Miroslav Wlachovský sa v podcaste Okno do sveta rozprával s Michalom Augustovičom, kurátorom Múzea mesta Bratislavy a členom združenia Gotická cesta, o architektonickom a kultúrnom dedičstve, ktoré zanechala na Gemeri táto dejinná éra.
Ak sa povie Gemer, mnohým napadne vysoká nezamestnanosť, iným banské dedičstvo, či príroda Slovenského krasu. No tento kraj ponúka aj niečo, čo nenájdete nikde inde – Gotickú cestu, jedinečnú sieť stredovekých kostolíkov a pamiatok, ktoré vás prenesú o stáročia späť.
Okno do sveta: Putin dostal za svoje zlé správanie samit s Trumpom a červeným kobercom - ROZHOVOR
Na relatívne malom území sa zachovalo množstvo stredovekých kostolov s unikátnymi freskami. Ide o viac ako 30 sakrálnych stavieb z 13. až 15. storočia, roztrúsených v dedinkách medzi Jelšavou, Rožňavou, Štítnikom a Rimavskou Sobotou. Cestu si môžete predstaviť ako mozaiku gotického umenia a architektúry, ktorú vytvorili miestni stavitelia, nemeckí kolonisti a talianski majstri fresiek. „20. storočie zanechalo veľkú stopu v tom, ako sme na mnohé pozitívne veci zabudli. Aj dôsledkom udalostí v 19. storočí, ako bola maďarizácia a podobne, sme sa od tých uhorských dejín trošku odrezali,“ hodnotí Michal Augustovič.
Pripomína, že históriu treba vnímať nie s pohľadom na dnešné hranice, ale s pohľadom na väčšie geografické celky. Gemer nebol hraničným územím medzi Slovenskom a Maďarskom, ako je tomu dnes, alebo územím, ktoré dnes oficiálne ani neexistuje, lebo je rozdelené medzi dva samosprávne kraje „Snažíme sa naň pozerať ako na historický región, ktorý má svoj presah aj do Maďarska,“ dodal.
V rozhovore o Gemeri a Gotickej ceste sa dozviete aj to:
- Ako prehratá stredoveká bitka pomohla rozvoju Gemera
- Kedy a prečo sa z bohatého Gemera stal upadajúci región
- Ako premena na protestantské kostoly pomohla uchovať stredoveké fresky
- Kde sa odlievali časti budapeštianskeho reťazového mosta
- Prečo sa nástenné fresky nazývajú Bibliou chudobných
- Kto boli Bubekovci a aký vplyv mali na podobu fresiek
- Prečo niektoré fresky zohrávali úlohu politických plagátov
- Čo znamená získanie značky Európske dedičstvo pre Gotickú cestu
- Ako pomáha Združenie Gotická cesta obnovovať stredoveké pamiatky
Miroslav Wlachovský: Čo je vlastne Gotická cesta?
Michal Augustovič: Gotická cesta je združenie. Ale radi hovoríme, že je to niečo ako hnutie. Je to spoločenstvo ľudí, ktorí sa zaujímajú o vzácne sakrálne dedičstvo na Gemeri a Malohonte. Zároveň je to ako keby náučná cesta.
Združenie, má tri základné piliere. Snažíme popularizovať toto vzácne dedičstvo, snažíme sa ho vedecky skúmať, no a snažíme sa ho zachraňovať.
Gemer je špecifický tým, že dnes je to región s najvyššou nezamestnanosťou, kde sa možno aj vďaka tomu zachovali stredoveké kostoly s výnimočnými nástennými maľbami. Našou úlohou je pokračovať v práci našich predkov, ktorí tieto stavby postavili a snažiť sa ich obnovovať aj popularizovať.
MW: No z toho, čo má človek možnosť vidieť v tých kostoloch sú krásne gotické fresky. Z toho vyplýva, že kedysi to musel byť nesmierne bohatý región. A región, ktorý bol centrálny v samotnom Uhorsku. Neďaleko je rieka Slaná, pri ktorej sa odohrala tá známa bitka s Tatármi, kde Belo IV. potom utekal až k Jadranskému moru. Po tom, ako Tatári ustúpili, začal Gemer opevňovať.
MA: Pri rieke Slaná bola uhorská armáda je na hlavu porazená. Spôsobilo to veľké pustošenie naprieč celou karpatskou kotlinou. Zároveň sa táto udalosť spája aj s takou veľkou rekonštrukciou krajiny. Po Tatárskom vpáde dochádza k opevňovaniu miest, k výstavbe kamenných hradov, lebo tie sa osvedčili ako taká jediná účinná obrana proti Tatárom resp. Mongolom.
