To vzrušenie z nečakaného; napätie v očakávaní toho, o čom vieme že má prísť. Ale aj obava, že nás zastihne niečo nedobré. Niečo, čomu sme sa dlho úspešne vyhýbali. Je Boh v ktorého veríme aj Bohom prekvapení? Z mojej skúsenosti určite áno. Pozrime sa na Neho optikou podobenstva, ktoré nám Ježiš dnes rozpráva.
„Istý človek sa chystal na cestu. Zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok: jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopností, a odcestoval. Ten, čo dostal päť talentov, hneď šiel, obchodoval s nimi a získal ďalších päť. Podobne aj ten, čo dostal dva, získal ďalšie dva. Ale ten, čo dostal jeden, šiel, vykopal jamu a peniaze svojho pána ukryl. Po dlhom čase sa pán tých sluhov vrátil a začal s nimi účtovať. Predstúpil ten, čo dostal päť talentov, priniesol ďalších päť talentov a vravel: „Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť som získal.“ Jeho pán mu povedal: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.“ Predstúpil ten, čo dostal dva talenty, a vravel: „Pane, dva talenty si mi odovzdal a hľa, získal som ďalšie dva.“ Jeho pán mu povedal: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.“ Predstúpil aj ten, čo dostal jeden talent, a hovoril: „Pane, viem, že si tvrdý človek: žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje.“ Jeho pán mu povedal: „Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal? Mal si teda moje peniaze dať peňazomencom a ja by som si bol po návrate vybral, čo je moje, aj s úrokmi. Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov. Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
Čo je prekvapujúce na Bohu v tomto príbehu? Mňa prekvapuje to, že odchádza na dlhý čas z domu. Že zveruje svoj majetok sluhom. A že nedáva každému rovnako, ako by si to možno žiadala súčasná „sociálna spravodlivosť“. Ale dáva každému podľa jeho schopností. Tiež, že hovorí o 5 talentoch, ktoré zveril prvému sluhovi ako o mále, nad ktorým bol verným správcom. Hoci 1 talent vo vtedajšej ekonomike bola suma peňazí, na ktorú bolo treba robiť 6 tisíc alebo ak ste mali lepšiu prácu tak 5 tisíc dní! Čo je takmer 20 rokov (ak nepracujeme v nedeľu a vo sviatky . A tých talentov bolo 5! Prekvapuje ma aj odlišný pohľad posledného sluhu, ktorý dostal matematicky najmenej na to, aký je jeho pán. Odkiaľ nabral taký obraz svojho pána? Bol v menšine, jeho kolegovia – sluhovia videli svojho pána ináč. Prečo jeho pánovi nestačilo, že vykonal to čo bolo podľa rabínskeho práva najbezpečnejšie pre to, aby mohol vrátiť toľko, koľko mu zverili: zakopal to do zeme?
Na tieto a mnohé ďalšie otázky o Bohu môžeme každý hľadať svoje vlastné odpovede. Predsa nás ale toto podobenstvo učí tomu, že strach – akýkoľvek – človeka ubíja a zväzuje. Aj strach z Boha. Nedávno som rozprával na túto tému s riaditeľkou úspešnej súkromnej strednej školy na Slovensku. Téma strachu v procese výchovy nie je ani zďaleka tou ideálnou. Ak by sme to chceli povedať rečou dnešného podobenstva tak potom strach zakopáva naše talenty do zeme. Zabraňuje nám v tom, aby sme ich rozvíjali. Aby sme ich podnikavo investovali v službe pre druhých. A to v láske, ktorou nás Boh napĺňa pre konanie dobra ľuďom okolo nás.
Aby nás Boh liečil z našich strachov, pripomína nám v dnešnom 2. čítaní, že nevládne nocou a tmou, ale dňom a svetlom. A urobil pre nás tú veľkú službu. Vytrhol nás z moci tmy. Povolal a preniesol do svojho obdivuhodného svetla. Už teda nepatríme noci ani tme. Všetky prekvapenia, ktorým potrebujeme v živote čeliť, môžeme vnímať z pozície svetla. Strach budí tma a noc. A tma, ako tomu veríme, už 2 000 rokov pomíňa a bledne.
Premýšľam o tom, čo viedlo tých prvých 2 sluhov, ktorí tiež mohli byť zviazaní zodpovednosťou za tak veľký majetok (prvý 100 rokov a druhý 40 rokov práce) k podnikavému správaniu. Napadá má slovo, ktoré sa vytratilo zo súčasného života a teda aj zo slovníka ľudí. Je to slovo bázeň. Bázeň pred pánom, ktorý vo svojom obrovskom bohatstve im, sluhom, tak veľmi dôveruje.
Možno sa my ľudia usilujeme odbúrať z našich životov strach. Ale čo nastúpi na jeho miesto? Na to uprázdnené miesto v srdci človeka? Akí sú to ľudia, ktorí sa už neboja ničoho: ani Boha, ani ľudských autorít, ani dôsledkov zlého konania. Či sú to nie ľudia, ktorých sa treba báť?
Ja osobne sa snažím nahradiť moje strachy darom, o ktorom sme počuli ako o dare Ducha zhora. Dar bázne pred Bohom. Pretože sa presviedčam o tom, že je to dar, ktorý ma motivuje; ktorý dáva môjmu životu rozlet. Prosím Boha, aby mi ukazoval svoju veľkosť, svoju dobrotu voči tomuto svetu, svoju svätosť, svoju štedrosť. A On to robí. Častokrát veľmi prekvapivým spôsobom
Čoho sa bojíš ty? Čím si nahradil niektoré svoje strachy, ktoré si zo svojho života odbúral? Čím by si ty navrhol naplniť tie uprázdnené miesta. Akú máš skúsenosť z darom bázne?
Bože, požehnaj ten čas, ktorý venujeme tvorbe, alebo čítaniu a počúvaniu tohto zamyslenia. Rozmnož v nás dar bázne voči Tebe. Nech postupne v nás môžeme týmto darom nahradiť a vymeniť mnohé naše strachy.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
