Schvaľovanie štátneho rozpočtu a konsolidačných opatrení je obdobím, keď sa na politickej scéne odohráva starý, no stále účinný trik: odvrátenie pozornosti od priorít vlády a jej ochoty čeliť nepríjemnej ekonomickej pravde.
Takým príkladom je aj návrh predsedu Slovenskej národnej strany (SNS) Andreja Danka na zníženie počtu krajov na polovicu, ktorý minulý týždeň rozvíril verejnú diskusiu. Tento návrh, zdanlivo odvážny a reformný, nesie v sebe znaky klasickej dymovej clony, ktorej cieľom je odvrátiť pozornosť od rozpočtových škrtov a nepríjemných konsolidačných opatrení.
Provokatívny návrh
Politika odvracania pozornosti nie je novým fenoménom. Už Machiavelli vo svojom „Vladárovi“ radil, že panovník musí vedieť manipulovať verejnou mienkou, aby zakryl nepríjemné pravdy.
Koaličná dohoda o rozpočte bude podľa Fica veľmi náročná, konsolidácia však nebude na úkor sociálneho štátu – VIDEO
V modernej dobe sa tento princíp zdokonalil – namiesto vojenských prehliadok, či škandálov sa používajú návrhy, ktoré sú dostatočne kontroverzné na to, aby zaplnili titulky, no dostatočne vzdialené od okamžitej realizácie, aby neohrozili politickú stabilitu.
Dankov návrh na zníženie počtu krajov je učebnicovým príkladom: je provokatívny, dotýka sa identity regiónov, vyvoláva vášne, no jeho uskutočnenie je v nedohľadne. Týmto spôsobom sa verejná debata presúva od suchých čísel rozpočtu – kde sa rozhoduje o školstve, zdravotníctve či dôchodkoch – k otázkam, ktoré sú skôr filozofické než praktické.
Rozpočtové debaty v úzadí
Prečo je tento manéver taký účinný? Odpoveď spočíva v psychológii verejnosti a médií. Rozpočet je komplexný, plný tabuliek a čísel, ktoré sú pre väčšinu občanov neprístupné. Konsolidačné opatrenia – zvýšenie daní, škrty vo výdavkoch, reformy – sú bolestivé a nepopulárne.
Naopak, návrh ako zníženie počtu krajov je jednoduchý na pochopenie a ľahko zapáli krátku emočnú zápalnú šnúru. Kraje sú nielen administratívnymi jednotkami, ale aj symbolmi identity. Navrhnúť ich zrušenie znamená rozpútať búrku reakcií – od lokálnych politikov, cez občianske združenia, až po obyvateľov, ktorí cítia ohrozenie.
Médiá, hladné po konfliktoch, sa na túto tému vrhnú, zatiaľ čo rozpočtové debaty zostávajú v úzadí. Dankov návrh nie je ojedinelý. História slovenskej politiky je plná podobných epizód. Spomeňme si na návrhy na zmenu volebného systému, diskusie o povinnom očkovaní, či kontroverzné zákony o používaní jazykov menšín – vždy v časoch, keď sa schvaľovali nepopulárne, alebo kľúčové opatrenia.
Tieto témy fungujú ako bleskozvody, odvádzajúce energiu verejnosti od podstatných otázok: Koľko peňazí pôjde na nemocnice? Ako sa vláda vysporiada s rastúcim dlhom? Kto zaplatí cenu konsolidácie – občania, firmy, alebo azda nikto, ak sa dlh len presunie na budúce generácie?
Osem krajov je priveľa, ale…
Kritik by mohol namietať, že návrh na zníženie počtu krajov má aj racionálne jadro. Administratívne delenie Slovenska nie je dokonalé; osem krajov je priveľa pre krajinu s piatimi miliónmi obyvateľov. Úspory z efektívnejšej správy by mohli byť reálne.
No tu narážame na problém: ak by šlo o seriózny reformný zámer, prečo prichádza práve teraz, v predvečer rozpočtových rokovaní? Prečo nie je podložený analýzami, číslami, dopadovými štúdiami? Namiesto toho je návrh skôr heslovitý, určený na okamžitý efekt, nie na dlhodobú diskusiu. To naznačuje, že jeho primárnym cieľom nie je zmena, ale spôsobenie rozruchu.
Tento fenomén nám odkrýva aj hlbší problém demokracie: neschopnosť verejnosti a médií sústrediť sa na podstatné otázky. Rozpočet nie je len súbor čísel – je to zrkadlo priorít spoločnosti. Sú to rozhodnutia, ktoré určia, ako budú vyzerať naše školy, nemocnice či dôchodky.
Návrhy ako zníženie počtu krajov môžu byť zaujímavé na diskusiu, no nesmú nám brániť vidieť to podstatné. Ak sa budeme naďalej nechávať rozptyľovať, riskujeme, že kľúčové rozhodnutia sa budú robiť bez nás. Demokracia si žiada bdelosť – a tá začína schopnosťou rozpoznať, kedy nás niekto vedie na tenký ľad, aby zakryl, čo sa deje pod povrchom.
