Na Slovensku je mnoho miest, ktoré sa v učebniciach dejepisu skloňujú v súvislosti s druhou Svetovou vojnou, no sú i také, ktoré v nich tak často spomínané nie sú. Medzi nimi je aj Čadca, v Súčasnosti okresné mesto v Žilinskom kraji. O tom, aké je jej spojenie s vojnou, ako mesto vyzeralo pred, aj po konflikte, a tiež o tom, čo ju spája s príbehom Vrbu a Wetzlera, ktorí utiekli z Auschwitzu porozprával pre SITA spisovateľ Tomáš Galierik. Priblížil i osud židovského dievčatka Kitty Weichherz, ktoré je jednou z ústredných postáv jeho najnovšej knihy Deti vojny-povojny: Vierka.
Nedávno Vám vyšla kniha mapujúca osud dievčatka žijúceho a dospievajúceho v Čadci počas vojnových rokov. Čo bolo inšpiráciou pre jej vznik, a prečo práve Čadca a Vierka?
Čadca nie je tým tradičným miestom, ktoré si bežne spojíme s druhou svetovou vojnou a mnohými udalosťami, ktoré sa nám s vojnou spájajú. Pri celkom inom projekte som sa bližšie zoznamoval s archívmi, nacistickými zločinmi a udalosťami, ktoré majú niečo spoločné.
Opakovane som sa vracal do môjho rodiska a prekvapovalo ma, koľko z udalostí nepatrí medzi všeobecne známe. Je dokonca možné, že zámerne. Zostáva pre mňa neuveriteľné, že odborná aj laická verejnosť dosiaľ nevenujú väčšiu pozornosť denníkom židovského dievčaťa z Čadce, ktoré by mohli byť obdobou slávnych Denníkov Anny Frank.
Je prekvapením, že v Čadci našli pomoc Rosenberg (Vrba) a Wetzler pri úteku z Auschwitzu. Poslednú kľúčovú pomoc, pred ukrytím sa v Žiline. Pri predstave, že všetky deportačné vlaky so Židmi, ktoré smerovali do Poľska, stáli v Čadci vždy v presný čas skoro ráno a bola to posledná zastávka na Slovensku, sa dá už len domyslieť, čo sa odohrávalo v mysli všetkých tých, na ktorých otázky nedal nikto zo strážiacich gardistov žiadnu odpoveď.
Do akej miery je kniha historicky presná a postavy a udalosti v nej reálne?
Na spojenie toľkých faktov, udalostí a drobností neexistoval jeden príbeh. Tmelom pre množstvo detailov je fiktívna postava. No i tá je vyskladaná z mnohých iných osudov detí a rodín.
Ústredná postava je fikciou, avšak je tým dôležitým spojením množstva detailov, skutočných udalostí, ľudí, mien, javov, aj dátumov. Denníky Kitty Weichherz, židovského dievčaťa žijúceho v Čadci počas vojny, boli jednou z viacerých inšpirácií a zdrojov udalostí a drobností, aké bežne čitateľ prehliadne.
Mojou snahou bolo čo najdôkladnejšie rekonštruovať bežné dni, ale najmä svet a myšlienky detí. Kniha sa nezaoberá svetom dospelých, politikou a svetom, ako ho chápu dospelí. Vychádza najmä z pohľadu mladšej generácie a tak pristupuje hlavná hrdinka k tomu, čo počuje a vidí.
Ako vyzerá zber materiálu na historickú knihu, je v súčasnosti náročné získať materiály, prípadne nájsť pamätníkov z obdobia druhej svetovej vojny a ako dlho Vám trval zber materiálu, a tiež samotná príprava knihy?
Inšpirácií dokáže autor nájsť množstvo. Sú mnohé archívy, zdroje, ale aj nevypovedané a nevydané rodinné príbehy. K rozbehnutiu práce a rešerši mi nepochybne prispel dedko z Horného Vadičova, ktorý napísal za života mimoriadne cenné pamäte. Aj z jeho rozprávania som mal nejakú predstavu o živote počas vojny a o živote po vojne, keď boli lesy posiate mŕtvolami a muníciou. Zdrojov je viacero.
O to viac je šťastím pracovať na knihe tohto typu, ak máte šťastie na skvelých ľudí a ochotnú pomoc. Získať niektoré dobové knihy, pokojne knihy zachytávajúce bežný deň rodiny v roku 1942 je možno na prvý pohľad nezaujímavé, no aj v nevojnovom čítaní je ukryté veľa.
Pomohli knihy vzácne, nedostupné a antikvariátové. Na jednej strane je venovať sa písaniu, zdrojom a informátorom a na druhej strane je dobré získať istotu aj tak, že vašej práci venujú svoj čas odborníci a zamerajú sa na nedostatky, či nepravdivé tvrdenia. Veľmi si vážim, že aj vďaka Pamiatkovému úradu a niektorým historikom, sa mi podarilo získať aj ten odborný názor a usmernenie v miestach, kde som sám možno nestačil.
