Od prvých spolkov v 19. storočí až po súčasnú podobu prešla horská záchranná služba veľkými premenami. Zmenili sa aj návštevníci a dôvody ich cesty do hôr. Niektorí ich znovuobjavili práve počas prvej a druhej vlny pandémie ochorenia COVID-19, iní si ich podľa šéfa Horskej záchrannej služby Jozefa Janigu občas zmýlia s predvádzacím mólom.
Zo štatistík Horskej záchrannej služby vyplýva, že vlani počet úrazov v horskom teréne v porovnaní s rokom 2019 klesol z 2 878 na 2 456. Dá sa povedať, že za týmto počtom sú aj prijaté protipandemické opatrenia a znížená mobilita ľudí? Ubudlo vám v tejto súvislosti práce?
Na jednej strane práce ubudlo, keďže na lyžiarskych svahoch sa nelyžovalo. Úrazov tak bolo menej ako za obvyklú zimu a boli len v horskom teréne. Na druhej strane, naši ľudia v rámci pandémie pomáhali pri testovaní, či už to boli plošné testovania alebo pravidelné. Vykonávali teda iné činnosti a úlohy, ktoré predtým nerobili. Aj v horskom a vysokohorskom prostredí bolo ľudí výrazne menej. Áno, znížila sa mobilita ľudí, a tým pádom aj počet úrazov. V druhej polovici zimy sme ale zaznamenali viacero lavínových udalostí, väčšina z nich bola so šťastným koncom.
Horskí záchranári varujú pred úrazmi, tie vlani oproti roku 2019 klesli
Pandémia ale asi na druhej strane vyhnala ľudí viac do prírody, do lesov, do hôr. Vnímali ste to tak aj vy?
Je ťažké odpovedať na túto otázku. Bolo obdobie, keď sa dalo cestovať aj cez okresy a nebolo to tak striktne kontrolované ako teraz. Vtedy bol počet ľudí v horách rovnaký až vyšší ako po minulé roky. Stretávali sme sa však aj s tým, že do hôr chodili skôr „mestskí“ ľudia, ktorí s horami nemajú veľa skúseností. No v období, keď sú kontroly sprísnené, počet ľudí z iných okresov výrazne klesol. Do hôr chodia skôr domáci, ktorí majú viac skúseností, a v menšom počte. To sa odzrkadlilo aj na úrazovosti, ktorá klesla.
Cesta na Popradské pleso niekedy vyzerala ako módna prehliadka v obchodnom centre.
Spomínali ste takzvaných mestských turistov, ktorým chýbajú skúsenosti pri pohybe v horách. Možno hovoriť aj o absencii potrebnej výbavy na túry?
Áno, boli s tým spojené aj nejaké úrazy, keď nemali postačujúcu výstroj. Svojho času som povedal, že napríklad cesta na Popradské pleso niekedy vyzerala ako módna prehliadka v obchodnom centre. Ľudia svojim oblečením ani správaním nepripomínali horských ľudí. Našťastie, títo ľudia sa nenachádzali vo vysokohorskom prostredí. Ak sa aj stali nejaké úrazy, väčšinou išlo o tie ľahšie.
Poďme teraz na Horskú záchrannú službu ako organizáciu, ktorá dosiahla „plnoletosť“, funguje už osemnásť rokov. Vznikla síce v roku 2003, no jej história je omnoho staršia, je to tak?
Počiatky horskej záchrany ako takej, nemám teraz na mysli inštitucionálnej, ale jej činnosti, siahajú až do roku 1873. Horskí vodcovia mali v horách povinnosť pomôcť pri nejakom úraze a dokonca bola táto činnosť aj kontrolovaná. Bolo to prvé organizovanie záchranných činností v horách. Prvé spolky vznikali až po prvej svetovej vojne. Zameriavali sa už priamo na záchrannú činnosť ako takú, no vykonávali ju na dobrovoľnom princípe.
Hlavným zameraním už teda nebolo vodcovstvo, turistika alebo iná športová činnosť, ale vyslovene záchrana. Prelomovým bol asi rok 1950, keď sa po prvýkrát táto činnosť profesionalizovala. Je treba povedať, že čo sa týka krajín, naša horská profesionálna služba je druhá najstaršia, o dva roky nás predbehli Francúzi.
Dvoch Slovákov strhla v Západných Tatrách lavína, zachraňovali ich za pomoci vrtuľníka
Ako fungovala vo svojich začiatkoch? Mali to záchranári o mnoho zložitejšie, bez techniky, vrtuľníka?
Práca mohla byť podobná, ale technika a celé zázemie bolo v plienkach. Technická výbava záchranárov bola úplne na inej úrovni. Laná vážili niekoľkonásobne viac ako súčasné, oblečenie bolo také, aké bolo. Určite ho nemali z takých sofistikovaných materiálov, ako ho máme my dnes.
