Pre turistov, investorov a bohatých cudzincov je Dubaj symbolom úspechu a bezhraničného luxusu. Najvyššia budova sveta, obrovské nákupné centrá, päťhviezdičkové hotely a najmodernejšie športoviská na každom kroku. Mesto, ktoré sa prezentuje ako dôkaz, že s dostatkom peňazí je možné vybudovať raj aj uprostred púšte.
Ešte v polovici 20. storočia bol Dubaj nenápadnou rybárskou dedinou, ktorej obyvatelia prežívali vďaka rybolovu a obchodu s perlami. Zlom nastal v roku 1966 po objavení ropy. Príjmy z nej odštartovali masívne investície do infraštruktúry a rozvoja, ktoré v priebehu niekoľkých desaťročí zmenili tvár celého emirátu. V 70. a 80. rokoch vznikala moderná dopravná sieť, pribúdali prvé hotely a Dubaj sa začal profilovať ako magnet pre zahraničný kapitál.
V 90. rokoch sa turizmus stal strategickou prioritou vlády. Ambiciózne projekty, ako umelý ostrov Palm Jumeirah či najvyššia budova sveta Burj Khalifa, mali svetu ukázať, že Dubaj nemá hranice. Rozbité miestne cesty nahradili mnohoprúdové diaľnice, nízke domy ustúpili lesu mrakodrapov.
Avšak tento svet plný príležitostí musel niekto vytvoriť. No za lesklou fasádou nablýskaných mrakodrapov existuje iný Dubaj, ktorý sa v turistických brožúrach nespomína. Dubaj, kde sú pasy zamestnancov zamknuté v trezoroch, kde ľudia pracujú šestnásť hodín denne, kde je „dovolenka“ často jedinou cestou, ako z krajiny uniknúť. A kde sa luxusný životný štýl opiera o lacnú a zraniteľnú pracovnú silu zo zahraničia.
Jedným z tých, ktorí sa rozhodli o tejto realite prehovoriť, je Gabriel, ktorý v Dubaji pracoval v hotelovom sektore. Jeho výpoveď nepochádza z druhej ruky. Ide o osobnú skúsenosť, ktorú opisuje ako najviac psychicky zničujúcu a manipulatívnu, akú kedy zažil.
„Odovzdajte pas, je to nariadenie“
Keď Gabriel v roku 2012 nastúpil do práce v päťhviezdičkovom hoteli v Dubaji, mal 23 rokov. Za sebou mal štúdium hotelového manažmentu v Taliansku a stáž v USA, kde pracoval pre rovnakú hotelovú sieť. Dubaj vnímal ako kariérnu príležitosť.
Už v prvý deň v práci, do ktorej nastupoval, sa mu niečo nezdalo. „Na HR oddelení mi povedali, že musím odovzdať pas. Vraj je to bežný postup, že ho majú v trezore a keď budem chcieť vycestovať, môžem si ho vyzdvihnúť,“ opisuje s tým, že odovzdať pas je nariadenie a musí sa rešpektovať.
Vtedy protestovať nezačal. Bol nový, mladý, neskúsený a videl, že všetci ostatní robia to isté. Navyše šlo o veľkú medzinárodnú korporáciu a tým pádom predpokladal, že mu nič nehrozí: „Dnes viem, že v momente, keď niekto nemá pas, nemá ani slobodu.“
Pracovný čas len na papieri
Zmluva hovorila o ôsmich hodinách denne a jednom dni voľna v týždni. Realita bola však úplne iná. Hotel sa nachádzal v chaotickej fáze pred otvorením. Výstavba nebola dokončená, personál sa neustále menil, systém nefungoval.
„Pracoval som desať, dvanásť, niekedy šestnásť hodín denne. Ako supervisor som bol zodpovedný za všetko. Ten jeden deň voľna sa vždy zaplnil poradami alebo povinnými aktivitami. V praxi som bol v práci sedem dní v týždni,“ hovorí.
Pálič Ondrej o absurdných momentoch z krematória: Žiadali ma o vytrhnutie zlatých zubov - ROZHOVOR
Takýto neľudský pracovný čas si začal onedlho vyberať svoju daň v podobe fyzickej aj psychickej únavy. K tomu sa pridalo izolované ubytovanie pre zamestnancov – v púšti, desiatky minút od mesta, strážené bránami a bezpečnostnou službou. „Vyzeralo to ako väzenie. Autobus – hotel – ubytovanie. Nič medzi tým. Nebolo možné nikam ísť a uprostred púšte sa nedalo nič robiť, len čakať na izbe na ďalšiu zmenu.“
Lacná pracovná sila bez možnosti odísť
Gabriel patril k malej skupine Európanov. Väčšina jeho kolegov pochádzala z Indie, Pakistanu, Bangladéša, Filipín, Afriky či juhovýchodnej Ázie. Zarábali ešte menej než on a bývali v zdieľaných izbách.
„Zarábali okolo 300 dolárov mesačne. Celý plat posielali rodinám domov. Nežili, len pracovali. Niektorí takto fungovali desať, dvadsať rokov,“ opisuje. Práve tu sa ukazuje systémová nerovnováha. Pre mnohých zahraničných pracovníkov je Dubaj napriek podmienkam stále „lepšou možnosťou“ než chudoba doma. To však zároveň znamená, že sú ochotní tolerovať praktiky, ktoré by v iných krajinách boli neprijateľné.
