San Diego – Sequoia National Park – San Francisco. Tak by sa dal stručne charakterizovať náš rozlúčkový plán na posledných desať dní v Amerike. Dvaja kamaráti a ja, staré oregonské auto a pred nami približne 600 míľ po vysnívaných amerických diaľniciach.
37 hodín v autobuse
Začiatok cesty sprevádzala nevyhnutnosť dostať sa z Bozemanu v štáte Montana do San Diega v štáte Kalifornia. Tam ma už mali čakať moji dvaja spolucestovatelia, ktorí z Montany vyrážali asi o týždeň skôr. 37 hodín v štyroch rôznych autobusoch vzbudzovalo mierny rešpekt. Autobusová spoločnosť Greyhound Lines je síce v Štátoch miestami vykričaná a spája sa s nie najpríjemnejšími skúsenosťami cestujúcich, na druhej strane je to ale aj najlacnejší spôsob dopravy. Riskovať sa predsa musí, o tom to občas je. Dve prebdené noci na nepohodlných sedadlách a nekonečné sledovanie štátov Wyoming, Utah a Nevada spoza okien autobusov. Napokon som však došla až do San Diega a bez akejkoľvek možnosti telekomunikačného spojenia som sa stretla s Andrew a Dankou.
Vstupná brána do Mexika
San Diego– to je južanský vzduch, neznesiteľne vysoké teploty pre nezvyknutý európsky organizmus a španielčina na každom kroku z úst tisícov Hispáncov a Mexičanov. San Diego – to je najväčšia zoologická záhrada na svete, svetoznámy Podmorský svet a ďalšia zoologická záhrada s divokými zvieratami. San Diego je aj mestom, o ktorom Manu Chao spieva, že ho chce navštíviť. San Diego, to je 15 míľ, ktoré delia Ameriku od mexických hraníc.
Večerné rozkladanie stanu z posledných síl a potom upadnutie takmer do stavu kómy, ráno opäť skladanie stanu, rýchle raňajky z konzervy či jednoducho chlieb. Na to sme si po niekoľkých dňoch zvykli ako na samozrejmosť. Keďže v USA nie je povolené stanovať, kde sa človeku zachce, na mnohých miestach sú zriadené kempové osady. Za malý poplatok tu cestovatelia môžu vcelku bezpečne prenocovať, samozrejme s vlastnou výbavou. Pri väčšom šťastí naďabíte aj na sprchy. Po finančnej stránke takéto prespávanie nezruinuje a po vydelení počtom pasažierov v aute vás to vyjde omnoho lacnejšie než akýkoľvek pochybný hostel.
Pod generálom Shermanom
Ďalšou zastávkou na našom itineráre bol Sequoia National Park, známy vysokánskymi sekvojami a údajne najvyšším stromom sveta. General Sherman dosahuje úctihodných 83 metrov. Stáť pri ňom a dívať sa smerom k oblohe dodávalo pocit drobnosti a zraniteľnosti ľudských tiel. Po vzhliadnutí toho najcennejšieho, čo park ponúka a kratšej túre sme opäť nasadli do batožinou preplneného auta a vydali sa na diaľnicu. Tentoraz sme pred sebou mali vôňu veľkomesta.
Vo vzduchu cítiť slobodu
San Francisco sa stalo mojou poslednou destináciou. Objavujúci sa pocit nostalgie z blížiaceho sa odchodu späť na európsku pôdu som sa snažila ignorovať. Tak ľahko sa totiž dá zvyknúť na život na cestách. Najmä v krajine, kde sa nad trampovaním v aute zo štátu do štátu a prespávaním kade-tade vôbec nikto nepozastavuje. Večeriame na parkovisku pred obchodným domom a nikto sa na nás pohoršene nedíva. Pýtame sa na cestu na pumpách a každý sa nám ochotne snaží pomôcť. Naberáme si vodu do päťlitrových fliaš vo fast foodoch a šaty sa nám pritom perú vo verejných práčovňach. A vo vzduchu cítiť slobodu.
S prázdnymi vreckami späť do Európy
Posledné dva dni v San Franciscu som využila na obhliadnutie si toho turisticky najznámejšieho. Na viac nebol čas. Golden Gate, Alcatraz či Pier 39. V centre mesta som minula posledné ušetrené doláre, aby som sa späť na Slovensko vrátila ako takmer každý cestovateľ – doslova s prázdnymi vreckami. Moji dvaja súputníci sa rozhodli pokračovať v ceste smerom do Oregonu. Mňa už však čas ďalej nepustil. Rozlúčkovú americkú noc som strávila v rozpačito pôsobiacom hosteli na izbe s dvoma mladými Nemcami a jedným Američanom. Cena za nocľah naznačovala, že by bolo asi naivné očakávať rozdelenie izieb na dievčenské a chlapčenské. Ale veď riskovať sa musí, o tom to v podstate je.