Prelomovým medzníkom bolo používanie leteckej techniky. Práve letecká technika dokáže skrátiť čas priblíženia sa záchranárov na miesto udalosti. Zároveň skracuje čas transportu zraneného do nemocnice. Rovnako ako vrtuľníky prispeli k skráteniu času týchto transportov, neskôr aj mobilné telefóny skrátili čas oznámenia nehody. Hlavne pre pacienta je poskytovanie pomoci na vyššej úrovni.
V minulosti bol pohyb v prírode riešený na základe zákazov a príkazov. Trošku sme túto filozofiu obrátili.
Technika bola slabšia, bolo aj viac obetí? Alebo ešte v polovici 20. storočia nebolo toľko ľudí v horskom teréne?
Určite nie. Trend horolezectva u nás odštartoval po prvej svetovej vojne. Zmenil sa teda dôvod návštevy hôr, ktorý predtým súvisel so životom ľudí ako takým. V horách sa predtým nachádzali baníci, bylinkári, pastieri, hľadači pokladov či zbojníci a pašeráci. Potom sa hory spájali so športovou sférou a ich dobývaním. Niekedy bolo hlavným počinom vystúpiť na nejaký vrchol.
Po prvej svetovej vojne sa filozofia zmenila, už to nebolo len o výstupe na vrchol, ale o jeho zdolanie čo najťažšou trasou. Preto aj v roku 1921 vznikol horolezecký spolok James, ktorý sa odčlenil od turistov. Tam sa začala éra vážnejšieho horolezectva. Rozvoj turizmus je zase spojený s rokmi po druhej svetovej vojne, keď odštartovali masívne ROH rekreácie a ľudia začali chodili do hôr na oddych. A keď tu už boli, samozrejme, chodili aj do vyššie položených častí a poznávali krásu prírody.
Päsťou do brucha či kopanec do tváre. Násilie a agresivita voči zdravotníkom sa stupňuje
O dva roky oslávi Horská záchranná služba dvadsiatku, zákon o HZS nadobudol účinnosť 1. januára 2003. Ak hovoríme o tejto inštitúcii, ktorá tu dnes funguje, akými zmenami za toto obdobie prešla?
Určite ňou bolo vytvorenie jedného operačného strediska, ktoré riadi záchrannú činnosť na celom území Slovenska. Rapídne sa vymenil aj vozový park, v ktorom je teraz technika na úplne inej úrovni. Nielen, čo sa týka priechodnosti v teréne, ale aj emisií a dopadov na životné prostredie, a tiež komfortu pre pacientov i záchranárov. Posunuli sme sa ďalej.
Základným zlomovým momentom v rámci pozemnej záchrany bolo používanie syntetických lán. Je to náhrada spomínaných oceľových lán, ktoré sa tu používali od 60. rokov 20. storočia. Váha súčasných je možno desať až 15-násobne nižšia pri rovnakej pevnosti. Zmenili sa tiež postupy aj počet nasadených záchranárov. Ak sa v minulosti robila veľká záchranná stenová akcia, len na to, aby sa materiál dopravil hore, sme potrebovali veľký počet ľudí. Dnes sú to syntetiky, ktoré sú ľahké, teda počet záchranárov sa znížil. Je to aj efektívnejšie.
V súčasnosti tiež prebieha rekonštrukcia rádiovej siete.
Áno, prechádzame na digitálnu formu komunikácie, čo zväčší pokrytie pre záchranárov. No a v roku 2003 sme prešli na jednotný spôsob výcviku záchranárov. To znamená, že tí sú plne použiteľní kdekoľvek na Slovensku.
Horskí záchranári pravdepodobne objavili telo sedem mesiacov nezvestného dôchodcu
Ako sa zmenilo správanie ľudí na horách?
V minulosti bol pohyb v prírode riešený na základe zákazov a príkazov, keď sa ľudia napomínali, čo smú a čo nie. Trošku sme túto filozofiu obrátili, aby sme dali ľuďom čo najviac informácií o tom, ako sa v horách majú správať. Na základe týchto informácií ľudia niekedy zvážia svoje riziko, či do hôr pôjdu alebo nie, na akú túru sa vyberú. V prípade úrazu sú si sami zodpovední za svoje konanie. Preto sme napríklad vybudovali sieť meteorologických staníc, aby sme vedeli v reálnom čase podávať informácie z vysokohorského prostredia o rôznych meteorologických javoch. Informovanosť je z našej strany veľmi podstatná, aby mali ľudia možnosť sa správne rozhodnúť.
