„V mojom vnútri bývame viacerí.“ Táto veta váš môže zmiasť, ale nejde o metaforu z poézie. Vypovedá o realite ľudí s disociatívnou poruchou identity. O tejto záhadnej a často nepochopenej poruche sa hovorí málo, a ak áno, tak často skreslene, cez optiku filmov, kde postavy s DID pôsobia ako nebezpečné, nepredvídateľné bytosti.
O tejto fascinujúcej diagnóze sa vedie veľa mýtov. Niektorí ju dokonca neuznávajú a odmietajú. Psychologička Monika Chovanová však hovorí jasne: DID nie je výmysel, ale obranný mechanizmus mozgu, ktorý sa snaží prežiť tam, kde bolesť prekročila únosnú hranicu. Reč je o ľuďoch, ktorých myseľ si v detstve našla jediný spôsob, ako prežiť extrémnu bolesť – rozdeliť sa.
V rozhovore sa rozprávame o tom, čo sa deje v psychike, keď sa človek začne identifikovať s viacerými „ja“. Prečo je DID stále obklopená nepochopením a pripadá vôbec do úvahy žiť plnohodnotný život aj s viacerými osobnosťami?
Disociatívna porucha identity
Disociatívna porucha identity (DID) je stav, pri ktorom sa osobnosť človeka rozdelí na dve alebo viac odlišných identít alebo „ja“. Každá z týchto identít má vlastné spomienky, správanie, a niekedy aj odlišnú rétoriku či pohyby tela. V praxi vidím, že klienti často sami pociťujú tieto zmeny ako záhadné alebo desivé, pretože jednotlivé identity môžu preberať kontrolu bez vedomia ostatných. DID sa často zameriava na ochranu pred traumatickými zážitkami – mozog si rozdelením skúseností vytvára bezpečný priestor, kde sa niektoré spomienky alebo emócie „ukryjú“.
Výskumy ukazujú, že ide o jednu z najzložitejších psychických porúch, pretože zahŕňa interakciu pamäte, identity a vedomia. V mojej praxi je dôležité pristupovať ku klientom s trpezlivosťou a rešpektom, pretože každý vnútorný „ja“ má svoje dôvody existencie. Odporúčam klientom postupovať pomaly a bezpečne, aby sa cítili v poriadku so všetkými časťami seba.
Prečo patrí DID medzi najzáhadnejšie a najťažšie pochopiteľné poruchy v psychiatrii?
DID je náročná na pochopenie, pretože narúša základné predpoklady o jednotnej identite. Lekári a psychológovia musia sledovať nielen správanie, ale aj pamäť, emočné stavy a interakcie medzi rôznymi identitami. V praxi často vidím, že pacienti prichádzajú s pocitom „nie som celý ja“ alebo „niektoré časti ma ovládajú“.
Ľudia sa zverujú ChatGPT ako terapeutovi: Psychologička varuje, táto pasca môže zhoršiť váš stav - ROZHOVOR
Neuropsychologické štúdie ukazujú, že medzi identitami môžu existovať rozdiely vo vnímaní, motorike, a dokonca aj v mozgových aktiváciách. To všetko robí diagnostiku zložitou a vyžaduje citlivý, dlhodobý prístup. DID tiež často súvisí s traumatickými skúsenosťami z detstva, čo pridáva ďalšiu vrstvu komplexnosti. V terapii je preto nevyhnutné budovať dôveru a bezpečie, aby sa pacienti mohli otvoriť svojim vnútorným častiam.
Hovorí sa, že DID vzniká ako dôsledok ťažkej traumy v detstve. Čo sa deje v psychike dieťaťa, že sa „rozdvojí“ na viac častí?
Keď dieťa zažije opakovanú traumu – napríklad zneužívanie alebo chronický strach – jeho psychika často vytvára mechanizmus rozdelenia identity ako obranu. Mozog sa snaží ochrániť vedomie pred neznesiteľným zážitkami, a tak niektoré spomienky a emócie „uloží“ do alternatívnych častí osobnosti. V praxi som videla, že klienti často popisujú tieto časti ako samostatných „spolubývajúcich“ vo svojom vnútri, ktorí nesú rôzne funkcie – niektoré prežívajú bolesť, iné chránia. Psychológovia a neurovedci považujú tento proces za adaptívny – ide o spôsob, ako prežiť tam, kde dieťa nemalo žiadnu kontrolu. Výskumy ukazujú, že tieto rozdelené identity môžu mať rôzne emočné reakcie, spomienky a dokonca aj fyzické prejavy, napríklad hlas či motoriku. V terapii je kľúčové pracovať na bezpečí a uznaní každej časti, nie ich ignorovaní alebo zlučovaní nasilu.
Aký typ traumy alebo prostredia najčastejšie vedie k vzniku tejto poruchy?
