Túžime po blízkosti, no namiesto toho sa hádame. Bojíme sa, že nás nepochopia, tak radšej mlčíme. Chceme byť vypočutí, no naša automatická reakcia je útok. Komunikácia je umenie, ktorému sa učíme po celý život.
Ako malých nás naučili hovoriť, avšak ani v dospelosti často nedokážeme povedať svojim najbližším, ako sa cítime a čo prežívame. Komunikácia je nástroj, ktorý naše vzťahy dokáže budovať a liečiť, ale aj úplne zničiť. Práve preto je tak dôležité vedieť hovoriť, no aj počúvať – s citom a empatiou.
„Nie je dôležité, čo povieme, ale ako to ten druhý počuje.“
V rozhovore so psychodynamickou terapeutkou Mgr. Zuzanou Sidorovou sa ponoríme do podstaty každodenných (ne)porozumení vo vzťahoch s partnerom, deťmi, rodičmi či kolegami. Dozviete sa:
- Prečo je niekedy také ťažké povedať, čo cítime?
- Ako sa naučiť počúvať?
- Že aj hádky sú potrebné…
- Ako vyjadriť svoje potreby.
- Čo robiť, keď sa cyklíme v tých istých hádkach?
- A ako ich vyriešiť raz a navždy?
Prečo je dobrá komunikácia kľúčová pre zdravé vzťahy, či už doma alebo v práci? Čo všetko sa ňou dá napraviť a čo naopak pokaziť?
Komunikácia je nosičom vzťahovosti – cez slová (a často ešte viac cez to, čo ostáva medzi nimi) sprostredkúvame nielen informácie, ale aj emócie, potreby a našu „vnútornú realitu“. Ako hovorí psychoanalytik Irvin D. Yalom: „Slová sú ako mosty k druhým, ale aj k sebe samým.“
Psychologička o dospelých priateľstvách: Prečo sa po 30-ke tak ťažko nadväzujú a ľahko strácajú? - ROZHOVOR
Dobrá komunikácia dokáže liečiť nedorozumenia, znižovať napätie a posilňovať dôveru. Naopak, nesprávne vedený dialóg – plný obvinení, vyhýbania alebo mlčania – môže vytvárať alebo prehlbovať emocionálnu vzdialenosť.
Napríklad klientka v terapii opakovane hovorila, že „muž doma nepočúva“, no až v dialógu sme objavili, že ona sama svoje potreby vyjadruje v náznakoch a cez kritiku – nie priamo. Po nácviku otvorenej reči „od seba“ sa atmosféra doma citeľne zmenila.
Prečo často namiesto otvoreného rozhovoru reagujeme útokom, obranou alebo mlčaním?
Tu vstupujeme do oblasti obranných mechanizmov – psychologických stratégií, ktoré chránia naše „JA“ pred úzkosťou či bolesťou. V psychodynamickej terapii chápeme útok ako projekciu (vkladám do druhého to, čo nechcem vidieť v sebe), obranu ako racionalizáciu alebo popretie a mlčanie ako formu pasívnej agresie alebo regresie do detskej bezmocnosti.
Reagujeme tak, keď sa cítime ohrození – nie preto, že sme zlí, ale preto, že naše emocionálne spomienky nás vedú k stratégiám prežitia z minulosti. A ak sme v detstve nevideli zdravý konflikt ako príležitosť na porozumenie, budeme sa mu v dospelosti vyhýbať alebo útočiť.
Čo znamená aktívne počúvanie a prečo je dôležité pri rozhovoroch s partnerom, kolegom, dieťaťom aj rodičom?
Aktívne počúvanie je viac než len „počúvanie so zavretými ústami“. Je to vedomé vnímanie toho, čo druhý hovorí, cíti a potrebuje – bez toho, aby sme hneď reagovali, hodnotili alebo radili.
Vyšťavila vás letná dovolenka? Terapeutka varuje, oddych vie spôsobiť viac stresu než kancelária
Zo psychoterapeutického pohľadu ide o empatickú rezonanciu – schopnosť vnímať emóciu za slovami. Carl Rogers, zakladateľ humanistickej psychoterapie, tvrdil: „Keď niekto cíti, že je skutočne vypočutý, mení sa.“
Príklad: Rodič, ktorý namiesto „Nebuď precitlivený!“ povie: „Znieš smutne, čo sa stalo?“, ponúka dieťaťu bezpečný priestor, v ktorom má možnosť sa naučiť dôverovať a porozumieť aj vlastným emóciám.
Ako vyjadriť svoje potreby, hranice alebo pocity tak, aby to druhá strana nevnímala ako kritiku či výčitku?