S tým súvisia aj významné donácie, kedy kráľ Belo IV. udelil majetky významným rodom, ktoré sa v bitke pri rieke Slaná podujali na boj proti Tatárom. Práve takto sa na scénu dostáva Detrik, predpokladáme, že bol z rodu Akošovcov, ktorý je predkom slávneho rodu Bubekovcov, ktorý sa po tom vneskoľšom období veľmi významne podpísal pod obrovský rozvoj Gemera.
Detrik získal donácie práve za pomoc v bitke na rieke Slaná. Jeden z Detrikovych vnukov bol Dominik, prezývaný Bubek. Dominik Bubek sa ako keby vyčleňuje z tohto rodu, získava do svojho dedičného majetku panstvo v Plešivci s významným kostolom. To bol pôvodne aj rodový kostol celej rodiny. Týmto sa delí rod potomkov Detrika na Bubekovcov a niekoľkých ďalších bratov ktorí si vytvorili svoje centrum v Štítniku a tých nazývame Štítnickí.
MW: Zaujalo ma, že na tých maľbách je cítiť veľmi silná inšpirácia talianskymi majstrami. Súvisí tá obrovská spoločenská aj umelecká previazanosť Uhorská so západnou Európou, s Talianskom s Karolom Robertom z Anjou, alebo tu bola už predtým?
MA: Uhorsko nebolo ostrovom a veľmi významne a obratne sa pohybovalo v medzinárodnej diplomacii v celom európskom spoločenstve. Malo vzťah ako s krajinami v západnej Európe, tak aj s krajinami juhovýchodnej a východnej Európy. Uhorsko bolo v tejto dobe mocnosťou.
Významný rozvoj Gemera nastáva najmä po tej bitke na rieke Slaná, kedy prichádzajú do Uhorska nemeckí hostia práve za účelom rekonštrukcie krajiny. Prichádzajú z preľudnených oblastí v západnej Európe, najmä pomedzia dnešného Nemecka a Francúzska.
Po príchode boli po nejakú dobu zbavení daní a dostali určité privilégia. Pre nás, pre Uhrov, bolo výhodné to, že prinášali nové technológie, napríklad dolovania vzácnych kovov, a nové idey. Táto spolupráca bola obojstranne výhodná.
No a veľký rozmach, kedy sa Uhorsko naozaj dostáva na európsku scénu, prichádza najmä za vlády Anjouvcov. Počiatky siahajú do obdobia okolo roku 1300, keď vlastne rod Arpádovcov vymiera po meči a na uhorský trón nastupuje Karol Robert z Anjou. Prináša sem aj prepojenie s tým talianskym prostredím.
Rozmach väzieb k západoeurópskym krajinám a kde mohlo dôjsť aj k tým kultúrnym impulzom, nastáva najmä za vlády jeho syna Ľudovíta I. nazývaného Veľký, ktorý sa dokonca uchádzal o neapolský trón.
Z dnešného pohľadu si ťažko predstaviť, že ľudia z tohto prostredia sa zúčastnili vojenských výprav do Neapolska, ktoré vtedy zahŕňalo aj územie Sicílie a vlastne veľmi úspešne tam viedli vojenskú kampaň, kedy sa Ľudovít uchádzal o Neapolský trón. Jeho rod vlastne pochádzal práve odtiaľ.
V tom období vlastne zavraždili v Neapole jeho brata a on sa v podstate išiel pomstiť a zároveň pripojiť Neapolsko k svojim dŕžavám. Tých výprav sa dokázateľne zúčastnili aj Bubekovci, ktorí zastávali na uhorskom dvore vysoké funkcie.
Vieme o Jurajovi Bubekovi, ktorý vlastne zastával funkciu taverníka královnej, v podstate bol správcom jej majetkov. Zúčastnil sa niekoľkých výprav do Neapolska a mal možnosť vidieť to najlepšie zo kultúry severného Talianska a Neapolska.
Vieme, že s panovníkom dokonca pobudol niekoľko dní v Ríme, v pápežskom paláci, zúčastnil sa bohoslužieb v Bazilike sv. Petra. Juraj Bubek potom navštívil aj pápežský dvor v Avignone, kde sa priamo s pápežom snažil urovnať spor o neapolské dedičstvo. Zúčastnil sa naozaj významných rokovaní a mal možnosť vidieť to najvýznamnejšie v európskej kultúre.
