Ježiš vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta.
Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.
Čo som vlastne chcel napísať? Reakciu na článok v istom slovenskom periodiku, ktorý dával rady novej vláde, aké kroky má urobiť ako prvé. Nie žeby som bol celkom nesúhlasil, ale rozhodne by som dal ešte pred to odporúčané niečo iné. Teda toto: …
Našťastie z nedostatku času, alebo skôr z dostatku lenivosti som nič nenapísal. Prečo takto uvažujem? Lebo prvá otázka, ktorú mi ponúkol rozhovor medzi Martou a Ježišom (v kontexte s celým príbehom) bola: Odkiaľ zobrala Marta odvahu určovať čo má robiť a nerobiť jej sestra? Na otázku som sa pokúsil i sám sebe odpovedať: Je to predsa prirodzené! Každý z nás z času na čas – a niekedy i veľmi často – vie, čo má robiť ten druhý! Ak je to však z prirodzenosti, uvažujem ďalej, tak z prirodzenosti chorej, pokazenej. Ježiš – Boží Syn, autor ľudskej prirodzenosti totiž Marte nedal za pravdu, ba doslova ju „zrušil“. Naopak, o jej sestre povedal, že si vybrala lepší podiel.
V čom je Mária lepšia? Kde sa Marta mýli? Kde je podľa Ježiša zásadný rozdiel medzi ich postojmi? Odpovedí môže byť mnoho. Jeden z možných pohľadov, ku ktorému som dnes došiel, je i tento: Je to rozdiel medzi istotou a hľadaním. Marta si je istá, že vie, čo Ježiš potrebuje. Vie čo má robiť, vie čo má robiť sestra, ba vie i to, čo má urobiť Učiteľ, keď sestra nerobí podľa jej predstáv. Všetko má jasné. Mária ešte len hľadá, čo chce Ježiš. A preto ho počúva. Je v časovom sklze voči Marte? Nie! Má lepší postoj. Ježiš totiž nepotrebuje Martinu falošnú istotu, istotu v omyle. Potrebuje ľudí otvorených pravde, ľudí hľadajúcich. To je ten „lepší podiel“, lepší, správnejší postoj. Myslím, že o tom sú aj Ježišove spory s farizejmi a zákonníkmi, ktorí tiež „všetko“ vedia. I to, čo majú robiť ľudia i to, čo chce Boh. Ba dokonca čo má robiť Boh – veď usmerňujú Božieho Syna (i keď o tom nevedia).
Pozrime sa však na odkaz uvedeného evanjeliového úryvku pre nás:
Na prvom mieste nás usvedčuje, komu sme podobní. Žiaľ veľmi často Marte, ba i farizejom a zákonníkom. Vieme presne, čo majú robiť ľudia okolo nás. A nielen najbližší, ale aj čo má robiť šéf, tréner, či spomínaná vláda. Ba vieme i to, čo má robiť Boh! A to nemyslím len na vyjadrenia o tom, že by mal dať dážď, slnko, nedopustiť povodne a prírodné katastrofy… Sú tu aj horšie veci. Keď za božiu vôľu považujeme tú našu, či už pri vedení cirkevného spoločenstva, alebo pri vedení duší (čo je problém nás, kňazov a biskupov), alebo strašíme božím trestom, alebo posudzujeme „z božieho pohľadu“, ktorý je vlastne náš!
Na druhom mieste nás dnešné evanjelium usmerňuje, komu máme byť podobní. Márii! Teda máme – vlastne nemáme si byť istí! Máme trpezlivo hľadať pravdu, študovať veci okolo seba a hlavne božie veci, porovnávať, počúvať. A byť ticho. Smerom k druhým, ale najmä k Bohu.
Znamená to nepísať a nehovoriť? Veď to by potom nemohli byť žiadni novinári a hovorcovia. Rozhodne nie. Ale znamená to písať a hovoriť nie s nadutou istotou, ale s pokorou a úctou. Nie ako tí, čo všetko presne vedia, ale ako tí, ktorí hľadajú, chcú sa učiť a chcú pri hľadaní pravdy spolupracovať. I s tými, ku ktorým hovoríme, alebo za ktorých sme zodpovední.
Mimochodom, neviem, či v tom všetkom, čo som napísal, mám pravdu, ale teším sa, že ju môžem i dnes spolu s Vami hľadať.
Vladimír Slovák, farár v Stožku
