o znamená, že aktívne vyhľadáva fyzickú činnosť, napríklad prechádzky, turistiku, bicyklovanie, fitness centrá a podobne. Ak by človek len sedel, veľmi rýchlo pribúdajú kilá navyše a nebezpečenstvo rôznych ochorení sa zvyšuje. V dobe Pána Ježiša, teda pred asi dvetisíc rokmi na tento problém nemuseli upozorňovať, keďže autá vtedy neboli a ľudia boli zvyknutí fyzicky sa namáhať. Samotný Pán Ježiš musel byť fyzicky veľmi zdatný, veď pešo pochodil krížom krážom celú krajinu, ba podľa všetkého bol aj za hranicami zasľúbenej zeme. Dnešnú nedeľu ho opäť sledujeme na jeho cestách po krajine. Stretával sa s najrôznejšími ľuďmi a hovoril im svoje posolstvo. Evanjelista Marek píše, že popritom ako chodil, prišiel aj do svojej vlasti, kde vyrastal, teda do Nazareta. Tam ho však neprijali nadšene. Veď ho poznali od mala, vedeli, že je tesárov syn, ako ich teda mohol poučiť? Následne Pán Ježiš odišiel a chodil po okolitých obciach a dedinách a popritom znova učil.
Aby som bol presný, uvádzam citát z Markovho evanjelia (6,1-6):
Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil.
Ako vidíme, nepresvedčilo ich ani to, že urobil niekoľko zázrakov. Ježiš totiž nebol „klasická škola“. Nesprával sa ako vtedajšia náboženská hierarchia. Aj v Ježišovej dobe totiž existovali učitelia zákona, farizeji a veľkňazi. Títo mali na starosti veci spojené s Bohom, ako viesť bohoslužby, vykladať Božie slovo a zákon. Za to požívali všeobecnú úctu, na ktorej si dosť aj zakladali. Z Ježišových neskorších slov vieme, že ich za to dosť pranieroval a dokonca im dával rôzne nelichotivé pomenovania ako hlupáci, slepci, obielené hroby a podobne. To všetko kvôli tomu, že si zakladali na svojom postavení, robili sa lepšími ako boli a boli radi, keď ich ľudia obdivovali. Naopak – títo zase vyčítali Ježišovi, že s kdekým sa púšťa do reči a stolovania, stretáva sa s hriešnikmi a pohanmi a narúša ich zvyky. Kvôli tomu ho neskôr aj ukrižovali. Ježiš však nikoho nasilu nezachraňoval. Keď ho odmietli, išiel ďalej. Zachoval sa tak, ako nariadil kedysi Boh prorokovi Ezechielovi (2,5): „Ja ťa k nim posielam a povieš im: Toto hovorí Pán, Boh! A oni, či už ťa počúvnu alebo odmietnu – lebo je to odbojný dom –, nech vedia, že bol uprostred nich prorok.“
Boh posiela svojich ľudí – prorokov – do každej doby. Prorok nie je na to, aby sa vyvyšoval nad iných a požíval bohatstvo a slávu od ľudí, ale aby obrátil zmýšľanie ľudí, aby im priblížil Boha, aby sprostredkoval hriešnikom nádej a aby oživil vieru, aby ľudia pochopili, že Boh nie je Bohom príkazov a zákazov, ale on je ten, ktorý je síce náročný, ale nekonečne láskavý a osobne pozná každého z nás. Či už proroka prijmú alebo odmietnu, je to ich vec. Ale vedia, že bol medzi nimi prorok. A budú si pred Bohom zodpovedať za to, čo spravili s ním a s jeho posolstvom.