Zaujímavosťou je, že tu máme vyštudovaných právnikov, vedcov, ktorí sa radšej dali na túto činnosť.
Koľko horských záchranárov je na Slovensku?
Dohromady máme 160 profesionálnych záchranárov, k tomu približne tristo dobrovoľných záchranárov, ktorí majú rovnaké vzdelanie na výkon horskej záchrany. Máme deväť výkonných oblastných stredísk, zahŕňajú aj tri menšie, ako sú Kremnica, Kysuce a Poloniny. K tomu máme tri špecializované strediská, je to operačné stredisko tiesňového volania, školiace stredisko a stredisko lavínovej prevencie. Od roku 2003 musia mať všetci záchranári aj zdravotnú školu.
Riaditeľom Horskej záchrannej služby ste od jej začiatkov, predtým ste pôsobil ako náčelník Horskej služby Štátnych lesov Tatranského národného parku. Váš otec je známy tým, že bol tiež 40 rokov horským záchranárom. Bol to on, ktorý vás viedol k tomuto povolaniu?
Je to asi naozaj tým, že otec bol záchranár. Záchranárstvo sme mali doma v kuchyni a k horám som mal veľmi blízko. V pubertálnom veku som sa začal pohybovať po horách, liezť. Ťahalo ma to tam. Otec dlhé roky vykonával toto povolanie, často sme za nim chodili aj na horskú službu, všetkých ľudí som tam poznal. Tak nejako sa to vo mne usadilo.
Horami teda žijete doteraz, pracujete v nich, pohybujete sa v nich takmer dennodenne. Nachádzate v nich vy, či možno vaši kolegovia, aj oddych mimo práce?
Myslím si, že drvivá väčšina záchranárov v prvom rade žije v horách a popri tom vykonáva profesiu horského záchranára. Väčšina z nich teda v horách aj relaxuje. Samozrejme, všetci majú radi aj iné športy, sú to všestranní ľudia. No keďže vo veľkej miere ide o horských ľudí, relaxujú zväčša práve v horách. Viem to aj preto, že ich tam stretávam aj mimo služby, keď tam takto relaxujem ja.
V Mlynickej doline zasypala lavína troch skialpinistov, na mieste zasahovali leteckí záchranári
O čom je táto práca? O sile alebo odvahe či povahe?
Na jednej strane je to povolanie ako každé iné, na druhej strane naša činnosť nie je striktne viazaná. Je rozdiel prísť do práce a vedieť, čo budem robiť zajtra, o týždeň, či o mesiac, ako to pri niektorých zamestnaniach býva. Tu môže každý deň byť iný, a väčšinou tomu tak aj je. Každý zásah je iný. Naši ľudia sa musia neustále vzdelávať. Musia to byť silné osobnosti.
Čo sa týka povahových vlastností, je to paradox. Bijú sa tu dva svety, dosť silné ego záchranárov a tímová práca, bez ktorej to nejde. Zatiaľ to však funguje. Ja som na horských záchranárov veľmi hrdý a myslím si, že túto činnosť vykonávajú všetci od srdca. Musia vedieť liezť, lyžovať, mať fyzickú silu. Zaujímavosťou je, že tu máme vyštudovaných právnikov, vedcov, ktorí sa radšej dali na túto činnosť akoby mali robiť to, čo v minulosti vyštudovali.
Hovoríte o silných osobnostiach, musíte ich teda ako šéf aj niekedy krotiť?
Každý jeden zo záchranárov je veľká osobnosť, má svoje veľké ego. Každý je silný individualista a každý je v niečom dobrý. Celé to zladiť do tímovej práce je niekedy ťažké, ale darí sa nám to.
O niekoľkých záchranárov ste počas pandémie prišli, keď podľahli ochoreniu COVID-19. Bolo ťažké sa s tým zmieriť?
Áno, pandémia horských záchranárov neobišla. Dosť veľký počet z nich sa nakazilo koronavírusom, eventuálne aj ich rodinní príslušníci. Rozlúčili sme sa s niektorými bývalými kolegami, ktorí podľahli tomuto vírusu, čo nám je ľúto. Život ale ide ďalej, musíme sa s tým nejakým spôsobom vysporiadať.
O kolegov, záchranárov, ste v minulosti prišli aj pri výkone ich služby. Dokážete ísť na druhý deň po tragickej udalosti do terénu bez strachu a bez toho, aby ste na to mysleli?
Určite vieme ísť, no zároveň na to myslíme. Myslím si však, že títo naši ľudia sú, ako som spomínal, natoľko silné osobnosti, že sa s tým ťažkým nasadením dokážu vnútorne vysporiadať. Podľa mňa tam strach nie je, ale určite rešpekt a spomienka. Je to niečo, na čo sa nezabúda.
