Štvordňový pracovný týždeň môže byť podľa INESS zaujímavý benefit, ale nemá byť v Zákonníku práce

Diskusia o štvordňovom pracovnom týždni je už aj na Slovensku. Naposledy sa k nej búrlivo vyjadrovali politici či odborníci zo súkromnej sféry začiatkom januára, keď skupina poslancov za hnutie Slovensko predložila do parlamentu návrh novely Zákonníka práce.

Navrhujú v ňom zaviesť od júla štvordňový pracovný týždeň pri odpracovaní rovnakého množstva hodín ako pri päťdňovom pracovnom týždni. Často sa pritom odborníci odvolávajú na zavedenú prax v zahraničí. Parlament by sa mal ním v týchto dňoch zaoberať.

Zaujímavý zamestnanecký benefit

„Štúdie so štvordňovým pracovným týždňom sú často skôr len propagačné materiály, ktoré majú jasne daný cieľ a agendu, než skutočný akademický výskum, ktorý by nám niečo povedal o fungovaní štvordňového pracovného týždňa. Nastavovať na základe nich počet odpracovaných hodín pre všetkých zamestnancov v ekonomike je vysoko nezodpovedné a predovšetkým nebezpečné,“ hovorí analytik INESS Róbert Chovanculiak.

Štvordňový pracovný týždeň sa môže podľa neho stať zaujímavým zamestnaneckým benefitom, dobrovoľnou dohodou zamestnanca a zamestnávateľa, ale určite nie verejnou politikou a súčasťou Zákonníka práce. Podľa analytika INESS-u je potrebné spresniť mnohé skreslené informácie, ktoré odzneli v médiách.

„Napríklad o Belgicku sa zvykne hovoriť, že je to prvá krajina, kde túto politiku zaviedli. V skutočnosti tam však politici len povolili možnosť rozložiť si odpracované hodiny medzi štyri dni namiesto piatich. To je možné aj na Slovensku,“ vysvetľuje R. Chovanculiak.

Krajiny kde je upravený pracovný týždeň

Ďalej spomína Litvu, kde zaviedli štyri dni práce pre rodičov s deťmi. Tu však treba podľa neho dodať, že to platí len pre rodičov detí do veku troch rokov a len pre zamestnancov verejného sektora. Na Slovensku máme pre zamestnaných rodičov päť dní dovolenky navyše a to bez ohľadu na to, kde pracujú. Ďalším príkladom krajiny so štvordňovým pracovný týždňom sú Spojené Arabské Emiráty.

„Ten ale platí len pre verejných zamestnancov. Z peňazí daňových poplatníkov, alebo magických výnosov z predaja ropy, sa financuje deň voľna navyše ľahšie. Koniec koncov aj slovenskí zamestnanci vo verejnom sektore sú už v polovici cesty k štvordňovému pracovnému týždňu. Pracujú oficiálne 37,5 hodín do týždňa a majú o týždeň dovolenky viac,“ pokračuje analytik INESS-u.

V médiách sa spomína aj Francúzsko, kde platí 35-hodinový pracovný týždeň. Podľa štatistík Eurostatu však zamestnanci na plný úväzok pracujú vo Francúzsku 38,6 hodín do týždňa, pričom na Slovensku je to 38,4 hodín. Zákon však vo Francúzsku zamestnancom za prácu nad 35 hodín zabezpečil príplatky.

Najčastejšie sa skloňuje s touto témou Island. Tu sa robil medzi rokmi 2015 a 2019 experiment na 2500 zamestnancoch. „Na Islande však nikto neskúšal skrátiť pracovný týždeň o jeden deň, t.j. 8 hodín. Dokonca ani o 7, 6, alebo 5. Približne 8 % pracovísk znížilo počet odpracovaných hodín do týždňa o 4 hodiny. 45 % o 3 hodiny a zvyšná skoro polovica pracovala len o 1-2 hodiny menej. Toto jednoducho nebol experiment so štvordňovým dňovým pracovným týždňom,“ vysvetľuje R. Chovanculiak.

Štúdiám chýba experimentálny charakter

Podľa analytika INESS-u mnohé štúdie o štvordňovom pracovnom týždni spravidla nemajú skutočne experimentálny charakter, ale jednoducho porovnávajú stav „pred a po“.

„Firmy a zamestnancov nevyberajú náhodne, ale tých, ktorí sa prihlásia. Pri dátach sa často spoliehajú na subjektívne a nespoľahlivé pocity a dojmy účastníkov experimentu. Nevyužívajú základné štatistické metódy a nereportujú dôležité štatistické testy. Vzorky firiem nie sú reprezentatívne,“ konštatuje.

Tieto nedostatky vedú podľa neho k tomu, že si v skutočnosti nemôžeme byť istí, či pozitívne výsledky, ktoré štúdie ohlasujú, sú skutočné.

„A rovnako si nemôžeme byť istí, že ak aj sú skutočne pozitívne, či platia aj pre zvyšné časti ekonomiky a iné krajiny,“ uzatvára R. Chovanculiak.