Ako vznikal film Líštičky?
Film vznikal na základné témy, ktorá ma fascinovala – naši ľudia v zahraničí. V tomto prípade v Írsku. Urobila som si zber materiálu a v ňom som našla príbeh, ktorý má nový pohľad na spoločnosť a narúša stereotypy. Akokoľvek spoločnosť hrá podstatnú úlohu vo filme, rozprávam hlavne intímny príbeh dvoch sestier. Je to príbeh jednotlivca – Alžbety, ktorý si môže sám za to, čo žije. Nie je to obeť spoločnosti, akokoľvek spoločnosť na ňu vyvíja tlak. Ja si myslím, že naši ľudia v zahraničí majú voľbu, no niekedy ju nedokážu vidieť. Akokoľvek môže tento film vyvolať negatívne reakcie, vyvolá hlavne diskusiu. To bola základná koncepcia a ja som spokojná, dúfam, že budú spokojní hlavne ľudia, ktorí na to pôjdu.
Nechceli ste teda urobiť film len pre zábavu.
Samozrejme, že každá téma sa dá spracovať ako žáner a chápem, že ľudia si chcú oddýchnuť a zabaviť sa. No myslím, že takých filmov je v distribúcii dosť. Tento film má za cieľ vyplniť priestor, ktorý sa z našich kín vytratil. Sebareflexia spoločnosti je podľa mňa dôležitejšia ako zábava – inak stratí spoločnosť balans. Nechcem moralizovať a neznášam filmy, ktoré sú edukatívne, no chcem aby ľudia na základe dobrého dramatického príbehu začali uvažovať, prečo a ako žijú. A aby uvažovali o iných ľuďoch a hlavne o tých, čo sú nesympatickí a nešťastní. Je veľmi ľahké mať rád úspešných ľudí, no ja mám rada outsiderov. Chceli sme proste vyvolať reakciu v ľuďoch, a preto je prirodzené, že sme si vybrali príbeh na hrane.
Momentálne pracujete na novom scenári s názvom Brat. Môžete k nemu niečo prezradiť?
Nechcem o základnom príbehu hovoriť. Je to náročná téma. Budem sa zaoberať tým, z čoho vychádza naša viera v inakosť vecí. Je to zase intímny príbeh, ale je iný. Je to príbeh o našej viere vo veci, idei a hlavne o tom, prečo v ne veríme a ako tie naše viery spätne ovplyvňujú spoločnosť, v ktorej žijeme. Je to o malých tajomstvách a klamstvách v rodine, o tom, ako sa mladí ľudia snažia nájsť svoje miesto v spoločnosti. Nebude to mestský príbeh, bude sa to odohrávať v malom meste. Slovensko malo vždy geniálne filmy na malomestskom prostredí a teraz sa všetko odohráva v hlavnom meste Slovenska, a mne už chýbajú príbehy mimo veľkého mesta. Ja som sa narodila v Bratislave a žijem medzi Prahou a Berlínom, možno práve preto ma fascinuje, čo sa odohráva za hranicami mestského sveta.
Tvrdíte, že nie ste pôvodom scenáristka, ale k svojmu prvému celovečernému filmu ste napísali aj scenár. Pri druhom filme sa tiež postaráte aj o réžiu, aj o scenár. Prečo?
Ja som pôvodom režisérka a nebránim sa robiť so scenáristami a vždy pracujem v úzkom spojení s dramaturgom. Scenáristov, čo sú schopní, je veľa. Takých, s ktorými by som si sadla, tiež. Ale tu je otázka času a peňazí. Málokto dokáže z tých ľudí obetovať čas za malé peniaze, robiť tú drinu, ten zber materiálu na autorsky projekt niekoho iného. Vo filme sa to odrazí v detailoch a robí to podstatné zázemie filmového príbehu. Niekto by povedal, že na takýto film nepotrebujete dva roky výskumu, ale tam sa ten materiál premieta v inej rovine, v tom, že máte tú dôveru v to prostredie a tá autenticita divákov koncentruje na správne veci.
Nedávno ste s novým scenárom vyhrali Cenu Tibora Vichtu. Čo pre Vás víťazstvo v tejto scenáristickej súťaži znamená? V akom štádiu je práca na scenári?
Je v tom štádiu, že všetci si myslia, že je hotový, okrem mňa, pretože ja na ňom musím ešte pracovať: čaká nás casting, chcem dokončiť zber materiálu. Scenár funguje veľmi dobre, reagujú naň aj ľudia zo zahraničia, ktorí do toho možno pôjdu s nami. Cena Tibora Vichtu je pre mňa podstatná, pretože zatiaľ boli moje filmy väčšinou ocenené v zahraničí. Toto uznanie zo Slovenska ma vracia ku koreňom. Môžem sa cítiť aj ako slovenský tvorca, čo je super, pretože pri Líštičkách to tak nebolo. Ja som študovala v Čechách, študovala som v Londýne. Tá „vykorenenosť“ ma baví a dáva mi správny odstup, no zároveň, niekam patriť je dôležité. Cena Tibora Vichtu je niečo ako možnosť návratu na domácu pôdu a ja za to veľmi ďakujem.
Zhovárala sa Barbora Zahoranská
