Troch analytikov sme sa opýtali, či má štát kúpiť predávaný podiel Slovenských elektrární, a či priniesol vstup talianskeho Enelu do podniku pred deviatimi rokmi niečo pozitívne.
Už tento mesiac by mal premiér Robert Fico odletieť do Talianska na stretnutie s najvyššími predstaviteľmi spoločnoti Enel. Tá chce totiž do konca tohto roka predať aspoň časť svojho 66-percentného podielu v Slovenských elektrárňach, a štát nechce zostať mimo hry. Predseda slovenskej vlády by mal na stretnutí s Talianmi rokovať, za akých podmienok by mohol štát odkúpiť minimálne 17 % akcií z predávaného podielu spolu s manažérskou kontrolou. Štát by sa tak potom stal 51-percentný akcionárom slovenského dominantného výrobcu elektriny. Či je rozumné vrátiť kontrolu Slovenských elektrární do rúk štátnych manažérov, sme sa opýtali analytikov. Tí sú v otázke kúpy predávaných akcií Slovenských elektrární štátom opatrní, upozorňujú na možné hrozby štátneho vlastníctva.
Bude záležať od podmienok
Analytik Inštitútu pre energetickú bezpečnosť (ESI) Peter Marčan hovorí, že za istých podmienok by mohla byť kúpa 17-percentného alebo dokonca 66-percentného podielu elektrární pre štát výhodná. „Tým kľúčovým faktorom je dostavba tretieho a štvrtého bloku Atómovej elektrárne Mochovce. Či vôbec sa podarí dostavať a spustiť tieto jadrové bloky, kedy to bude, a najmä koľko to nakoniec bude stáť. Od toho sa odvíja cena, ako jeden z kľúčových faktorov „výhodnosti“ odkúpenia podielu,“ povedal pre portál vEnergetike.sk Marčan. Na druhej strane však upozornil, že po navýšenie štátneho podielu v elektrárňach (v súčasnosti vlastní štát 34 % akcií) môže veľmi rýchlo dôjsť k deformácii cien elektriny na trhu. „Videli sme, že premiér avizoval na volebný rok 2016 dvojmiestne znižovanie cien plynu a vratky v čase, kedy regulátor ani nezačal s cenovými konaniami. Je vysoko pravdepodobné, že to isté bude chcieť aj pri elektrine,“ dodal Marčan.
Predaj len 17 % akcií je nereálny
Štát bude podľa Petra Baláža z bratislavskej ekonomickej univerzity chcieť kúpiť od Enelu iba 17-percentný podiel Slovenských elektrární. „Štátu by sa to pri rozumnej cene oplatilo. Na celý balík nemá zdroje a navyše by sa do firmy vrátili staré maniere. Ich negatívne konzekvencie nevyrovná ani získanie takejto strategickej kontroly,“ povedal Baláž s tým, že je však veľmi málo pravdepodobné, aby Enel predal len 17-percentný podiel elektrární. „Enel nemôže predať 17-percentný podiel, lebo nový majiteľ zostatku by stratil nad firmou manažerskú kontrolu a hodnota zostatku by prudko klesla,“ myslí si Baláž. Ten štátu navrhuje, že po dostavaní jadrových blokov v Mochovciach by mal predať svoj 34-percentný podiel novému investorovi, tak aby mali elektrárne iba jedného pána. „Štát by mal ovplyvňovať jej činnosť cez regulátora a napríklad cez „zlatú akciu“,“ konštatoval Baláž.
Radšej nekupovať
Vôbec nekupovať Slovenské elektrárne radí štátu analytik Martin Vlachynský z INESS. „Zadĺžený štát, ktorý na krytie deficitov musel zaťažovať občanov čoraz vyššími daňami, chce za peniaze daňovníkov investovať do firmy v sektore, ktorý čakajú náročné roky vzhľadom na nízke ceny a prebytky elektriny. Prirátajme si k tomu chronické problémy s predraženými a netransparentnými verejnými obstarávaniami v štátnych podnikoch a dostaneme sa k odpovedi, že daňovníkovi sa to neoplatí,“ uviedol Vlachynský, ktorý je presvedčený, že štát je zlý vlastník. „Už dnes vláda na energetický sektor prenáša náklady svojej politiky, napríklad cez reguláciu cien. Takýto netransparentný postup umožňuje politikom platiť svoje služby mimo rozpočtu, čo sa v hospodárstve môže prejaviť až roky po politikovom odchode. Zvýšenie podielu štátu v elektrárňach by tento trend len posilnilo,“ dodal Vlachynský.
