Pre príhodný čas, keď vyvolený židovský národ výchovou dospel k očakávaniu svojho Mesiáša, a v ňom rozhodujúceho Božieho Slova do dejín svojich i svetových. Pre dobu nadvlády Ríma nad väčšinou vtedy známeho sveta, aby toto Slovo mohlo zaznieť a šíriť sa univerzálne, teda v celom svete. Pre chvíľu, v ktorej myslenie v gréckej múdrosti spoznalo svoj filozofický rozmer, pokúšajúci sa uchopiť vnútornú skúsenosť človeka a vysloviť ju navonok.
V Biblii dôležitosť úlohy slova, ktorým sa Boh svojmu národu prihováral, tak postupne rástla, až kým v rozhodujúcom momente, aj vďaka termínu prevzatému z gréckeho sveta, nenadobudla nový význam a priniesla otvorenosť pre osobný rozmer nášho vzťahu s Bohom.
V starozákonnej literatúre o pôsobení Božej múdrosti, sa židovská tradícia stretá s predstavami a významami slov, ktoré poznáme z gréckej filozofie. Slovo „logos“ – „slovo“ v nej tak môže znamenať všeobecný základ i zákon sveta, ale i jeho dynamický riadiaci princíp, ba v mytologickej tradícii aj zrodenie sa nejakej božskej bytosti z inej, a to úkonom rozumu, teda myslením. Tento vývoj, ale hlavne jeho vyvrcholenie v tom najdôležitejšom slove, ktoré adresuje Boh svojmu ľudu a ľuďom všetkých čias, vnímajú autori Nového zákona a medzi nimi aj pisateľ listu Hebrejom, ktorého slová na dnešnú slávnosť čítame:
Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach. (por. Hebr 1,1-3)
Svojím slovom teda ponúka prísľub, ktorý chce skutočne splniť každej osobe, ktorá ho prijme. Keď Boh Otec prehovoril v Synovi, uskutočnil základnú komunikačnú udalosť nášho sveta, na ktorej sa naša komunikácia spolupodieľa. Boh sa prihováral a prehovoril do dejín Izraela a sveta až tak, že to, čo povedal sa stalo jeho osobnou prítomnosťou. Tým, čo hovoril, či vlastne „toho, Ktorého“ nám povedal, prekročil všetky bariéry oddeľujúce Boha od človeka. Z lásky nám dokázal dať aj seba samého vo svojom Synovi, v Logose:
Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.
Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.
Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.
A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.
(por. Jn 1, 1-5.12-14)
V našom dnešnom svete produkujeme obrovské množstvo slov. Množenie slov, však neznamená automaticky, lepšiu komunikáciu, ba dnes sa ukazuje, že vytláča z nášho života jej jadro, teda osobné odovzdanie sa jeden druhému. Vytvára len dojem, že počujem o dianí v celom svete ako v „globálnej dedine“, že lacno a bez záväzku vstupujem do intimity napríklad celebrít alebo iných, ktorí možno prežili veľkú radosť, či trpia. Asi sme už pochopili, že sa nám záplavou slov reprodukovaných tlačou, zvukom, slov spojených s obrazom, či čakajúcich za virtuálnymi oknami našich výhľadov do diania dnešného sveta; pravda druhej osoby často viac zahaľuje. Nie zjavuje. Tak sa slovo povaľuje v špine zeme a šliapeme po ňom a stále viac ho vypíname a mažeme ako nepriateľa narúšajúceho náš intímny priestor a pochybujeme, či v tej forme, ako k nám prichádza nie je jeho úlohou nás skôr (s)klamať.
Jedným z mojich pocitov pri úvahe nad slovom je ľútosť pre spochybnenie a odsunutie na okraj, ktoré sme mu pripravili tým, ako so slovom zaobchádzame. Slovo v dnešnom svete mi pripadá byť v takej istej situácii ako Vtelené Slovo v Betlehemskej maštali. Pri pohľade na Božie dieťa a zároveň uskutočnené rozhodné Slovo lásky ku mne, hľadím v úžase ako sa táto ľútosť môže premieňať na novú nádej. Toto Slovo Boha pre nás je tiež vyhnané na okraj, a predsa potvrdzuje pravdu svojej láskavej skutočnosti. Prosím, aby ma jeho osobná prítomnosť učila žiť v pravdivom odovzdávaní seba druhým ľuďom cez moje slová.
Nech si ktokoľvek, zájdi v kostole do Betlehema pozerať na Slovo, ktoré sa stalo skutočným telom. Aj keby si tam nevidel to všetko, čo tam budem vidieť ja, možno tiež zakúsiš ľútosť nad používaním slov a uvidíš kúsok ľudskej, mojej aj tvojej túžby byť voči sebe navzájom pravdiví. Takú „Logosoterapiu“ a spoločné hľadanie stratenej dôvery v naše slová nám ponúkajú Vianoce.