Pas ako nástroj kontroly
Keď sa po takmer roku blížil čas dovolenky, Gabriel požiadal o vrátenie pasu. Nasledoval moment, ktorý dnes považuje za jeden z najmanipulatívnejších prvkov celého systému. „Povedali mi, že pas mi vydajú, ale len ak dvaja kolegovia podpíšu dokument, že za mňa preberajú zodpovednosť. Ak by som sa nevrátil, obaja by prišli o celý mesačný plat,“ vysvetľuje. Zodpovednosť tak nebola len na jednotlivcovi. Systém cielene vytváral tlak cez vinu a solidaritu medzi zamestnancami.
„Nie je to len o vás. Donútia vás rozmýšľať nad tým, že ak odídete, niekto iný za to zaplatí.“ Za muža sa však nakoniec zaručili dvaja kolegovia, takže pas získal, odletel do Talianska a už sa nevrátil. Svojim kolegom nechcel uškodiť a tak im poslal mesačný plat, o ktorý kvôli nemu prišli. Nemal na výber, bola to jeho jediná možnosť vrátiť sa domov. Až spätne si uvedomil mieru manipulácie, ktorej bol vystavený: „Až keď som bol doma, pochopil som, aký som bol vyčerpaný, zmanipulovaný a ako málo som tam bol vnímaný ako človek. Skôr ako majetok než ako zamestnanec.“
Hotelový sektor je len začiatok
Skúsenosť muža v hotelovom sektore je však v porovnaní s inými odvetviami ešte slabý odvar. „To, čo som zažil ja, je nič v porovnaní so stavebným sektorom. Tam ľuďom berú pasy, platia im minimum, spia na stavbách a zaobchádza sa s nimi ako s otrokmi,“ hovorí otvorene.
Len začiatkom 21. storočia sa počet migrantných stavebných pracovníkov v Spojených arabských emirátoch odhadoval na pol milióna a viac, pričom väčšina z nich pracovala práve na budovaní mrakodrapov, rezidenčných komplexov či infraštruktúry v Dubaji a okolitých emirátov.
Títo pracovníci sú takmer výlučne cudzinci z krajín Indie, Pakistanu, Bangladéša či Srí Lanky, ktorí často pochádzajú z vidieckych oblastí a majú len základné vzdelanie. V systéme migrácie práce, ktorý v regióne fungoval dlhé roky, zamestnávateľ (“sponzor”) kontroluje práva pracovníka – od pracovnej zmluvy až po výjazd z krajiny – čím vzniká veľká nerovnováha moci.
Extrémna práca za extrémne peniaze: Na ropnej plošine niet kam ujsť, požiar znamená istú smrť - FOTO
Podľa organizácií zaoberajúcich sa ľudskými právami majú migranti v stavebníctve často nízke mzdy, dlhé pracovné hodiny a obmedzené možnosti zmeny zamestnania či ochrany svojich práv. Tieto podmienky sa považujú za typické pre štruktúru takzvaného kafala systému, ktorý stavia pracovníka do závislosti na zamestnávateľovi a obmedzuje jeho právnu autonómiu.
Okrem toho odborníci upozorňujú, že pracovné a životné podmienky migrantných robotníkov zostávajú veľmi neisté, s nízkymi mzdami, občas zadržiavanými výplatami, a často aj s neadekvátnym ubytovaním či obmedzeným prístupom ku zdravotnej starostlivosti. Podľa správy Európskeho centra pre demokraciu a ľudské práva (ECDHR) zahŕňa štatutárne prostredie aj podvodné praktiky pri nábore pracovníkov a zadržiavanie pasov, ktoré patria k najčastejším sťažnostiam migrantov v UAE.
Ďalšou temnou kapitolou je obchodovanie s ľuďmi, najmä so ženami. Podľa slov Gabriela mnohé prichádzajú do Dubaja na základe lákavých pracovných ponúk, no po príchode im zadržia doklady a sú nútené k práci v masážnych salónoch či k prostitúcii. „Sú z nich sexuálne otrokyne. A deje sa to oveľa častejšie, než si ľudia myslia.“
Dubaj sa za posledné roky ešte viac zmenil. Gabriel si všimol posun v zložení pracovnej sily – pribúda viac pracovníkov z Afriky. Mechanizmus však zostáva rovnaký. „V Dubaji je všetko rekordné, dokonalé, lesklé. Ale za tým sú tisíce príbehov utrpenia, moderného otroctva a obchodovania s ľuďmi,“ hovorí.
Nejde pritom len o Dubaj. Podobné mechanizmy existujú v rôznych častiach sveta – v Ázii, Afrike, Latinskej Amerike. Dubaj je však extrémnym príkladom toho, ako sa moderné otroctvo dokáže skryť za architektúru, marketing a imidž úspechu. „Nehovoríme tu o dávnej histórii. Tieto veci sa nediali v minulosti. Dejú sa teraz. A kým sa budeme pozerať len na to, čo nám predostierajú médiá, budeme ich prehliadať,“ uzatvára.
