ARICA 8. januára (WEBNOVINY) – Minuloročnému úspešnému debutantovi na Rely Dakar Štefanovi Svitkovi tohoročný program tohto adrenalínového dobrodružstva v Južnej Amerike ubieha rýchlejšie ako pri prvom štarte. Pre agentúru SITA to povedal 28-ročný rodák z Oravy počas voľného dňa na 33. ročníku Rely Dakar v Argentíne a Čile.
„Samozrejme, že som milo prekvapený ako úspešne si doteraz počínam na Dakare. Takže zatiaľ som spokojný. Ale ešte nie sme za polovicou, tak je zbytočne sa tešiť z tých výsledkov, ktoré som urobil, lebo konečné bilancovanie Dakaru bude až v polovici januára v Buenos Aires,“ zdôraznil jazdec slovenského tímu Hant Logomotion Slovakia. „Ešte je zbytočne niečo riešiť. Keď budú zostávať dve – tri etapy do konca, potom sa budeme môcť tešiť. Zatiaľ je to všetko otvorené. Ešte sa nedá oslavovať,“ zopakoval minuloročný majster Európy v enduro v triede E3, ktorý si v Južnej Amerike veľmi rýchlo zvykol na novú motorku KTM 450, na ktorej podľa predpisov organizátorov musí tento rok na Dakare jazdiť.
„Mne sa na menšej motorke jazdí lepšie, lebo je ľahšia a dá sa s ňou v členitom teréne lepšie manévrovať. Možno niekomu chýba jej výkon, lebo tu sa jazdí vo veľkej rýchlosti. Ja som však rád, že táto motorka nie je taká rýchla ako tá minuloročná. Tento rok som na motorke najviac jazdil rýchlosťou 159 km za hodinu. Akurát teraz idú mechanici meniť motor. Tak dúfajme, že ten nový, ktorý mi do nej namontujú, vydrží až do cieľa. Na Dakare sa však môže stať všeličo. Možno ten nový motor sa na druhý deň totálne rozsype a ten starý by vydržal ešte ďalej… To však človek s istotou nikdy nevie povedať. Dakar je aj o riziku. Niekedy menšom, niekedy väčšom,“ dodal Štefan Svitko.
Odchovanec oravského motokrosu však priznal, že na Dakare treba jazdiť s rozumom. Treba veľmi dobre uvážiť, čomu dať v tej – ktorej časti etapy prednosť. „Nejdem nejako bezhlavo. Aj na rovinách radšej uberiem plyn, aby sa niečo nestalo. Dakar je aj o tom. Môžeme vymeniť motor, lebo sa nám jeho výkon nepozdáva, a môžeme urobiť veľkú chybu. Starý môže vydržať viac. Riziko podnikania je na Dakare v pomere päťdesiat na päťdesiat. Dakar je aj o tom. Je to hra vabank, čo si každý jeho účastník musí uvedomiť ešte pred príchodom na štart v Buenos Aires.“ Juhoamerické etapy legendárnej rely sa však Svitkovi vryli do pamäte neuveriteľne ostro. Svedčia o tom aj jeho ďalšie slová. „Dá sa povedať, že posledné dve – tri etapy sme šli po tých istých miestach ako minulý rok. Vrylo sa mi to do pamäte. Vedel som, že som už tadiaľ išiel. Presne som vedel, že tam už nemám ísť, ale že musím odbočiť doľava. To miesto, kde som vlani blúdil, som si zapamätal. Na sto percent. Takže fotografickú pamäť nejakú extra dobrú nemám. Ale na to miesto tak skoro nezabudnem,“ pridal 28-ročný Oravec zaujímavosť zo svojich minuloročných a tohoročných juhoamerických zážitkov.
„Že nemám rád piesok a duny? To nie je pravda. Ja mám piesok veľmi rád. Ale minulý rok sa mi v ňom nedarilo, lebo som mal ťažkú motorku. Tento rok som v dunách ešte ani raz nespadol. Motorka ma poslúcha. Môžem z nej dosiahnuť na zem. A hneď je to na mojej jazde vidieť. Fantasticky sa mi ide. Je to omnoho lepšie ako vlani. Ľahšia motorka sa viac hodí do piesku, “ reagoval Štefan Svitko na tému jeho údajne negatívneho vzťahu k piesku a dunách v púštnych oblastiach Južnej Ameriky.
„Ako som spokojný s výborným 4. miestom v 6. etape? Aby som bol úprimný, ja to nejako extra nevnímam. Je to iba jedna etapa. Možno, keď opäť zopakujem 4. alebo 5. miesto, začnú si ma všímať aj moji súperi. No teraz sa mojou jazdou vôbec nezaoberajú. Každý z nás po dojazde do cieľa etapy v prvom rade rieši svoje problémy. Jazdím si svoje tempo. Keď však budem v cieli celého Dakaru piaty, potom to už bude téma na debatu, ale jedna etapa ešte nie je nič extra. Uvidíme, ako sa bude jazdiť ďalej,“ úprimne konštatoval Štefan Svitko, ktorý sa nevyhol ani besede o tom, že v piatok – podobne ako jeho legendárny predchodca Jaroslav Katriňák – vytrvalo atakoval stupeň etapového víťaza.
„Vedel som už od začiatku, že idem dobre. Prebiehal som jazdcov pred sebou. Tak som vedel, že to bude dobrý výsledok. Ale aby som ho naozaj aj dosiahol, musel som až 470 kilometrov ísť vo vysokom tempe. To sa mi podarilo. Nakoniec to bolo štvrté miesto. Keď som volal domov, tvrdili mi, že určitý úsek som bol druhý. To bolo vtedy, keď sme jazdili v pieskových dunách. V nich sa mi išlo veľmi dobre. To je dôkazom toho, čo som tvrdil, že v dunách a piesku viem jazdiť,“ skonštatoval mnohonásobný medailista z majstrovstiev Európy v enduro, ktorý v rozhovore s agentúrou SITA neskrýval ani drobné krízy, ktoré tento rok na Dakare opäť musí prežívať: „Na človeka každý deň príde drobná či väčšia kríza. Proste je to zlé. Nič sa vám nechce. Hlavne ráno, keď si poviem: Bože môj, zasa musím ísť jazdiť. Od rána do večera na motorke. To nie je žiadna slasť. Aby som bol úprimný vtedy nemám veľkú chuť sadnúť na motorku. Ale potom, po niekoľkých kilometroch, sa do toho zasa dostanem a potom je to už super. Už zasa som vo svojom živle. Už ma zasa baví život a tiež aj súťaženie so súpermi, terénom i technikou.“
