Bolo to 1. novembra v roku 1950, keď pápež Pavol VI. v Apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus definoval dogmu o nanebovzatí Panny Márie. Oficiálna náuka Cirkvi v tejto oblasti je teda stará len 61 rokov. Avšak viera, že Mária bola „po ukončení pozemskej púti“ i so svojim telom vzatá do neba, kde bola ako matka Krista Kráľa i korunovaná, je stará minimálne 15 storočí.
Sám pápež v uvedenom dokumente cituje starých cirkevných učiteľov, Jána Damascénskeho, Germána Carihradského a iných. Pričom o nich píše, že „v homíliách a rečiach, ktoré mávali na sviatok Nanebovzatia Bohorodičky, hovorili o ňom ľudu ako o veci, ktorú veriaci už poznajú a prijímajú“. Podľa zachovaných dokumentov sa toto „tajomstvo“ nanebovzatia Panny Márie spomína vo východnej liturgii už od 5. storočia. V 6. storočí tam nachádzame sviatok Usnutia Panny Márie, ktorý sa na v tom čase ujal aj na Západe s pomenovaním Nanebovzatie Panny Márie, ako ho poznáme aj dnes.
Tento časový rozdiel medzi vierou ľudu a jej oficiálnym deklarovaním – dogmatickou formuláciou, som si uvedomil minulú stredu, 3. augusta na pohrebe nášho biskupa Rudolfa Baláža. Lúčili sme sa s ním totiž v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici. Úžasná stavba. Pochádza zo 14. storočia. V čase postavenia to bol piaty najväčší kostol vo vtedajšom Uhorsku. Prekrásnu gotickú stavbu však spustošili dva požiare – v roku 1500 a 1761. Pri tom druhom spadla klenba vo svätyni i lodi. Pri oprave gotickú klenbu nahradili pruskou, ktorá je ukotvená o osem metrov nižšie. Aj okná sú nižšie asi o tretinu oproti pôvodným. Táto skutočnosť sa dá dnes sledovať aj vďaka reštauračným prácam vykonaným v rokoch 1936 a 1989 – 1990. Ostatné úpravy sa konali v interiéri, ktorý sa v roku 1999 vymaľoval a obohatil o nové liturgické zariadenie. Maľovanie však nezasiahlo monumentálnu klenbu, ktorú v 70. rokoch 18. storočia vymaľoval Anton Schmidt. Vo svätyni predstavuje apoteózu, nebeskú oslavu Panny Márie. Pohľad na ňu je pre mňa úchvatným zážitkom vždy, keď kostol navštívim. Nie je to síce Rubens, ktorého obraz Nanebovzatia z roku 1626 komentuje v Katolíckych Novinách biskup Judák, ale je to niečo prekrásne. I v tom, že človek sa musí pozerať hore a dosť dlho, aby to aspoň z časti zachytil.
K úvahám o meškaní dogmy o nanebovzatí Božej Matky som sa vrátil čítajúc druhú lekciu z tohto sviatku, ktorú dnes používa rímskokatolícka liturgia na celom svete:
Bratia, Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí: prvotinou je Kristus; potom, pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi. A potom bude koniec, keď odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo, keď zruší každé kniežatstvo, každú mocnosť a silu.
Lebo on musí kraľovať, kým mu nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy. Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť, lebo mu všetko položil pod nohy.
Upútala ma veta: „Ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí.“ Áno, je v tom poriadok! A ak poriadok, tak Mária, tá, ktorá mu dala telo, musí aj s telom byť prvá vzkriesená, teda aj s telom prvá prežívať večnú blaženosť. Prečo sme to vyhlásili za pravdu viery až v roku 1950?
Na túto otázku nepoznám odpoveď. Napriek tomu niekoľko skôr novinárskych úvah:
• Možno to dovtedy nebolo potrebné riešiť, ako mnoho iných vecí, ktoré nedefinujeme, kým nie je spor, alebo potreba.
• Možno už v tom čase silnel feministický tlak a tak sa vyhovelo túžbe niektorých, ktorí v nebi popri Bohu – Otcovi tam chceli mať aj Matku. Je to síce nezmysel, lebo Boh je Otec i Matka, nie je pohlavne determinovaný, ale keď chceli…
• Možno išlo o ústretový krok feminizmu v tom pohľade, že žena všetko prežíva komplexnejšie než muž – s telom, dušou, citom, rozumom i vôľou naraz. A tak, ak o Márii hovoríme, že naplno prežíva nebeskú blaženosť, musí to byť i s telom.
• Možno to bol dozvuk, či kontra 2. svetovej vojne, keď boli zohavené milióny ľudských tiel. Obrovské z nich bolo z Máriinho národa. A Cirkev chcela ukázať, že aj telo má svoju hodnotu.
• Možno…
A možno práve uvažovanie o tomto meškaní oficiálneho stanoviska za vierou obyčajných kresťanov, nás môže motivovať k rozmýšľaniu nad dôležitými oblasťami nášho života:
• Nemeškám i ja v oficiálnom vyjadrení svojej lásky (pri manželstve)?
• Nemeškám vo vyjadrení svojej úcty a vďaky tým, ktorí na to čakajú a zaslúžia si to (rodičia, priatelia…)?
• Nemeškám v oficiálnom usporiadaní svojich majetkových vecí, (dedičstvo…)?
• Nemeškám…
Nanebovzatie je inšpiratívny sviatok. Mňa inšpiroval práve takto – k spytovaniu svedomia v mnohých oblastiach, kde meškám. Kiežby pre väčšinu z nich nastal v mojom živote rok 1950!
