Rozprávate sa so svojím psom, mačkou alebo iným domácim miláčikom? Ak áno, zďaleka nie ste sami. Veľa ľudí pristihne samých seba pri tom, ako sa svojho zvieracieho spoločníka pýtajú, či sa mu páčila nová hračka, alebo ako sa mal, zatiaľ čo ste boli v práci. Možno to znie trochu zvláštne, najmä ak čakáme odpoveď, ktorá nikdy nepríde. Pravda je však taká, že pre mnohých z nás nie sú naše zvieratá iba nemým spoločníkom, ale skutočným členom rodiny, ktorému chceme rozumieť a s ktorým túžime komunikovať.
Podľa viacerých odborníkov tento jav rozhodne nie je dôvodom na obavy o duševné zdravie. Práve naopak, skúsenosti z praxe a rôzne výskumy naznačujú, že ľudia, ktorí sa takto rozprávajú so svojimi maznáčikmi, prejavujú určitý druh nadpriemernej empatie a výbornú schopnosť vcítiť sa do iných. Vedycky sa tento jav nazýva antropomorfizmus. Ide o pripisovanie ľudských vlastností, potrieb alebo emócií iným bytostiam či neživým predmetom. Je bežné aj u malých detí, keď sa napríklad rozprávajú s bábikami či obľúbenými plyšovými hračkami.
Týmto spôsobom nadväzujeme s naším zvieraťom hlbší vzťah. Ak totiž vnímame psa, mačku alebo iného domáceho miláčika ako niekoho, kto má svoju osobnosť, pocity a potreby, prirodzene s ním komunikujeme. Rovnako sa správame aj k mnohým neživým veciam. Často menujeme svoje autá alebo obľúbené spotrebiče, čím im prisudzujeme vyššiu dôležitosť v našom živote. Profesor Nicholas Epsey z Chicagskej univerzity túto schopnosť vysvetľuje tak, že náš mozog je nastavený na hľadanie sociálnych väzieb všade navôkol. Týmto spôsobom dokážeme fungovať lepšie v spoločnosti, keďže sme neustále pripravení nadväzovať kontakty a vzťahy.
Okolie možno občas považuje rozprávanie so zvieratami za zvláštne, či dokonca detinské. Avšak ľudia, ktorí to robia, sú často empatickí a vo viacerých prípadoch tiež nadpriemerne inteligentní. Živia totiž svoju schopnosť predstavivosti a tvorivého myslenia – pri komunikácii so psom alebo mačkou vkladáme do takejto interakcie viac, než iba rutinnú starostlivosť. Mozog pracuje s množstvom asociácií a využíva fantáziu, ktorá sa mimo iného spája aj s rozvinutou inteligenciou.
Ak sa preto prichytíte pri tom, ako svojmu psovi rozprávate o tom, čo sa dnes stalo v práci, alebo sa pýtate svojej mačky, či si dostatočne oddýchla počas dňa, nemáte sa za čo hanbiť. Presne naopak – tento neobyčajne bežný a prirodzený zvyk iba dokazuje, že svojho domáceho miláčika vnímate ako dôležitého člena rodiny, s ktorým radi zdieľate životné momenty. Navyše to poukazuje na vašu empatiu a schopnosť vytvárať sociálne väzby, čo je v konečnom dôsledku známkou inteligencie a emocionálnej vyspelosti.
Záverom možno povedať, že rozprávanie so zvieratami nesignalizuje žiadnu duševnú poruchu, práve naopak. Je to jeden z prirodzených spôsobov, ako sa cítime byť bližšie k našim chlpatým kamarátom, a zároveň spôsob, ako uplatniť a rozvíjať našu ľudskú schopnosť vytvárať vzťahy. Takže ak si nabudúce budete šepkať do ucha vášho psa, ako veľmi ho ľúbite, alebo klásť mačke zvedavé otázky, nemajte obavy, čo si o tom myslia ostatní. V skutočnosti tým iba potvrdzujete, že váš miláčik pre vás znamená niečo výnimočné a že ste viac, než len priemerný pozorovateľ diania okolo seba.