MW: Čiže pán z Gemera precestoval prakticky celé Taliansko a Francúzsko, zúčastňoval sa diplomatických rokovaní v mene kráľa na pápežskom dvore v Avignone. Vieme, že tu vybavoval odpustky pre svoj kostol v Plešivci.
To, čo dnes vidíme, je, že Bubekovci priviezli na Gemer tú vizuálnu kultúru, tie fresky. Dnes je to v protestantských kostoloch a možno práve vďaka tomu sa to zachovalo, lebo protestantské cirkvi to pretreli bielym vápnom a tie fresky tam ostali. Akým spôsobom ale vznikli? Priviezol sem talianskych majstrov?
MA: To presne nevieme. Ale tie fresky určite hovoria o veľkej ambicióznosti týchto ľudí. Chceli mať nie priemer, ale to najlepšie, čo v tom období existovalo v Európe. Vieme, že kostol v Plešivci budoval Juraj Bubek v polovici 14. storočia. V 70. rokoch sa opäť zúčastnil vojenskej kampane, kedy Uhorsko bojovalo po boku Padovy proti Benátkam a možno práve tam siahajú korene fresiek, ktoré máme zachované v Plešivci.
Aby som ozrejmil – kostol v Plešivci má v presbytériu aj v lodi nástenné maľby, ktoré kunsthistorici spájajú s Giottovou školou. Giotto ktorý pôsobil najmä v Padove, je jeden najvýznamnejších stredovekých freskových majstrov.
A v Plešivci máme zachované pravé fresky a predpokladá sa, že ich robili priamo taliansky majstri, ktorí prišli buď na pozvanie Juraja Bubeka, alebo je možné, že, predtým pôsobili na Anjouovskom dvore. Sú spájaní napríklad s palácovou kaplnkou na hrade v Ostrihome. Je teda možné, že pôsobili v kráľovských službách, a potom službách šľachticov, ktorí boli najbližšie panovníckemu dvoru.
Tí sa chceli sa inšpirovať tým najvyšším umením a preniesť časť tejto vysokej kultúry do svojho prostredia.
Dnes ten nepôsobí ako honosná stavba. Ako ste spomenuli, v období protestantizmu, teda od toho 16. a 17. storočia, prešiel, podobne ako ďalšie stredoveké sakrálne stavby, nielen na Gemeri, zmenami, kedy boli tieto nástenné maľby boli zatreté, pretože ten kult svätcov nie je v protestantskej viere vyznávaný.
Práve tým, že maľby zatreli vápnom, tak prežili do dnešného obdobia. V Plešivci je tá situácia ešte o čosi zvláštnejšia. Ten kostol bol úplne zničený osmanskými vojskami v 16. storočí a na kvalitu tých nástenných malieb nás upozorňuje aj to, že prežili napriek tomu, že istú dobu kostol nemal strechu, vlastne si to môžeme predstaviť ako ruinu. Napriek tomu tie maľby prežili.
Po tomto období kostol obnovili, ale oproti stredovekému stavu je kratší a klenbu nahradili rovným trámovým stropom. Takže dnes vidíme iba torzo tej významnej stredovekej stavby.
Napriek tomu na zrekonštruované nástenné maľby impozantný pohľad.
MW: Okrem Plešivca, je perlou gotickej cesty zrejme aj kostol v Štítniku. ktorý je naozaj impozantný. Čo nám hovoria maľby, ktoré v tom kostole je vidieť? Dnes máme facebooky, ale stredoveká komunikácia samozrejme prebehala inak. Mali tie maľby aj nejaký politický význam? Alebo nejaký význam pre zdôraznenie moci toho rodu? Alebo to bolo aj nejaké iné hlbšie posolstvo?
MA: V prvom rade treba počítať najmä s tým duchovným rozmerom. Nástenné maľby sú niekedy označované ako Biblia chudobných. Práve ich prostredníctvom sa mohli biblické príbehy a príbehy svätcov priblížiť zástupom veriacich.
Toto vysvetlenie má ale svoje úskalie v tom, že nástenné maľby máme zachované aj v presbytériách a ťažko predpokladať, že by tí veriaci boli pozývaní do presbytérií a tam im bolo vysvetľované, čo na tých nástenných maľbách môžu vidieť.
Takže určite ďalším motívom musela byť aj prestíž donátora, ktorý maľby objednával. Keď hovoríte o kostole v Štítniku, tak v tomto prípade bol ten politický rozmer veľmi významný a v uhorskom prostredí absolútne nezanedbateľný.