Zahraničný investor = dobrý krok?
Predaj 66-percentného podielu Slovenských elektrární zahraničnému investorovi mal podľa Marčana z ESI zmysel. „Po vstupe investora do Slovenských elektrární sa zlepšilo hospodárenie spoločnosti,“ doplnil Marčan. K nemu sa pridal aj Vlachynský. „Samotný akt predaja považujem za správny. Štát a politicky nominovaní manažéri sú zlí podnikatelia, najmä ak sú im otvorené také obrovské príležitosti na „prilepšenie“, ako ponúka energetika. Investor prináša know-how a kapitál, ktoré sú pri štátnom vlastníctve značne nedostatkové,“ dodal Vlachynský z INESSu.
Chýbali skúsenosti s jadrom
Baláž z ekonomickej univerzity však upozorňuje, že predaj Slovenských elektrární bol od začiatku zle riadený a politicky manipulovaný. „Zlý bol výber nielen partnera, ale aj celý priebeh a príprava tohto procesu. Cena nezodpovedala a Enel nemal skúsenosti s jadrom, čo nikto nechcel počuť,“ uviedol Baláž. S Mochovcami mu dáva za pravdu aj analytik z ESI. „Dnes je zrejmé, že dostavba elektrárne v Mochovciach bola vzhľadom na neskúsenosť talianskeho Enelu s jadrovou energetikou nad jeho sily. Či sa to dalo očakávať ťažko hodnotiť, takéto projekty sú však komplikované aj pre skúsených prevádzkovateľov jadrových elektrární,“ skonštatoval Marčan, ktorý v cene za predávaný podiel vo výške zhruba 840 miliónov eur nevidí až taký problém. „Cena od Enelu bola vyhodnotená ako najlepšia z viacerých ponúk, druhý ČEZ ponúkol o 150 miliónov eur menej, tretí InterRAO dokonca o takmer 300 miliónov eur menej. Hodnota elektrární v stave, v akom sa predávali, bola vtedy zjavne taká,“ doplnil Marčan.
Priniesli pozitíva
Talianska spoločnosť Enel však podľa Baláža priniesla do slovenského výrobcu elektriny aj pozitíva. „Taliansky investor napríklad uviedol Slovenské elektrárne do medzinárodného prostredia, zaviedol do jej riadenia progresívne metódy, odstránil politický balast a minimalizoval korupčné správanie v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch,“ uviedol Baláž. „Bez súkromného kapitálu by sotva bola mysliteľná dostavba Mochoviec, či rozsiahle modernizácie ostatných elektrární,“ uzavrel Vlachynský.
Miliardové investície
Je neodškriepiteľné, že po príchode zahraničného investora do Slovenských elektrární pred deviatimi rokmi, začal podnik vykazovať zisky a preinvestovalo sa niekoľko miliárd. Od roku 2006 do konca minulého roka preinvestoval podnik na Slovensku takmer štyri miliardy eur. Najviac prostriedkov smerovalo samozrejme na dostavbu tretieho a štvrtého bloku Atómovej elektrárne Mochovce. Investície taktiež smerovali na rekonštrukciu tepelných elektrární vo Vojanoch a v Novákoch. Časť prostriedkov sa preinvestovala aj na zvýšenie výkonu dvoch jadrových blokov v Jaslovských Bohuniciach. Na svoje si prišli aj vodné elektrárne. Čistý konsolidovaný zisk Slovenských elektrární sa pohyboval po príchode talianskeho investora od 48 do 457 miliónov eur.
