. Máme takú malú produkciu, že všetky produkty predáme tu na dvore. Tým, že varíme pre hostí, tak ich spotrebujeme na farme. Skôr je to o legislatíve, že sme doteraz predávali kŕmne syry a kŕmne mlieko. Predávame veci, ktoré nie sú určené na spotrebu pre ľudí a my to tým ľudom musíme hovoriť. Ja môžem dať mlieko, syr na rozbor, ale ja aj tak nemám žiadny legislatívny podklad na to, aby som mohla doniesť z maštale mlieko, dať ho do hrnca a zohriať ho tomu človeku. Musím ho pasterizovať, to znamená zohriať na 90 stupňov, a keď ten človek povie: „Nie, ja chcem to mlieko rovno od kravy,“ tak ja ho musím upozorniť, že je to na jeho vlastné nebezpečenstvo. Toto je dehonestujúce, to nie je normálne. Takže tu chýba nejaká legislatíva. Napríklad, že gazda môže predať svojim hosťom 10 litrov mlieka denne, keď splní tieto podmienky: jeho kravy budú pravidelne vyšetrované veterinárnym lekárom, budú pravidelne kontrolované, raz do mesiaca dá mlieko na rozbor a ešte neviem, čo by splnil ten farmár, tak vtedy môže ľuďom to mlieko ponúknuť. Bez toho, aby sa musel vyhovárať na to, že ho pijú na vlastné riziko. To je dehonestujúce, že človek sa narobí, postará sa o zvieratá, vyrobí krásny syr a potom ho položí na stôl s tým, že no ale tento syr jete na vlastné nebezpečenstvo. Toto nie je normálne, tu je obrovská diera v legislatíve.
Veď minister poľnohospodárstva Zsolt Simon pri zrušení zníženej sadzby DPH hovoril, že bude nejaká iná podpora predaja produktov z dvora, že hygienické normy nebudú také prísne ako u potravinárskych firiem, či nie?
Jediné, čo minister Simon povedal, že „chystá sa“. To bolo všetko, nikto nič nevie. On len povie do pľacu v televízii, že chystá sa, ale nič sa nedeje. Stále hovoria o Rakúsku o Švajčiarsku, ale nie je záujem podporovať tento druh podnikania.
To že ste jedni z mála alebo možno jediné zariadenie takéhoto typu, vás vlastne môže tešiť. Veď takto nemáte konkurenciu…
Vôbec to tak nepociťujeme. To je presne tak, ako keď Paľko robí večer syr a vysvetľuje hosťom presne postup, ako sa to robí, a potom sa ho tí ľudia zvonku, z konkurenčného sveta pýtajú, či sa im nebojí rozprávať výrobné tajomstvo. A on sa na nich len tak pousmeje a povie: No nech sa páči, tak si zožeňte 30 litrov mlieka a mačkajte si syr každý večer. Bodaj by bolo viac takých zariadení, ako sme my. Bodaj by tu, namiesto toho, že sa tu idú stavať chaty a máme strach, že tu budú ďalšie Donovaly, bodaj by tu vzniklo päť takýchto malých gazdovských dvorov. A každý by si robil iný druh syra a ponúkal iný druh vína, inú službu. Pre nás by to bolo oveľa milšie. Jednak by sme boli komunita a jednak by to bolo rozumnejšie, ako keď sa tu začnú stavať chaty, dovlečú si štvorkolky a motorky a je po vidieckej turistike a vidieckej krajine. Takže nie, konkurencia v tomto, čo my robíme, nemáme pocit, že by hrozila.
Čo by ste odporučili gazdovi, ktorý by chceli začať poskytovať služby vo vidieckej turistike. Na čo sa má pripraviť, ako začať?
Hlavne musí mať rád ľudí. Čo máme skúsenosti, tak Slováci veľmi neradi púšťajú ľudí do súkromia. Radi si oddeľujú svoj svet od sveta druhých. To napríklad u nás veľmi kvitovali klienti s tým, že sa s týmto stretli vonku, že sa vôbec za nič nehanbíme. Nie, nemáme čo skrývať. My tu žijeme a keďže tu chceme žiť svoj život, museli sme vymyslieť, ako sa uživiť, aby sme nemuseli odtiaľto dochádzať za prácou.. Tak sme dopustili, aby sa hostia prišli pozrieť, ako my žijeme tento život. Je to úplne inak postavené, ako keď niekto postaví penzión alebo hotel a iba čaká na toho hosťa. My by sme tu žili aj bez hostí, keby nás trebárs gazdovstvo uživilo alebo by sme mali nejaký iný druh príjmu. Možno by sme nerobili agroturistiku nejako vo veľkom, možno by len kamaráti za nami chodili. My by sme tu žili preto, lebo tento spôsob života je pre nás dobrý, oslobodzujúci. Žili sme v meste, v centre Trenčína, vieme to porovnať. Ale keďže musíme prijať viac hostí, lebo nás to živí, tak to znamená, že človek musí mať v prvom rade vzťah k ľuďom.