Práve na Gemeri sa zachovali mnohé príklady takýchto až politických posolstiev. V Štítniku máme napríklad vyobrazenie, zobrazujúce svätého Štefana, svätého Ladislava, tiež uhorského kráľa a svätého Imricha, ktorý bol syn svätého Štefana. Ten v skutočnosti nikdy nevládol, zomrel ešte v mladom veku, ale súborne sa to dielo zvykne označovať ako Traja svätí uhorský králi.
To vyobrazenie bolo ako keby takou značkou uhorského kráľovstva, plagátom, podobne ako poznáme z Dobrého vojaka Švejka – „tady kdysi visel obraz Císaře pána.“ Tak v stredoveku sa v kostoloch nachádzali práve obrazy uhorských kráľov a vo všetkých oblastiach Uhorského kráľovstva. Veriaci ani na chvíľu nemohli zapochybovať o tom, čie je to kráľovstvo. Bol to významný symbol, ktorý zjednocoval komunity naprieč celým Uhorskom.
Všetci, či to boli Nemci, Slováci, Maďari, tak prostredníctvom toho vyznávali kult Svätých uhorských kráľov.
Je zaujímavé, že tento kult dokázateľne vyznávali aj ortodoxní Rumuni, ktorí žili na území Sedmohradska. Ako keby tá hranica medzi tými katolíckym a ortodoxným obyvateľstvom v Uhorsku nebola nejaká ostrá. Rumunské elity dokázateľne dávali vymaľovať uhorských kráľov na nástenné maľby vo svojich kostoloch a snažili sa ako keby začleniť do spoločenstva uhorských elít.
MW: Forma prihlásenia sa k tomu štátu, ideológii alebo ako by sme to moderne nazvali.
MA: Na Uhorsku je práve to zaujímavé, že rôzne národy sa hlásili k tomu jednému dedičstvu, k tomu jednému kultu a ich spoločným jazykom bola až do polovice 19. storočia latinčina. V podstate bolo jedno či ste Slovák alebo Maďar. Ako keby tá vlasť bola pre všetkých jedna, tá istá.
MW: Keď ste hovorili o príchode nemeckých prisťahovalcov, to sa dá dnešným moderným spôsobom označiť ako migrácia kvalifikovanej pracovnej sily. Priniesli remeslá, skúsenosti s baníctvom a celá oblasť Gemera – je to Slovenské rudohorie, bola napojená na ťažbu rudy vzácnych kovov. A vidno na tých kostoloch, že to bohatstvo tam bolo. Nie je náhoda, že je to práve na Gemeri.
Čo sa potom s tým regiónom stalo, že tak náhle upadol? Kedy sa vlastne ten úpadok začal? Mali sme slávne obdobia Anjououcov, potom bol Žigmund Luxemburský, celý stredovek až po Mateja Korvína. Nastalo ten zlom po bitke pri Moháči?
MA: Zlom nastáva naozaj po bitke pri Moháči v roku 1526, kedy sa Gemer postupne dostáva na samotnú hranicu Osmanskej ríše a Uhorského kráľovstva, alebo teda toho, čo z Uhorska zostalo, čo označujeme ako Kráľovské Uhorsko – teda najmä územie dnešného Slovenska a západného Maďarska.
Zbytok, väčšina dnešného Maďarska bola pod správou Osmanskej ríše. Gemer sa stal vlastne takým bojovým územím, bolo ktoré dokonca aj dvojito zdanené, aj zo strany Habsburgovcov, aj zo strany Osmanov.
MW: Tak sa dá rýchlo schudobnieť.
MA: V tomto období Gemer upadá. Čo nám vlastne spôsobilo výhodu v tom, že nedošlo k nejakým masívnym prestavbám a zachovali sa nám stredoveké stavby, ktoré boli postupne, najmä od 17. – 18. storočia dopĺňané barokovým mobiliárom, ktorý je takou ďalšou vrstvou, ktorú veľmi na Gemeri oceňujeme. Sú to vlastne mnohovrstevné pamiatky Je tam stredoveká vrstva, je tam renesančná, baroková vrstva, barokové kazateľnice, oltáre, empory, respektíve chóry, drevené lavice. Takže mix jednotlivých historických vrstiev, ktorý tam máme, tak zo vďačíme tomu úpadku.
Gemer sa v tomto období dostal zo stredu kráľovstva a stal sa prvýkrát, ale nie naposledy perifériou. Po oslobodení Uhorského kráľovstva od Osmanov sa Gemer opäť dostáva do stredu kráľovstva a obnovuje sa prepojenie s centrom v Budapešti.