Nehovorím, že pomoc bola samozrejmá. Bol som často odmietnutý, avšak nakoniec si vážim pomoc všetkých, ktorí akokoľvek k výsledku prispeli. Príprava podkladov pre Deti vojny-povojny prebiehala zhruba dva roky, ale samotná príprava knihy trvala zhruba pol roka, než bola už v januári posielaná do prvých vydavateľstiev.
Ak by sme sa pozreli na Čadcu pred druhou svetovou vojnou, ako toto mesto vyzeralo, či už z hľadiska demografickej štruktúry, alebo priemyslu?
Mesto získalo štatút mesta až po druhej svetovej vojne, formovalo ho hlavne lesníctvo a vybudovanie železnice výrazne prispelo k medzinárodnému obchodu. Železnica veľa priniesla a aj ovplyvnila. Aj v samotnej knihe zohráva dôležitú úlohu rovnako, ako zohrávala pred vojnou pre Poľsko a počas vojny pre nacistické Nemecko.
Mestečko malo svoje centrum tvorené množstvom budov, ktoré stoja dodnes. Dá sa povedať, že značná časť obyvateľov v centre mesta bola židovská. Mnohé obchody, ako bolo zvykom, niesli mená svojich prevádzkovateľov a rodín. Mäsiarstvá, galantérie, konfekcie, zmiešané obchody, aj tlačiarne.
Pohľadnice z Čadce, dokonca tie mnohé známe z historických zbierok tlačil Emil Taub, v mestečku pôsobil hoteliér Klappholz, Politzer, Braun a Reich, krajčírka Adlerová, krajčírka Neumannová, predavač Langfelder, aj Gross. Tých mien bolo veľké množstvo, napočítal som zhruba dvesto rodín a drvivá väčšina skončila vo vyhladzovacom tábore Sobibor alebo koncentračnom tábore Auschwitz.
Z množstva mien je v Čadci známe dodnes jedine ak lokálne pomenovanie „Bol som u Grossa“, ale bez toho, aby väčšina ľudí tušila, kto bol onen Gross.
Ako Čadcu a Kysuce zasiahli udalosti rokov 1938-1945? Ako vojna zmenila jej tvár?
Myslím, že úplne. Centrum mesta a zásobovanie ovplyvnila vojna. Vysťahovanie Židov neprinieslo okamžité obsadenie všetkých prázdnych domov a bytov. Podnikom sa nedarilo tak ako kedysi. Narušili sa distribučné siete, prebiehali vlny zlyhávania zásobovania, keď sa nedalo mnohé kúpiť.
Znalosti účtovníctva a vedenia podnikov mnohým novým majiteľom chýbali. Prípadne sa pôvodné podniky zlučovali. Arizovalo sa, aby sa likvidovala konkurencia. Narušila sa spoločnosť, nenávistné nálady, protižidovské postoje a aj štátom riadená nenávisť, vylúčenie Židov a postupné nabaľovanie rétoriky a nálad zmenili naozaj veľa. Deportácie niektoré ulice značne vyľudnili. O duševnom zdraví sa hovorí menej.
Postupne nebolo tých, ktorí by využívali synagógu a aj tá o pár desaťročí chátrania zanikla a dnes po nej zostali len historické snímky. Do Čadce pribudlo mnoho nových ľudí až po vojne. Je preto ťažké nájsť pôvodných ľudí, ktorí nepatria medzi presídlencov v rámci rôznych profesií.
Akú rolu v celom príbehu zohráva železnica a trať cez Čadcu?
Železnica je pracoviskom otca hlavnej hrdinky, no pre Čadcu a okolitý región bolo vybudovanie košicko-bohumínskej magistrály prelomové. Dnes je to až ťažko predstaviteľné, pretože nežije nikto, kto zažil ten zlom. Železnica vyriešila spôsob nákladnej prepravy vyťaženého dreva, do mesta mohol lepšie prúdiť tovar, ale najmä cez neho prechádzať.
Dnes sa už zabudlo na fakt, že čadčianska železnica bola spojnicou dvoch poľských miest, ktoré svoje priame spojenie nemali a Poliaci veľmi usilovali o zisk severného Slovenska. Aj v knihe na tento fakt narážam, hoci zámienka hovorila o zisku územia s goralským obyvateľstvom.
Veľa zmenilo napadnutie Poľska nacistickým Nemeckom, čo zvrátilo územné nároky a postupne sa zmenila aj úloha čadčianskej železnice. Práve po miestnych koľajach, končiac slovenskú trasu na hranici pri Skalitom, prechádzali transporty Židov do Poľska. Iná trasa nebola. Aj priamo na čadčianskej stanici sa odohráva niekoľko kapitol príbehov.
