Cesta zo Slovenska s takmer všetkými druhmi dopravných prostriedkov s jediným cieľom – zažiť krásy a príťažlivosť Filipín, presnejšie najatraktívnejšej potápačskej oblasti Sabang Beach.
„Koľko ľudí žije na Slovensku?“ spýtal sa nás cestou z letiska náš šofér Jerry. Pri zmienke o piatich miliónoch Slovákov sa len pousmeje a ďalej suverénne kľučkuje po uliciach 18 miliónovej Manily. Prehustená doprava ho ani na chvíľu nevyvedie z miery a naše ustráchané híkanie mu očividne zdvíha sebavedomie až do prístavu. Viac než 30 hodín cesty z Mníchova do Manily, absolvovaní takmer všetkých druhov dopravy a leteckej zastávke v katarskej Dohe cítime, že sa nám opäť vracia krv do žíl. Po pristáti v Manile nás ešte čakajú ďalšie dve hodiny „natriasania“ v džípe a hodina a pol na mori.
Cestu nám spríjemňuje šialené striedanie surrealistického obrazu mrakodrapov a slamov, popri ktorých košický Luník IX vyzerá ako luxusná destinácia. To všetko sa končí až na mori, poslednou etapou a posledným nevyskúšaným dopravným prostriedkom – loďou, ktorá má jasný cieľ: ostrov Mindorro a jeho potápačsky najatraktívnejšia časť Sabang Beach. Aby som bola úprimná, potápačsky najatraktívnejšia pre ženy. Muži sa tu veľmi radi ponárajú aj do iných dobrodružstiev. Sexturizmus v Sabangu je téma, ku ktorej sa miestni neradi vyjadrujú. Tento spôsob zvyšovania životnej úrovne žien a ich rodín, ktoré nemajú veľa šancí zarobiť si na živobytie iným spôsobom, ale potichu akceptujú. A tak sa aj môj znechutený pohľad na viac – či menej obstarožných zahraničných „potápačov“ večerajúcich v miestnom bare v s nádhernými tmavovlasými krásavicami, po niekoľkých dňoch zmenil na tichý súhlas, ktorý by som v Európe rovnakým párom nikdy nedala. Tých 1000 pesos (cca 17 eur) za 24h s mladou krásavicou predstavuje vstup do raja a to takpovediac zadarmo. Mojej blond polovičke však musí stačiť pohľad na vzdialený úsmev miestnej krásky provokačne nesúcej nápis „Your boyfriend wants me“ (v preklade: Tvoj priateľ ma chce) na tričku.
Na potápačskej báze Garden of Eden nás už čakal Christian. Srdečnejšie ako pred rokom, nás vystískal už na brehu mora a my sme mu pogratulovali k horúcemu oceneniu za najlepšiu potápačskú bázu v „Indo-Pacifiku“. Prívlastok „rajský “ si táto časť ostrova určite zaslúži. Zo Sabang Beach sa prakticky do 20 min. dostanete do desiatok zátok plných murén, korytnačiek, pri troche šťastia aj žralokov a živočíchov, ktoré zjavne odmietli prerod z praveku. Potápači, príjemne opojení Nitroxom, ale aj výborným miestnym rumom (1l/ cca 1 euro) po ponoroch študujú v ošúchaných encyklopédiách, čo to vlastne videli. Chladné leto, ako volajú miestni obdobie od decembra do začiatku apríla a horúce podvečery (okolo 27 C) si vychutnávame na terasách miestnych barov a reštaurácií roztrúsených po celom pobreží. Žiadne prepychové priestory, stačí zopár bambusových stolov a zadarmo luxusný výhľad na more. Tri chody na večeru za necelých 15 eur pre dve osoby nás nenechávajú na pochybách, ktorým smerom vystúpi ručička na váhe po dovolenke. Skvelý mix čínskej, malajskej a európskej kuchyne s množstvom ryže, kuracieho a hovädzieho mäsa na desiatky spôsobov zaliaty pivom miestnej značky San Miguel, robí divy s vystresovanými Európanmi. Potichu, ani si neuvedomujúc našu premenu postupne nabiehame na životný rytmus obyvateľov Puerta Galery. Stačí aj 30% z dennej aktivity priemerného našinca (počas monzúnov možno aj 10), a my si uvedomujeme, že sme asi našli recept na šťastný život a dlhú starobu. Samozrejme, ak vám bude mať kto do konca života posielať mesačne min. 500 eur, z ktorých na ostrove pohodlne vyžijete.
O niečo viac adrenalínu ponúka potápanie v oblasti bývalej americkej námornej základne na Filipínach – Subic Bay. Sme 100km od Manily, zisťujeme pokles cien v miestnych baroch a ja mám pocit, že sa k nám z nich vyroja dobre stavaní fešáci v uniformách alebo o chvíľu prídu filmári a zbalia kulisy z natáčania. Už takmer 20 rokov je to však len ilúzia. Vojenskú námornú históriu ale máme priamo na dotyk už pri prvom ponore v prístave. Vraky z II. svetovej vojny hovoria vlastnou monumentálnou rečou a ja mám po dlhej dobe obrovský rešpekt a stiahnutý zadok v neopréne. Viditeľnosť na 3 metre robí z týchto aj 116m dlhých obrov obrastených korálmi dokonalý úkryt pre raje. Tmavé rany v trupoch lodí mi vtláčajú do zadnej časti mysle neodbytný pocit, že tu nie sme sami. Zvláštny pocit ešte viac umocňujú unikajúce vzduchové bubliny z vraku USS New York. „Preboha, kde sa vzal viac než 20m pod vodou a viac než 70 rokov od potopenia lode vzduch?“ ide mi hlavou a ja sa snažím vychutnať si každú chvíľu, ktorá sa už nemusí zopakovať. Artefakty dokumentujúce „životopis“ tej ktorej lode sú ešte stále prítomné, nájdený kus železa s vyrytým „US“ kladieme späť do rozvíreného piesku ticho dúfajúc, že sme duše námorníkov neurazili svojou zvedavosťou.
Do reality sa vraciame po dvoch dňoch splnením detských snov. V potápačskej výstroji sa vrháme na posledný ponor – dnes v spoločnosti 3 nádherných delfínov a obrovskej kosatky. Tá ma po krátkom zoznamovaní unáša do vytrženia, keď sa nechá škrabkať po obrovskom jazyku. Pozoruje ma múdrym okom v zvráskavenej koži a ja viem, že zmysel života je presne tam, kde sa hovorí, medzi nebom, ktoré brázdime v lietadle späť do Mníchova a zemou, ktorá poskytuje život takýmto nádherným stvoreniam.
Text, Foto: Mária Adamová
