Predstavte si scénu, ktorú zažíva čoraz viac Slovákov: stojíte v rade s košíkom plne naloženým pred víkendom, v jednej ruke ešte jogurt s krátkou trvanlivosťou, v druhej avokádo, ktoré už začína filozofovať o zmysle existencie.
Pred vami samoobslužná pokladňa – stroj, ktorý pípne ako postihnutý morzeovkár a kričí: „Nezabudnite si naskenovať tašku!“ Usmejete sa – lebo čo iné vám ostáva? – a s dôstojnosťou odsúdenca ťaháte igelitku cez čítačku. Gratulujem. Práve ste sa stali neplateným zamestnancom obchodu.
Vzbura proti samoobslužným pokladniam
Na sociálnych sieťach sa v týchto dňoch šíri tichá, no čoraz hlasnejšia vzbura. Heslo „Nie som na brigáde, som zákazník“ sa stalo virálnym transparentom – plagátiky, memečka, statusy, diskusie v skupinách, kde sa ľudia ešte stále rozprávajú normálnou slovenčinou.
Dôchodcovia si v BILLA nakúpia lacnejšie, reťazec spúšťa špeciálnu zľavu raz do týždňa
Pôvodne to rozvírila debata okolo samoobslužných pokladní v potravinách, no oheň preskočil ďalej. Ľudia sa pýtajú: Prečo mám robiť prácu za niekoho, kto má plat, prečo mám trénovať algoritmy, ktoré ma neskôr nahradia a prečo, keď idem minúť svoje peniaze, nie ja dostávam službu, ale obchod dostane moju prácu zadarmo?…
Obchodné reťazce sa bránia obvyklým refrénom: znižujeme ceny vďaka úsporám na personáli, riešime chronický nedostatok predavačov – chýbajú ich vraj stovky. Lenže keď si pozriete účtenku, tie „nižšie ceny“ vyzerajú skôr ako optický klam. A aj keby boli reálne – peniaze nie sú všetko. Zákazník nie je algoritmus. Chce niekoho, kto sa naňho aspoň usmeje (alebo zamračí ľudsky), kto vie, že ten jogurt je v akcii až od zajtra, kto sa nezasekne na hlásení „neznámy predmet v oblasti balenia“.
Ja radšej počkám na živú pokladňu
Najhoršie na tom všetkom je, že samoobslužné pokladne už dávno neostali len v potravinách. Smerujú do drogérií, elektropredajní, kníhkupectiev, ba dokonca do niektorých lekární. Predstavte si, že si idete po lieky na predpis a musíte si ich sami pípnuť, kým vás kamera podozrievavo sleduje. Vítajte v budúcnosti, kde zákazník je zároveň pokladník, skladník aj bezpečnostný technik.
Áno, viem, čo poviete vy, nadšenci pokroku: „Je to rýchlejšie! Nemusím čakať v rade!“ Možno pre niekoho. Pre mňa osobne je to ako keby mi niekto ponúkol: „Nerob nič, zaplať a potom si len sadni za volant a šoféruj sám – my ti ušetríme za taxikára.“ Ďakujem pekne. Ja radšej počkám tri minúty na živú pokladňu, ktorá mi povie „Dobrý deň, vitajte“ alebo aspoň „ďakujem, príďte nabudúce“.
Takže ak ma nabudúce uvidíte v obchode obchádzať samoobslužnú pokladňu oblúkom – ako keby to bola oblasť zasiahnutá morom, alebo leprou–, nečudujte sa. Nie som na brigáde. Som zákazník. A zákazník – aspoň ten staromódny, analogový – má ešte stále právo na to, aby ho niekto obslúžil. Nie aby sa stal súčasťou výrobného procesu.
Tak a teraz šup – šup, naskenujte si ten článok v hlave. Alebo radšej nie – prečítajte si ho pomaly. Ľudsky. Príjemný víkend.