DID najčastejšie vzniká v prostredí, kde dieťa zažíva opakované traumy – najmä zneužívanie, zanedbávanie alebo násilie v rodine. V praxi vidím, že aj chronický strach, nespravodlivé tresty alebo emocionálna neprítomnosť rodičov môžu spustiť tento mechanizmus. Kľúčovým faktorom je kombinácia intenzity traumy a nedostatku bezpečného, podporného vzťahu, ktorý by dieťaťu umožnil spracovať zážitky.
Výskumy ukazujú, že čím skoršia a trvalejšia trauma, tým väčšia pravdepodobnosť disociácie. Nie všetky traumatizované deti DID rozvinú, pretože genetické a environmentálne faktory zohrávajú veľkú rolu. V terapii sa zameriavam na pochopenie histórie traumy, bez obviňovania klienta.
Vo filmoch sa často DID zobrazuje ako niečo nebezpečné alebo extrémne. Ako veľmi sa tieto predstavy líšia od reality?
Filmy a populárna kultúra často dramatizujú DID ako nebezpečnú alebo extrémnu poruchu, čo je veľmi vzdialené realite. Väčšina klientov s DID nie je násilná ani „monštruózna“ – väčšinou sú zraniteľní, zmätení a hľadajú bezpečie. V praxi som stretla klientov, ktorí mali DID a viedli normálny život, len ich vnútorný svet bol zložitejší a vyžadoval špecifickú starostlivosť.
Revolučný liek na depresiu z halucinogénnych húb: Pacienti môžu vidieť vône a počuť farby - ROZHOVOR
Filmy ignorujú jemnosť a adaptívny charakter disociácie, zameriavajú sa na extrémne dramatické prejavy. Výskumy ukazujú, že tieto stereotypy vedú k stigmatizácii a nepochopeniu klientov. Odporúčam verejnosti, aby rozlišovala medzi dramatizovanou fikciou a reálnou psychológiou. Edukácia a citlivý prístup sú kľúčové pre podporu klientov a pre ich integráciu do spoločnosti.
Stretli ste sa s pacientom, ktorý trpí DID? Ako sa prejavovala a ako ste to vnímali?
Áno, v mojej praxi som sa stretla s klientom, ktorý mal niekoľko identít, z ktorých každá mala odlišné spomienky a správanie. Niektoré identity boli uzavreté a ochraňovali traumatické zážitky, iné zas aktívne komunikovali a hľadali oporu. Vnímala som to ako veľmi delikátny proces – každý krok musel byť bezpečný, aby pacient necítil ohrozenie. Videla som, že postupná spolupráca identít výrazne zlepšila jeho každodennú funkčnosť a emocionálnu pohodu. Odporúčam terapeutom pristupovať trpezlivo a rešpektovať každú časť klienta. DID je zložité, no nie je to nič „monštruózne“ – je to adaptívna reakcia na extrémnu bolesť a trauma. S citlivým vedením môžu klienti žiť plnohodnotný život a cítiť vnútornú stabilitu.
Čo vieme o tom, čo sa deje v mozgu človeka s DID? Sú medzi jednotlivými „osobnosťami“ aj fyzikálne rozdiely, spomínali ste hlas či motoriku, čo ďalšie?
Neurovedci dokázali, že rôzne identity môžu aktivovať odlišné časti mozgu – napríklad odlišné vzorce emócií alebo stresových reakcií. V praxi som videla, že niektoré identity majú výrazne odlišný hlas, držanie tela, pohyby a dokonca aj preferencie v správaní. Rovnako sa líši pamäť – niektoré identity si nepamätajú zážitky iných, čo môže byť pre klienta mätúce a frustrujúce. Tento jav sa vysvetľuje mechanizmom selektívnej disociácie, ktorý mozog používa na ochranu pred preťažením a traumou. Výskumy tiež ukazujú, že fyziologické reakcie, napríklad tep či kožná vodivosť, sa môžu meniť medzi jednotlivými identitami. V terapii je preto dôležité zaznamenávať a rešpektovať tieto rozdiely a neponáhľať sa s integráciou.
Ako si vedci vysvetľujú, že niektoré identity si nepamätajú to, čo iné prežili?
Ide o mechanizmus selektívnej disociácie – mozog „ukladá“ traumatické zážitky do odlišných identít, aby ochránil vedomie pred preťažením alebo psychickým poškodením. V praxi sa to prejavuje tým, že klienti hovoria: „Niekedy sa prebudím a neviem, čo sa stalo pred hodinou či dňom.“ Tento stav je adaptívny – umožňuje prežiť aj extrémne situácie.