MW: A vznikne tam mocný rod Andrássyovci, ktorí tam aj významne zainvestovali. Priniesli nové technológie, priemysel. V niečom sa tá história opakuje a Gemer opäť hrá v Uhorskom kráľovstve významnú rolu, však Andrássy bol dokonca ministrom zahraničných vecí. A potom opäť, keď sa monarchia rozpadne, tak prepojenia medzi Gemerom a Budapešťou automaticky zanikajú a tým pádom ten región schudobnie.
MA: Áno, Gemer býva niekedy označovaný ako aj železné srdce Uhorska. V 19. storočí to bolo mimoriadne významné ekonomické centrum, najmä ťažbou a spracovaním železnej rudy. Práve na Gemeri máme aj Drnavu, kde sa odlievali jednotlivé časti reťazového mosta v Budapešti. Dnes sme trošku zahladení do tých moderných hraníc, ale ten priestor bol neskutočne prepojený nielen v stredoveku, ale aj v neskoršom období.
Z územia, ktoré za Rakúsko-Uhorska mimoriadne prosperovalo, sa po vzniku Česko-Slovenska stala periféria. Tým, že hlavné mesto sa presunulo z Budapešti do Prahy význam Gemera upadá. Aby som bol férový, tak Gemer trošku zažíval úpadok aj v období Rakúsko-Uhorska, keď sa ku koncu to centrum presúvalo do iných oblastí, ale tou veľkou ranou bolo prerušenie väzieb na tie hospodárske centra, na Budapešť a vlastne aj železničné spojenia, ktoré viedli týmto smerom, sa stali menej dôležitými.
MW: To znamená, že ten región je takým učiteľom politickej geografie. Aký má vplyv štátna hranica, aký má vplyv moc na rozvoj a úpadok regiónu, to sa tam všetko dá sledovať, rovnako ako sa tam dá vidieť, že v stredoveku bolo Uhorsko naozaj mocné kráľovstvo, ktoré aj vďaka tým vzácnym kovom bolo aj mimoriadne bohaté a vplyvné.
Až do objavenia Ameriky Uhorsko produkovalo veľkú časť zlata a striebra, ktorá sa v Európe používala. Ak sa vraciame k tým dejinám , ako vlastne vnímame svoju prítomnosť v mnohonárodnostnom Uhorskom kráľovstve, a to, že na tom, ako veci okolo nás vyzerajú, majú zásluhu Slováci, Maďari, Nemci, Židia a tak ďalej.
MA: 20. storočie zanechalo veľkú stopu v tom, ako sme na mnohé pozitívne veci zabudli. Aj dôsledkom udalostí v 19. storočí, ako bola maďarizácia a podobne, sme sa od tých uhorských dejín trošku odrezali. Vnímanie histórie nie s pohľadom na dnešné hranice, ale s pohľadom na väčšie geografické celky, nám umožňuje všetky tie súvislosti lepšie pochopiť.
Práve o toto snažíme aj v rámci nášho Združenia Gotická cesta. Snažíme sa aj na Gemer nazerať ako na historický región ktorý nebol iba hraničným územím medzi Slovenskom a Maďarskom, ako je tomu dnes, alebo územím, ktoré dnes oficiálne ani neexistuje, lebo je rozdelené medzi dva samosprávne kraje.
Snažíme sa naň pozerať ako na historický región, ktorý má svoj presah aj do Maďarska. Aj tento rok sme sa snažili na jeden deň ako keby obnoviť ten historický Gemer, znovu obnoviť tú župu, ktorá tu existovala tisíc rokov a vyvíjala sa ako logický celok.
Tie naše posledné podujatia sú zamerané na upozornenie aj na zabudnutejšie miesta, aj na to, že Gemer nekončí hranicou, ale siaha ďalej. Tento rok sme v rámci takého nášho každoročného minifestivalu sprístupnili šesť kostolov, tri na slovenskej strane Gemera, tri na maďarskej strane.
A myslím, že to fungovalo, návštevníci prišli aj z maďarskej strany. Treba povedať, že Maďari spravidla viac navštevujú Slovensko ako Slováci maďarské pamiatky. Myslím, že to splnilo svoju úlohu, že aj vlastne Slováci mali možnosť nazrieť na tú druhú stranu hranice, ako na niečo, čo súvisí s ich dejinami.
MW: Čo bolo kedysi naše rovnako, ako bolo to naše ich.
