Vzrušujúce aj pre ľudí, ktorí stretnutie s niečím takým predsa len nečakajú, i keď sú už vytrénovaní farebnou ponukou, ktorá nás vždy a všade obklopuje a prenasleduje až do intimity domova. Vzrušujúce je to aj pre mňa, keď mám príležitosť sledovať pestrú škálu neverbálnych postojov na do očí bijúcu šedosť monotónne hnedého, dlhého rúcha. Môj dojem z nevyslovenej reakcie niekoho predo mnou, by som často zhrnul do slov: „čo je to za mátohu?“
Niektorí spolupútnici našou dobou sú pripravení s kamenným výzorom nezainteresovanosti zvládnuť čokoľvek. Občas vidieť otvorené ústa prekvapenia nie len u predškoláka, ale aj u dospelých. Mňa pobavila radosť chlapa, ktorý úžas z pohľadu na človeka v habite v obchode so stavebným materiálom zavŕšil hlasným smiechom. Teší ma, že ľudia na tento odev reagujú spontánne. Podľa miery svojho životného rozhľadu a skúseností, možno často len podľa dojmov z filmov a reklám. Tak v meste počujem od školáčky, isto iste z cirkevnej školy, radostné „Pochválený buď Ježiš Kristus“, no aj pobavené „Hééj, smädný mních!“ cez celú ulicu, od prítomnosťou partie posmeleného puberťáka.
Reakcie nezaváňajú strachom a útekom. Prezrádzajú vzrušenie, že sa im vynorila akási inakšia realita, o ktorej sa domnievali, že ju nechali niekde za sebou. Súdim, že v podobnom prežívaní sa nájde väčšina ľudí: kresťania, či inak zmýšľajúci. Jedni aj druhí majú dojem, že Boha – Ježiša, nechali samého na jednom brehu, od ktorého sa už dlho plavia preč. Preto vždy, keď sa vynorí niečo, im osobne ohlasujúce jeho prítomnosť, sú prekvapení a vzrušení. Majú dojem, že možno na začiatku ich putovania životom aj bol Ježiš, či niekto, kto ich poslal ísť pred ním. Ale dnes sú presvedčení, že sa musia celkom sami plaviť vo vetre silne vanúcom proti nim.
Habit hlása, že na druhom brehu, ku ktorému sa všetci plavíme, čaká stretnutie s niekým, kto to tam pozná. Veď nás tam on poslal. Ale symbolizuje aj osobne prítomného Boha, ktorý môže prísť ku mne práve tu a teraz. Rehoľné rúcho ohlasuje živú prítomnosť Ježiša a práve tento fakt môže byť mátoživý pre tých, ktorí sú presvedčení, že Boha už zanechali ďaleko za sebou a realita naokolo im zobrala dôveru, že by sa vôbec mohol opäť zjaviť.
Znova s ním rátať osobne môže rozbiť stereotyp, na ktorý si si zvykol.
Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim.
Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš.
Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli.
Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“
Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“
On povedal: „Poď!“
Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“
Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“
(por. Mt 14, 22-33)
Na druhom brehu, kam smerujeme všetci, už je náš diecézny biskup z Banskej Bystrice, Rudolf Baláž. Jeho zápal pre hľadanie pravdy v slobode je na Slovensku dobre známy. Odvážil sa pýtať, či je Ježiš pri ňom osobne a vykročiť na hladinu, ktorá ho mohla pohltiť v čase totality komunizmu, aj v období po ňom. Jeho život je pre mňa uistením, že máme nie len symboly a slová ohlasujúce prítomnosť Božieho Syna, ale i svedectvo človeka, ktorý sa držal jeho zachraňujúcej ruky. V istých situáciách iste nehovoril nič iné, iba „Pane, zachráň ma!“ Pochybnosť nutne sprevádzajúcu pravú vieru riešil tým, že prijímal výzvu ísť v smere hlasu Ježiša Krista. Len tak sa so slabnúcim protivetrom mohol presvedčiť on sám i ostatní, čo to videli, že k nim naozaj osobne vkročil Boží Syn.
Možno sa ti nepozdáva odev, do ktorého ma vidíš oblečeného a vôbec sa ti nechce byť so mnou na jednej lodi. Ja mám svoju skúsenosť i skúsenosť ľudí naokolo, s ktorými chcem v slobode vysloviť pravdu: „Naozaj si Boží Syn!“ Nemôžem vedieť aká je tvoja skúsenosť, kým mi o nej nepovieš. Prajem ti, aby ťa tá tvoja slobodne priviedla k radosti tohto vyznania. Hoci na prahu toho druhého brehu, kam sa spoločne plavíme…