Môžete mať ADHD a nevedieť o tom: Príznaky si často mýlime s lenivosťou či únavou - ROZHOVOR
Neurovedecké štúdie naznačujú, že medzi identitami sa môže líšiť aktivita v hipokampe, amygdale a prefrontálnom kortexe, čo ovplyvňuje pamäť a emocionálne reakcie. Odporúčam klientom prijímať tieto medzery bez sebaobviňovania, pretože ide o ochranný mechanizmus. V terapii je dôležité pomáhať im vytvárať spôsoby, ako bezpečne zdieľať informácie medzi identitami, bez toho, aby sa cítili ohrození.
Ako ľudia s touto poruchou opisujú svoj vnútorný svet? Vnímajú svoje iné identity ako členov „vnútornej rodiny“ alebo úplne oddelené bytosti?
Veľmi často opisujú vnútorný svet ako zložité spoločenstvo. Niektorí ho vnímajú ako „vnútornú rodinu“, kde každá identita má svoju úlohu a osobnosť. Iní to vnímajú skôr ako úplne oddelené bytosti, ktoré sa niekedy stretávajú alebo bojujú o kontrolu. V praxi som videla, že tieto vnútorné vzťahy ovplyvňujú aj vonkajší život. Konflikty alebo harmónia medzi identitami sa odráža v správaní. Vedenie denníka, kreslenie alebo písanie listov jednotlivým identitám môže byť veľmi terapeutické. Výskumy ukazujú, že schopnosť porozumieť a komunikovať s vnútornými časťami podporuje integráciu a sebareguláciu. Odporúčam klientom, aby sa učili vnútorné identity vnímať s rešpektom a bez odsudzovania – všetky časti existujú z dôvodu prežitia.
Ako takýto stav ovplyvňuje vzťahy, prácu a priateľstvá?
DID môže výrazne ovplyvniť vzťahy, pretože každá identita môže reagovať inak na rovnakú situáciu. V partnerstve to často znamená, že jeden z partnerov zažíva zmeny nálad alebo správania, ktorým druhý nemusí rozumieť. Z praxe poznám, že otvorená komunikácia a vysvetlenie partnerovi pomáha zmierniť napätie a nedorozumenia. V práci môže byť výzvou udržať stabilitu, najmä ak sa rôzne identity prejavujú odlišnými schopnosťami či reakciami na stres. Priateľstvá môžu byť ovplyvnené tým, že niektoré identity sú uzavreté alebo opatrné, zatiaľ čo iné vyhľadávajú kontakty. Výskumy ukazujú, že stabilná sieť podpory a bezpečné prostredie sú kľúčové pre fungovanie klientov s DID. Odporúčam budovať vzťahy s jasnou komunikáciou, pravidlami a pochopením, že nie vždy všetky identity reagujú rovnako. Pomáha to predchádzať pocitu viny a izolácie.
Dá sa naučiť žiť s týmto stavom tak, aby bol človek funkčný v bežnom živote?
Áno, život s DID môže byť funkčný, pokiaľ sa človek naučí rozumieť svojim identitám a komunikovať medzi nimi. V praxi odporúčam si plánovať aktivity podľa schopností jednotlivých častí a vytvárať rutiny, ktoré poskytujú pocit stability. Psychologická terapia zameraná na bezpečie, dôveru a sebapoznanie umožňuje klientom zvládať každodenné úlohy bez pocitu chaosu.
„Raz ma prekuknú.“ Syndróm podvodníka trápi aj úspešných ľudí - ROZHOVOR
Výskumy ukazujú, že integrácia nie je vždy nutná – často stačí, aby identity spolu kooperovali a vedeli zdieľať informácie. Podpora od blízkych a prostredia je tiež rozhodujúca pre udržanie funkčnosti. Odporúčam klientom sústrediť sa na praktické nástroje a emocionálnu reguláciu. V kombinácii s psychoterapiou je možné viesť plnohodnotný život aj s touto poruchou.
Dá sa pomocou terapie „zjednotiť“ všetky osobnosti do jednej, alebo aspoň dosiahnuť, aby spolu dokázali spolupracovať?
Plná integrácia všetkých identít nie je vždy možná ani nie je cieľom terapie. Dôležitejšie je, aby identity dokázali spolupracovať a bezpečne zdieľať informácie. V praxi som videla klientov, ktorým nikdy „nezmizli“ jednotlivé identity, ale dokázali koordinovať svoj život, rozhodnutia a emócie. Takáto spolupráca umožňuje funkčný život a výrazne znižuje vnútorný chaos. Výskumy potvrdzujú, že kooperujúce identity zlepšujú stabilitu a psychické zdravie viac než snaha o násilnú integráciu. Odporúčam terapeutom aj klientom sústrediť sa na praktickú koordináciu a sebapoznanie, nie na naratív „všetko sa musí spojiť“. V konečnom dôsledku ide o život, kde rôzne časti seba môžu existovať, ale človek má kontrolu a bezpečie.