MA: Presne. Mnohé a mnohé pramene ukazujú, že aj Slováci vnímali Uhorské kráľovstvo rovnocenne, zúčastňovali sa všetkých bojov. Možno takú malú odbočku do 18. storočia, k zápiskom Adama Kleniara, čo bol študent zemepisu v 18. storočí. Písal ich v slovenčine. A v nich vidno, aj z tej slovenskej strany, až taký šovinizmus, takú hrdosť na to Uhorsko, že to je krajina, ktorá nemá v Európe páru. Krajina, ktorá je najúrodnejšia, najkrajšia a mimo Uhorska neexistuje život.
Takže vidíme, že naši predkovia sa k tomu dedičstvu hlásili, tak prečo by sme sa k tomu nemohli hlásiť? Tie pramene nám nehovoria, či tie kostoly stavali slovenské, alebo maďarské ruky.
MW: Alebo nemecké.
MA: Alebo nemecké, alebo nemecké technológie, nemecké know-how. alebo francúzske a talianske umenie.
MW: Kedy vaše združenie vzniklo a čo je váš hlavný cieľ? Oboznamovať ľudí s históriou Gemera, alebo rekonštrukcia pamiatok?
MA: Obe tieto veci. V podstate to ide ruka v ruke. Vznikli sme v roku 2007 z iniciatívy rožňavských pamiatkarov, ktorí chceli týmto vzácnym pamiatkam pomáhať aj vo svojom voľnom čase. Teda nielen si plniť tú úradnícku povinnosť, ale aj aktívne prispieť k ich obnove.
Hlavným cieľom je samotná pamiatková obnova objektov, čo zahŕňa prácu s vlastníkmi, kde jednotlivé cirkevné zbory nemajú financie na to, aby tieto pamiatky sami obnovili. Takže im pomáhame získavať financie na obnovu.
Druhým pilierom je popularizácia. Keď o tých pamiatkach málokto vie, ťažšie sa získavajú finančné prostriedky. Takže popularizácia, aby boli tie objekty prístupné verejnosti, je mimoriadne dôležitá.
A treťou dôležitou vecou je odborné skúmanie. Preto usporadúvame každé dva roky odbornú konferenciu. Posledné dve konferencie boli medzinárodné, jedna v rámci formátu V4, druhá bola v rámci v takého, dá sa povedať, uhorského formátu – slovensko–maďarsko-rumunská konferencia. Takže snažíme sa to aj takto ako keby vidieť v tom širšom kontexte, nielen v slovenskom.
No a dôležitá zložka je snaha získať finančné prostriedky na obnovu kostolov a následných malieb.
MW: Darí sa?
MA: Myslím, že sa darí. V spolupráci VÚB bankou máme niekoľkoročný projekt, ktorého výstupom je niekoľko odovzdaných obnovených pamiatok, alebo čiastočne obnovených. Aktuálne prebieha pamiatková obnova drevenej šindľovej strechy, podlahy a sanácia vlhkostí v kostole v Štítniku, čo je taká ako keby vlajková loď celej Gotickej cesty.
Na tento projekt teda využívame jednak financie zo spomínanej komerčnej banky a takisto čerpáme grantovú schému Obnovme si svoj dom, čo je formát ministerstva kultúry. Je to dlhoročný grantový systém, ktorý umožnil obnovu mnohých objektov a bolo by veľmi dobre, keby tento projekt aj ďalej fungoval.
Je veľmi dôležitá tá postupnosť a pravidelnosť v tom, aby získavali kostoly prostriedky na obnovu. Najmä pri nástenných maľbách je to dôležité. Nástenné maľby nie je možné obnoviť naraz. Pri ich spod náterov, ktoré ich storočia chránili, dochádza k ich degradácii. Preto sa obnovujú postupne, po jednotlivých úsekoch. Niečo sa odhalí, to sa zreštauruje a to umožňuje takú postupnú obnovu. V prípade Štítnika je potrebné začať od strechy a až potom sa môže pristúpiť k obnove malieb.
Takže naozaj je dôležitá tá pravidelnosť a to, aby vlastníci vedeli, že postupne na tom môžu pracovať a tieto kostoly takýmto spôsobom odovzdávať, sprístupňovať verejnosti.
MW: Náš podcast je o medzinárodnej spolupráci, medzinárodných vzťahoch. Do akej miery sa na obnove tohto európskeho kultúrneho dedičstva podieľa medzinárodné spoločenstvo? Je do toho zaangažovaná Európska únia? Robíte to v spolupráci s maďarskými partnermi, predpokladám. Obnovuje sa to aj na región, majú tam účasť aj župy. Akým spôsobom funguje táto spolupráca?
