Štvordňový pracovný týždeň sa môže podľa analytika stať zaujímavým zamestnaneckým benefitom, ale určite nie verejnou politikou a súčasťou Zákonníka práce

Office, zamestnanie, práca, manager
Foto: ilustračné, www.gettyimages.com
Tento článok pre vás načítala AI.

Už dlhšie sa hovorí o tom, aby ľudia pracovali len štyri dni do týždňa. Napríklad o Belgicku sa zvykne hovoriť, že je to prvá krajina, kde túto politiku zaviedli. „V skutočnosti tam však politici len povolili možnosť rozložiť si odpracované hodiny medzi štyri dni namiesto piatich. To je možné aj na Slovensku,“ hovorí analytik INESS Róbert Chovanculiak.

Ďalšou spomínanou krajinou je Litva, kde zaviedli štyri dni práce pre rodičov s deťmi. Ale už sa podľa Chovanculiaka nezvykne dodať, že to platí len pre rodičov detí do veku troch rokov a len pre zamestnancov verejného sektora. Na Slovensku máme pre zamestnaných rodičov päť dní dovolenky navyše, a to bez ohľadu na to, kde pracujú.

Ďalším príkladom krajiny so štvordňovým pracovný týždňom sú Spojené Arabské Emiráty. Ten však podľa analytika platí len pre verejných zamestnancov. „Z peňazí daňových poplatníkov, alebo magických výnosov z predaja ropy, sa financuje deň voľna navyše ľahšie. Koniec koncov aj slovenskí zamestnanci vo verejnom sektore sú už v polovici cesty k štvordňovému pracovnému týždňu. Pracujú oficiálne 37,5 hodiny do týždňa a majú o týždeň dovolenky viac,“ vysvetľuje Chovanculiak.

Papier znesie

Iný príklad je Francúzsko, kde platí 35-hodinový pracovný týždeň. V skutočnosti však pre drvivú väčšinu zamestnancov ostal tento počet hodín len na papieri a pracujú dlhšie. Aj keď zákon im za prácu nad 35 hodín zabezpečil podľa Chovanculiaka príplatky. Pri pohľade na štatistiky Eurostatu je vidieť, že zamestnanci na plný úväzok pracujú vo Francúzsku 38,6 hodiny do týždňa, čo je viac ako na Slovensku – 38,4 hodiny.

Medzi najcitovanejšie príklady krajín so štvordňovým pracovný týždňom patrí Island. Tu bol medzi rokmi 2015 a 2019 experiment na 2 500 zamestnancoch. Po publikovaní štúdie hodnotiacej tento experiment začali média označovať skracovanie pracovného týždňa na Islande za „ohromujúci úspech“.

O čo viac ľudí písalo o tomto experimente, o to menej ľudí aj skutočne čítalo publikovanú štúdiu. Keby tak urobili, tak napríklad zistia, že na 80 stranách štúdie sa spomína štvordňový pracovný týždeň len dva krát. A to z dobrého dôvodu. „Na Islande totižto nikto neskúšal skrátiť pracovný týždeň o jeden deň, teda osem hodín. Dokonca ani o sedem, šesť, alebo päť. Približne 8 % pracovísk znížilo počet odpracovaných hodín do týždňa o štyri hodiny. Štyridsaťpäť percent o tri hodiny a zvyšná skoro polovica pracovala len o 1-2 hodiny menej. Toto jednoducho nebol experiment so štvordňovým dňovým pracovným týždňom,“ upozorňuje analytik.

Podobné mýty sa podľa neho šíria aj o následnom hojnom využívaní štvordňového pracovného týždňa po experimente. Väčšine zamestnávateľom sa vraj osvedčil a tak v ňom pokračujú. V samotnej štúdii sa však podľa Chovanculiaka píše, že v súkromnom sektore sa znížil počet odpracovaných hodín v priemere o 35 minút do týždňa a vo verejnom sektore o 65 minút. To potvrdzujú aj dáta z Eurostatu. Podľa nich odpracuje v priemere zamestnanec na plný úväzok na Islande 39,5 hodiny do týždňa. To je o jednu celú hodinu viac ako na Slovensku.

Pokusy a experimenty

Podobné a mnohé ďalšie nedostatky sa týkajú veľkej časti pokusov a experimentov so štvordňovým pracovným týždňom. Európska komisia nedávno publikovala výskum, kde ukazuje, že tieto štúdie obsahujú množstvo metodologických problémov, ktoré diskvalifikujú ich závery. Nedostatky našli na prakticky všetkých úrovniach výskumu. Od preukazovania kauzality, cez spoľahlivosť zbieraných dát až po transparentnosť reportovania výsledkov a výber vzoriek a kontrolných skupín.

Tieto štúdie spravidla nemajú skutočne experimentálny charakter, ale jednoducho podľa Chovanculiaka porovnávajú stav „pred a po“. Firmy a zamestnancov nevyberajú náhodne, ale tých, ktorí sa prihlásia. Pri dátach sa často spoliehajú na subjektívne a nespoľahlivé pocity a dojmy účastníkov experimentu. Nevyužívajú základné štatistické metódy a nereportujú dôležité štatistické testy. Vzorky firiem nie sú reprezentatívne. A veľkú rolu pri týchto experimentoch môže hrať aj tzv. Hawthorne efekt. Ten upozorňuje, že pracovnici menia svoje správanie z dôvodu, že sú si vedomí, že sú súčasťou experimentu.

Tieto nedostatky vedú k tomu, že si v skutočnosti nemôžeme byť istí, či pozitívne výsledky, ktoré štúdie ohlasujú, sú skutočné. A rovnako si nemôžeme byť podľa Chovanculiaka istí, že ak aj sú skutočne pozitívne, či platia aj pre zvyšné časti ekonomiky a iné krajiny.

Štúdie so štvordňovým pracovným týždňom sú často podľa analytika skôr len propagačné materiály, ktoré majú jasne daný cieľ a agendu, než skutočný akademický výskum, ktorý by nám niečo povedal o fungovaní štvordňového pracovného týždňa. „Nastavovať na základe nich počet odpracovaných hodín pre všetkých zamestnancov v ekonomike je vysoko nezodpovedné a predovšetkým nebezpečné. Štvordňový pracovný týždeň sa môže stať zaujímavým zamestnaneckým benefitom, dobrovoľnou dohodou zamestnanca a zamestnávateľa, ale určite nie verejnou politikou a súčasťou Zákonníka práce,“ uzavrel Chovanculiak.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Róbert Chovanculiak
Firmy a inštitúcie INESS Inštitút ekonomických a spoločenských analýz