Škoda, že dnes deti z rodín – ba častejšie zo vzťahov, ktoré už rodinou nie sú – prevažne utekajú a nie vychádzajú vyprevádzané na cestu vlastného života. Škoda, že manželia a muži i ženy, pohoršení realitou vzájomných vzťahov, v tomto úteku pokračujú.
Nejde mi o znevažovanie väčšej samostatnosti v rozhodovaní jednotlivca o jeho vzťahoch. Je fajn, že máme viac nezávislosti pre voľbu. Skutočná sloboda je však v rozhodnutí sa pre niečo dobré a nie v úteku pred človekom, ktorý ma konfrontuje s pravdou jeho, ale potom i mojej osoby. Svojou pravdivosťou vyvoláva otázku o mojej vlastnej pravdivosti.
Dnes často nechceme vytrvať vo vzťahu a počúvať iného človeka, keď zachádza do záležitostí veľmi osobných. To nie je to isté ako telesná intímnosť. Ešte aj tú dnes používame ako štít na ochranu pred tým, aby sa ma prítomnosť druhého dotkla v hĺbke mojej osoby. A tak dokáže človek žiť vo fyzicky intímnej blízkosti s druhým bez toho, aby sa odvážil prijímať osobu, s ktorou žije a odhaľovať tú osobu, ktorou je on sám.
Narušiteľ tejto spoločenskej dohody, ktorá nežiada osobnú účasť, môže vyvolať vo svojom partnerovi i dnešnom svete pohoršenie. Ale to nie je nič nové:
Mnohí z Ježišových učeníkov povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“
Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“
Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.
Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“
Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“
(Jn 6,60-69)
Ježiš vyučuje a dáva sa spoznávať stále viac. Vysvetľuje, že vo vzťahu s ním je potrebné prijímať ho každodenne, tak ako prijímaš chlieb. Dáva spoznať svoju ľudskú blízkosť, ktorá je stále viac osobná. Až tak, že ti v odkrytej hĺbke jeho skutočnej ľudskej prítomnosti ukazuje prítomnosť Boha. Ukazuje, že aj on potrebuje, aby si spoznal, kým je a vyznal, že ho prijímaš. Je to pohoršujúce, čo žiadal. Totiž to, aby sme vo fyzickom a osobnom, takom ľudskom stretnutí s ním, my jeho učeníci prijali stretnutie s Bohom.
Pohoršuje nás aj realita, že každý z nás túži byť osobne prijatý iným človekom. Hľadáme toho, kto ma prijíma takého, aký som. To, čo jeden o druhom odkrývame v našich ľudských osobných vzťahoch nás privádza k poznaniu zraniteľnosti. K tomu, že druhého môžem neprijímať v tom, čím skutočne je. Tomuto riziku sa svojím človečenstvom vystavil aj sám Boh. Je možné neprijať realitu Božieho synovstva v človeku. Je možné ju neprijímať v Ježišovi Kristovi, ale aj v mojich domácich v rodine, z ktorej pochádzam, v mojom životnom partnerovi. Môže ma odrádzať slabosť človeka, s ktorým žijem. A môžem zutekať. Kto neutečie, možno objaví čosi Božie v druhom človeku i v sebe samom.
Nepotrebujem vedľa seba človeka ako zrkadlo mojej vlastnej zraniteľnosti? Nie je človek, ktorý mi dáva spoznávať pravdu osobného života najväčším darom, aký môžem dostať? Nie je takýto dar príležitosťou zistiť, čomu a komu v živote verím a teda kým som ja sám? Môžem si dnes jednoducho voliť zostať v budovaní osobného vzťahu a nie z neho utekať?