Kľúčom je hovoriť „od seba“ a nie „proti druhému“. V praxi to znamená nahradiť vetu typu: „Ty ma nikdy nepočúvaš!“ výrokom: „Cítim sa osamelo, keď hovorím a nemám od teba spätnú väzbu.“
Psychodynamický princíp tu vychádza z autentickej sebareflexie. Keď dokážem pomenovať vlastný prežitok bez projekcie, druhý sa nebráni, ale počúva. Je to tiež forma mentalizácie – schopnosti vnímať svoje aj cudzie vnútorné stavy ako odlišné, no platné.
Čo robiť, keď sa opakovane cyklíme v tých istých hádkach, či už doma alebo v pracovnom tíme a nikam to nevedie?
V terapii hovoríme o opakovacích kompulziách – nevedomom nutkaní opakovať vzorce, ktoré sú nám známe a používame ich, hoci nás zraňujú. Často nejde o aktuálny konflikt, ale o návrat k starým dynamikám, ktoré si nesieme z pôvodnej rodiny.
Len si písal s kolegyňou? Aj správy, lajky či flirt dokážu zraniť ako nevera: Kde je hranica? - ROZHOVOR
Riešením je nielen zmena komunikácie, ale aj zvedomenie toho, čo si v hádke vlastne „prehrávame“: Potrebu byť videný? Túžbu po moci? Strach zo zlyhania alebo odmietnutia?
Práve psychoterapeutický priestor umožňuje vidieť za „povrch“ konfliktu a objaviť hlbšiu emocionálnu mapu, ktorá ho vedie.
Je v poriadku občas sa pohádať? A ako sa hádať „zdravo“ tak, aby to neviedlo k ublíženiu alebo tichému bojkotu?
Áno, konflikt sám osebe nie je problém, problém je štýl, akým ho vedieme. Zdravá hádka je ako búrka, ktorá očistí vzduch. Dôležité je, aby sme ostali pri téme, neponižovali a ponechali druhému priestor na odpoveď.
Zo psychodynamického pohľadu ide o schopnosť udržať ambivalenciu – teda to, že môžeme byť nahnevaní, a pritom druhého milovať. Tí, ktorí toto nezvládli zažiť v detstve, sa hádkam vyhýbajú alebo v nich deštruktívne explodujú.
Ako komunikovať, ak jeden rád rozpráva a druhý sa skôr uzatvára do seba?
Ide o stret dvoch obranných štýlov: „rozprávač“ často potrebuje mať kontrolu (hovorí, aby predišiel úzkosti), zatiaľ čo „tichý“ sa uzatvára ako reakciu na tlak. Pomáha pomenovať túto dynamiku a nájsť bezpečný rytmus výmeny napríklad cez otázku: „Potrebuješ chvíľu na premýšľanie alebo chceš, aby som pokračoval?“
Platí stále predstava, že ženy chcú viac hovoriť o pocitoch a muži o riešeniach? Je to len stereotyp alebo sa v tom skrýva kus pravdy?
Áno aj nie. Biologicky aj kultúrne boli ženy viac podporované v afektívnom prežívaní, zatiaľ čo muži sa učili konať, nie cítiť. V psychodynamickej terapii však vidíme, že muži cítia rovnako hlboko – len nie vždy majú k tomu slovník alebo bezpečný priestor. Tento „stereotyp“ je často výsledkom intergeneračného prenosu, nie vrodeného rozdielu.
Ak by ste mali dať jednu radu na zlepšenie komunikácie, zvlášť ženám a zvlášť mužom, aká by to bola?
Pre ženy: Nemeň sa, aby si bola menej „intenzívna“. Nájdi spôsob, ako tú intenzitu vyjadriť jasne, nie ostro. Zostaň pri sebe, hovor o svojich emóciách bez potreby ich zdôvodňovať. Emócie nie sú útok, ale pozvanie k spojeniu.
Už nikdy nebudem milovať. Psychologička radí, ako sa po rozchode opäť otvoriť láske - ROZHOVOR
Pre mužov: Neboj sa neistoty vo vlastných emóciách. Sila spočíva nie v tom, že neukážeš slzy, ale že sa ich nezľakneš. Spomaľ, počúvaj bez potreby hneď riešiť. Byť prítomný a neskákať hneď k záverom je gesto emocionálnej zrelosti a aj pre ženu hlboký dôkaz, že ju vidíš.
Dá sa vedome naučiť lepšie komunikovať, ak to v detstve nebolo modelované? A kde s tým začať?
Áno. Neuroveda aj psychoterapia dnes vedia, že nervový systém je plastický, teda schopný učenia a prepisovania vzorcov aj v dospelosti. Komunikovať vedome sa dá naučiť rovnako ako jazyk: pozorovaním, skúšaním, chybami aj opravami.
Začať možno tým, že si všímame vlastné reakcie, učíme sa spomaľovať a hľadať slová tam, kde sme boli kedysi len v tichu alebo hneve. Aj jeden rozhovor denne, v ktorom skúsite malú zmenu, môže vytvoriť veľký posun. Pretože v komunikácii nejde o to, kto má pravdu, ale či sa dokážeme cítiť spolu v bezpečí.