Slováci veľmi neradi púšťajú ľudí do súkromia. Radi si oddeľujú svoj svet od sveta druhých. To napríklad u nás veľmi kvitovali klienti s tým, že sa s týmto stretli vonku, že sa vôbec za nič nehanbíme. Viera Mareková
Možno tá nechuť púšťať si ľudí do súkromia, ktorú ste spomínali, je tiež jedným z dôvodov, že väčšina z agroturistických „fariem“ na stránke Slovakia.travel sú vlastne penzióny.
Áno. Tomu človeku, ktorý by chcel začať prevádzkovať agroturistické gazdovstvo, treba odporúčať, že musí prekonať ten bod, že sa s ľuďmi bude baviť iba oficiálne, iba s kľúčmi na vrátnici a nebude s nimi nič mať. To vôbec nie je pravda. My donekonečna hosťom opakujeme svoje príbehy, donekonečna sa bavíme o Endreske, ukazujeme albumy. Je to veľmi veľa energie venovanej ľuďom a veľmi veľa času. A keďže my máme iba pol roka na to, aby sme zarobili dosť peňazí na celý rok, aby sme stihli budovať a dorábať veci, musíme urobiť sená a k tomu máme veľa času venovať hosťom, je sezóna veľmi vyčerpávajúce a hektické obdobie. A myslím si, že toto už veľa ľudí nechce robiť. Ľudia majú radi svoje voľné víkendy, zavreté kancelárie. V júli a auguste sme 24 hodín denne v práci. Za dva mesiace nemáme ani pár hodín voľna.
Aký typ klientov máte?
Dobrých. Z 90 percent sú to dobrí ľudia, lebo sa zblížime a vracajú sa. Väčšinu tvoria mestskí ľudia. Na jazdecké pobyty chodia deti hlavne z Bratislavy, zo západného Slovenska. Sú to deti z bohatších rodín. Na ubytovanie na jednu-dve noci chodia cykloturisti, turisti s ruksakmi, ktorí prechádzajú cez hory. Veľmi úspešný je víkendový pobyt rodičov s deťmi. Dajú sa dokopy tri rodiny alebo partie a robíme im program. V piatok ich vítame s večerou, v sobotu sa jazdí alebo idú na výlety, večer robíme grilovačky, ukážku výroby syrov, v nedeľu sa znova jazdí. Táto klientela je asi najrozšírenejšia. Dnes už ľudia nechodia na dvojtýždňové ani týždňové dovolenky. Zoberú sa na predĺžený víkend. Ale v lete chodia deti z mesta na pobyt od soboty do soboty.
Stáva sa, že prídu hostia s nejako predstavou gazdovstve a potom sú prekvapení, že je to inak, ako si mysleli?
Áno, skoro všetci. Kto sem ide prvýkrát, tak je veľmi zaskočený. Sú zaskočení naším prístupom, našou ochotou sa im venovať, našou absolútnou otvorenosťou. Ale potom, keď to predýchajú a zvyknú si, že na Marekovom dvore je to tak, tak sa väčšinou vracajú. Každý dvor, keby akýkoľvek vznikol, by si niesol svoju autenticitu, originalitu. Nejaká reštaurácia, to už je podľa mňa zažité. Sami hostia nám hovoria, že sú už z toho unavení, lebo je to stále to isté. Oni potrebujú niečo originálne. Ale hlavne potrebujú srdce na dlani, potrebujú cítiť, že sú tu vítaní. My máme radosť z toho, že sú tu, nech sú akíkoľvek. Prichádzajú niekedy aj zvláštni ľudia alebo sú smutní, alebo sú nekomunikatívni, ale nakoniec potom do kroniky napíšu také krásne veci…
Aké zvieratá chováte?
Kone na jazdecké služby, kravy na mlieko a syry, sliepky na vajíčka, kačice na doplnenie gazdovstva. Potom máme asi 10-ročného králika na hladkanie, 12-ročnú kozu a capa ako ukážku druhu. Psíkov, aby robili zvončeky, mačky, aby chytali myši a prasiatka si chováme pre vlastnú potrebu na srvátke, ktorá ja odpadový produkt zo syrov.
zhováral sa Peter Chlebana
(rozhovor bol autorizovaný, Marekovci v ňom urobili drobné úpravy a doplnenia bez zmeny zmyslu zaznamenaných odpovedí)