MA: Ak začneme od tých najmenších celkov, tak samozrejme, cirkevné zbory, obce zohrávajú dôležitú úlohu. Ale veľmi významnú rolu v poslednej dobe zohrávajú župy, ktoré naozaj pochopili, že bohatstvo tých regiónov je aj v tom historickom dedičstve. Na Gemeri sa stretáva Banskobystrická a Košická župa, ktoré veľmi významne tomuto celému napomáhajú. Vlastne v spolupráci s nimi sa podarilo získať takú prestížnu značku, ktorou je Európske dedičstvo.
Je to doposiaľ jediná lokalita na Slovensku, ktorá je získala. Je to koncept Európskej komisie, ktorá sa snaží vyzdvihnúť zaujímavé miesta v rámci Európskej únie. A spravidla to musia byť miesta, ktoré nie len že existujú, nie len že sú významné, ale musia preukázať tie európske väzby.
Je dôležité práve na tom jednom mieste ukázať ten európsky príbeh. Na Gemeri sa stretáva slovenské, maďarské obyvateľstvo, Židia, Rusíni, Nemci, veľmi významná menšina, ktorá sa zaslúžila o rozvoj regiónu, talianske vplyvy a majstri. Práve táto značka, ako keby dávala všetko toto dokopy.
Takisto je dôležité, aby tie miesta, boli živé miesta, ktoré naďalej prinášajú tento európsky príbeh verejnosti. O to sa aj snažíme. V spolupráci so župami, sa nám darí napríklad sprístupňovanie kostolov. Aby 12 najvýznamnejších kostolov na Gemeri a Malohonte, bolo možné celé leto navštíviť.
Spolupráca sa rozvíja aj s Maďarskom, keďže je to spoločné dedictvo, aj prostredníctvom programu Interreg. Aktuálne sa chystá obnova gotickej kaplnky z 15. storočia v Plešivci, rodovom sídle Bubekovcov, niektorí členovia tohto rodu sú tam aj pochovaní.
Mali sme spoluprácu v rámci projektu Creative Europe, spolu s partnermi z Rumunska a Slovinska.
Spolupráca je, myslím si, nevyhnutná, keď to chceme ako dostať na mapu Európy, aby to nebolo iba naše dedičstvo, ale aby to poznali aj ľudia za hranicami.
MW: Myslím si, že sa vám celkom darí, pretože jedna z návštev, ktoré sa tento rok uskutočnili, bola aj návšteva Habsburgovcov na Gotickej ceste. Mali ste tam niekoľko významných členov tohto panovníckeho rodu. Ako sa to udialo?
MA: No, pýtame sa aj sami seba, čo sa to vlastne udialo. Na našej webovej stránke máme kontakty na jednotlivé kostoly, aj na nás. A práve tento kontakt využila arcivojvodkyňa Paula von Habsburg, ktorá zavolala s tým, že by sa radi, ako rodina, došli pozrieť na 12 kostolov Gotickej cesty.
Mali veľmi ambiciózny plán, počas dvoch dní navštíviť 12 kostolov. A aj sa im to podarilo, dokonca ich navštívili 13. A stále sa pýtame, čo ich k tomuto viedlo, ale asi to hovorí aj o tom, o čom sa celú dobu bavíme. Že celé toto územie má spoločnú históriu a je tu aj nejaká kontinuita.
Medzi členmi rodu, ktorí nás navštívili, to boli dvaja vnuci posledného cisára a kráľa Karola Habsburgského s rodinami. Jeden z nich, István Habsburg, žije v Luxembursku. Je veľmajstrom Rádu sv. Huberta, takže naozaj významný človek. Druhý, Carlos Felipe, žije v Mexiku a ak by sa Mexiko vrátilo k monarchii, tak by bol mexickým cisárom.
O týchto kostoloch sa dozvedeli, vďaka jednej publikácii od pán Kresánka, ktorý vytvoril také súborné dielo pamiatok na Slovensku. Vyšlo aj v maďarčine a arcivojvodkyňa Paula si ho kúpila v Budapešti. A potom mali teda veľkú chuť Gemer navštíviť.
Musím povedať, že sme mali veľmi zaujímavé diskusie. O kontinute, o spoločnom dedičstve a aj o pamiatkárstve. Títo ľudia boli veľmi, veľmi vzdelaní, zaujímali každý detail, aj čo sa týka pamiatkovej obnovy, ale aj toho ako z toho sociálneho hľadiska Gemer dnes funguje. Boli to veľmi inšpiratívne debaty. A možno aj nám to dalo taký ďalší impulz, že to, čo tu máme, je zaujímavé aj pre ľudí, ktorí žijú v Mexiku a docestovali sem kvôli tomu, aby toto videli.
