Zvieratá od nepamäti požierajú rastliny, a len málokedy sa karta obráti v prospech tých mäsožravých.
Príroda je však nekonečne rozmanitá – a tak sa v nej nájdu aj rastliny, ktoré samy „žerú“ iné rastliny.
Nepožívajú pritom ich odumreté telá, ako je to bežné v kolobehu živín, ale parazitujú priamo na živých rastlinách – a rozhodne sa za to nehanbia.
Kokotica
Jednou z najznámejších rastlinných parazitiek je kokotica. Jej stonky sú tenké, dlhé a bez jedinej zelenej škvrny.
Neobsahuje chlorofyl, teda zelené farbivo, vďaka ktorému väčšina rastlín dokáže zo slnka a vzduchu vyrábať cukry. Napriek tomu je to plnohodnotná rastlina – rastie, kvitne a tvorí semená.
Keď semienko spadne na vlhkú pôdu, vyklíči a pustí koreň. Ten dokáže prijímať vodu a minerály, ale to jej nestačí. Nadzemná časť je bez farby a fotosyntézu nezvláda.
Namiesto listov sa jej špička pri raste otáča do kruhov, akoby niečo hľadala. Ak do týždňa nenájde hostiteľa, zahynie. No ak natrafí na inú rastlinu, uchytí sa na nej – a začne z nej žiť.
Stačí, keď sa dotkne listu, a okamžite „vie“, kde hľadať stonku. Ovinie sa okolo nej ako pravý člen rodiny svlačcovitých, ktorá je majstrom v šplhaní.
Lenže kokotica ide ešte ďalej – do cievnych pletív hostiteľskej rastliny vsunie výrastky nazývané haustóriá, cez ktoré z nej vysáva sladkú miazgu.
Koreň postupne odumrie – nepotrebuje ho. Načo by čerpala z pôdy vodu a minerály, keď má po ruke dokonalý živný koktail? Takto rastie, kvitne a prosperuje, zatiaľ čo hostiteľ pomaly chradne.
Zaujímavé je, že mladá kokotica nehľadá hostiteľa úplne naslepo. Pokusy ukázali, že svoj cieľ „cíti“ a dokáže sa orientovať správnym smerom.
Niektoré druhy si dokonca vyberajú – napríklad americká kokotica (Cuscuta pentagona) vždy uprednostní rajčiak pred pšenicou. Vôňa rajčiaka je pre ňu jednoducho neodolateľná a navyše z neho získava viac živín.
Kokotica na záhrade
Na území Slovenska (aj Česka) rastie približne sedem druhov kokotíc. Najrozšírenejšie sú kokotica európska (Cuscuta europaea) a kokotica ďatelinová (C. epithymum).
Ich stonky môžu dorásť aj viac než meter a bohato sa vetvia. Listy by ste na nich hľadali márne – sú zakrpatené a šupinkovité.
Keď sa kokotica uchytí na hostiteľskej rastline, vyrastie, zakvitne a vytvorí semená.
S príchodom zimy zvyčajne odumiera, no suché zvyšky môžu na rastline pretrvať aj so zrelými semenami. Jediný exemplár ich vytvorí tisíce a dokážu klíčiť až desať rokov.
Preto ak sa kokotica nechá vysemeniť na záhrade, máte problém.
Semená sa šíria krmivom, hnojom, vetrom či dokonca v tráviacom trakte vtákov. Ak sa objavia len ojedinelé rastlinky, stačí ich včas odstrániť.
No ak sa už prisajú, napadnutú rastlinu nezachránite. Dôležité je nenechať kokotice rozkvitnúť a vytvoriť nové semená – preto ich treba vytrhnúť aj s napadnutými rastlinami.
Odkiaľ sa vzal názov?
Ľudovo sa kokotici hovorí aj otočka alebo užerka. Samotný názov má pravdepodobne korene v staročeštine – jej klbkovité kvety vraj pripomínali kohútie semenníky, ktoré sa kedysi nazývali kokotie háce.
No niektorí sa domnievajú, že názov mohol mať aj jadrnejší, nadávkový pôvod – napokon, čo iné by lepšie vystihovalo rastlinu, ktorá si trúfne parazitovať aj na chmeli?
Hnilák smrekový – záhada lesa
Kokotica však nie je jediná, kto parazituje na iných rastlinách. V lesoch možno nájsť hnilák smrekový (Monotropa hypopitys) – zvláštnu, bledú rastlinu vysokú 10 až 25 cm so zvončekovitými kvetmi.
Nemá chlorofyl a fotosyntézu nezvláda, no zjavne žije.
Na prvý pohľad sa nezdá, že by na niečom parazitoval – okolo neho rastú len stromy. Tajomstvo sa skrýva v podzemí. Hnilák totiž vysáva živiny prostredníctvom húb, ktoré sú v symbióze so stromami.
Napojí sa na ich sieť mycélia a tak nepriamo čerpá šťavu zo stromov. Na rozdiel od kokotice im však neškodí – stromy jeho prítomnosť takmer nepocítia.
Hlístnik hniezdak a podbílek šupinatý
Hnilák sa väčšinou spája s ihličnanmi, najmä smrekmi. Jeho príbuzný hlístnik hniezdak (Neottia nidus-avis) si však vyberá listnaté stromy.
Dorastá do výšky 15 až 60 cm, no od vyklíčenia môže trvať aj sedem rokov, kým sa ukáže nad zemou.
Hoci patrí medzi orchidey, jeho voskovito hnedooranžové kvety majú len priesvitný odtieň žltej.
Pod nimi sa skrýva aj trochu zeleného pigmentu, no rastlina nemá prieduchy, a teda fotosyntézu v klasickej forme nevykonáva – len niektoré jej procesy.
Ďalším zástupcom „nezelených“ parazitov je podbílek šupinatý (Lathraea squamaria). Na rozdiel od hniláka sa nespolieha na huby, ale priamo napáda korene stromov.
Väčšina rastliny sa skrýva pod zemou, nad povrchom sa objavujú len počas jari jej ružovkasté, do 20 cm vysoké stonky s kvetmi.
Tento skrytý svet rastlinných parazitov dokazuje, že aj v ríši zelenej prírody existuje nemilosrdný boj o prežitie – a nie vždy v ňom vyhrávajú tí, čo majú najviac listov.