MW: Fantastické. Myslím si, že je určite jednoduchšie zacestovať na Gemer z Bratislavy, z Modry, z Trenčína ako z Mexika. Takže vrelo odporúčam všetkým, ísť si pozrieť súčasť európskeho kultúrneho dedičstva, ktoré máme tu doma. A máme to veľmi pekne zachované aj vďaka Združeniu Gotická cesta.
Aký ohlas malo v Maďarsku, keď ste ten festival prvýkrát otvorili vlastne aj do Maďarska?
MA: Tie jednotlivé miesta navštívili stovky ľudí. Myslím, že sa nám to osvedčilo a radi budeme spolupracovať aj naďalej. A myslím, že je dôležité o tom dedičstve hovoriť z oboch strán, pozerať sa na tie regióny aj z takéhoto historického pohľadu a ako keby znovu spoznávať to, čo nám kedysi bolo blízke a zabudli sme na to. Takže určite touto cestou pôjdeme aj naďalej.
Už dlhší čas komunikujeme dvojjazyčne. Aj preto, lebo ten záujem zo strany Maďarska býval v minulosti miestami väčší ako zo strany Slovákov. Z rôznych častí Maďarska chodia ako zájazdy do tých kostolov. Určite chceme na to nadviazať a chceme aby aj oni mali možnosť o dedičstvo spoznávať.
MW: To je veľmi dobré, pretože ak si chcete pozrieť stredoveké pamiatky tak zase treba zacestovať do Budapešti. Expozícia stredovekého umenia a maľby na Budínskom hrade je pomerne rozsiahla a človek tam veľmi rýchlo spozná slovenské názvy obcí a dedín. Proste veľká časť z toho je zo Slovenska, takže tak, ako Maďari chodia na Slovensko, tak by aj Slováci mali chodiť do Maďarska, lebo je tam časť ich dejín.
Na záver rozhovoru sa pýtam hostí, na odporúčanú literatúru o témach, o ktorých sme hovorili.
MA: Ak sa bavíme o Gemeri, Bubekovcoch, o historickom dedičstve, tak prvé, čo mi napadne sú práce, ktoré pochádzajú najmä z pera Moniky Tyhányiovej. Napríklad publikácia Bubekovci z Plešivca, kde v podstate všetko dôležité o tom, kto vlastne budoval Gemer, komu vďačíme za toto bohaté dedičstvo. Sú tam aj ďalšie publikácie o rode Štítnických. Vydáva to vlastne vydavateľstvo Georgius Bubek čo je vlastne vydavateľstvo reštaurátorov ktorí priamo sa podieľajú na obnove týchto nástenných malieb.
MW: Ja sa k tomu pridávam. Ak chcete rozumieť medzinárodným vzťahom v stredoveku, alebo ak si chcete predstaviť, ako Uhorsko fungovalo, tak práve na príklade toho rodu Bubekovcov, kam všade cestovali, čo všetko to prinieslo. Úplne skvelá knižka.
MA: Keď sme sa bavili o tom, ako je dôležité nie len spoznávať Slovensko v kontexte uhorských dejín, tak tomuto by som odporučil publikáciu od Martina Homzu Murices Novae alebo nové ostne, napísanú veľmi netradične vo forme dialógov. Je to o znovuspoznávani Dolnej zeme, taký iný pohľad na územie dnešného Maďarska, na mnohé lokality, ktoré naši predkovia poznali, cestovali tam a boli nám blízke. Dnes ľudia možno viac poznajú Dubaj ako Šoproň.
Keďže sa váš podcast venuje zahraničnej politike a medzinárodným vzťahom, moja taká srdcovka, pre mňa osobne veľmi emotívne silná kniha, je Svet včerajška od Štefana Zweiga. Jej autor, zažil všeličo, čo 20. storočie ponúkalo, pozitívne aj negatívne. Zweig bol židovský autor, ktorý pôsobil za Rakúsko-Uhorska, opisuje, aký bol život za Rakúsko-Uhorska. Zažil časy aj po rozpade monarchie, keď sa prostredie v už v samostatnom Rakúsku, viac a viac radikalizovalo.
Je to vlastne o tom, ako sa svet, ktorý bol v mnohom z jeho pohľadu slobodným, zmenil na svet, kde ľudská dôstojnosť zrazu neznamenala nič.