Vlaky s gardistickou strážou odchádzali vždy presne v rovnakú skorú rannú hodinu do Zwardoňa, kde gardistov vystriedali nemeckí vojaci. Na železnici sa odohrávajú aj ďalšie časti knihy.
Aké osudy postretli Židov z Čadce a koľkým z nich sa podarilo sa vrátiť, jestvuje v meste dodnes židovská komunita? V príbehu spomínate zberný tábor v Žiline, a tiež plány na vybudovanie tábora v Čadci. Ide o reálne udalosti a plány?
Židovská komunita je veľmi malá, do značnej miery bola narušená a o tom, koľko ľudí sa vrátilo, neexistuje nikde jasný záznam. Bolo ich veľmi málo. Mnohé rodiny, ktoré sa mi podarilo vďaka archívom Yad Vashem dohľadať, majú záznam o smrti v tábore Auschwitz, alebo nejasný osud bez návratu z Poľska.
Mnohí svoj koniec našli vo vyhladzovacom tábore Sobibor, ktorý nebol prispôsobený na ubytovanie veľkého počtu väzňov. Tam po príjazde zahynula aj jedna z postáv knihy, Kitty Weichherz aj s rodinou. Je pravdou, že sa uvažovalo o vybudovaní koncentračného tábora v
Čadci.
Mesto bolo spojením oboch hlavných trás – tej východnej z Popradu, ako aj tej západnej vedúcej z bratislavskej Patrónky. S ďalšími prípojmi v iných táboroch bolo spojenie práve v Čadci, tesne pri hraniciach s Nemeckou ríšou. Priestorom pre tábor mal byť podľa archívov areál vtedy bývalej súkenky, ktorý mali v tom čase pod sebou vojaci.
Miesto blízko železnice, na začiatku mesta, s nádejnými možnosťami. Na šťastie sa od týchto plánov upustilo, keď sa medzi úradníkmi začali hľadať argumenty, prečo plány zvrátiť.
Bola Čadca bombardovaná, prípadne tam prebiehali aj boje?
Priamo v Čadci neexistujú záznamy o bombardovaní. Známe sú prípady zhadzovania nadbytočných nádrží, alebo záškodnícke útoky na železnicu. Odstavenie transportu bojovej techniky a zásobovania sa však darilo priebežne odstraňovať. Opakovane bol terčom útokov Jablunkovský tunel.
Nad Čadcou prelietavali mnohé spojenecké nálety, s misiami v Poľsku, alebo naopak na juhu, či misie bombardujúce kľúčové zásobovanie. Boje tu prebiehali najmä počas postupu Sovietskych vojsk a SNP, najťažšie v Bystrickej doline. Nemci pri ústupe odpálili kľúčové mosty v Čadci a následná situácia s brodením riek „po vlastných“ je tiež popísaná v knihe.
Mesto postihli ďalšie boje vo svedomí a v jednotlivých rodinách. Ale nie o všetkých sa dá napísať v knihe.
Ako vyzeralo oslobodenie a ďalší vývoj mesta po ňom?
Mimo to, čo som spomenul, sa určité boje odohrávali aj po vojne. V lesoch bolo množstvo nevybuchnutej munície, a ešte dávno po vojne sa občas ozval výbuch. Lesná zver mohla odpáliť mínu, alebo v horšom prípade vymeriavač dreva, pilčík, či furman sťahujúci drevo zavadil a viac sa domov už nemusel vrátiť.
Dnes ťažko predstaviteľné situácie. Vlastne aj preto je kniha príbehom detí počas vojny, ako aj povojny. Mnohé z toho, čo je v knihe v rámci povojnovej časti, vychádza z počúvania, aj z historických prameňov a snažil som sa dať do knihy maximum z reálne potvrdených udalostí.
Dokonca aj neznalosť a neistota, ktorú pri niektorých udalostiach mám od informátorov, je prenesená a aj v knihe je z nej jednoducho rovnaká neznalosť a neistota. Aj preto, že nikto nevie všetko a ľudia tej doby si naozaj mnohé vysvetľovali po svojom a „pocitovo“.
Ak sa vrátime k deju knihy, prečo ste sa rozhodli prerozprávať ho z pohľadu dieťaťa?
Pamäte a rozprávania detí, ktoré postupne dospeli do obdobia s povinnou školskou dochádzkou sa do obdobia, kedy som bol dieťaťom ja zachovali už ako rozprávania najstaršej generácie.
Príbeh som postavil na tom, čo som poznal ja sám ako dieťa aj z rozprávaní oboch starých otcov. Alebo z rozprávania iných. Detský pohľad je v knihe dôležitý. Detská postava ešte nie je ovplyvnená celou zlosťou, názorovým diktátom, ktorý sa objavoval v novinách. Dieťa ešte nie je ovplyvnené politikou a problémami dospelých.
Príbeh je tak stále prístupný mladšiemu publiku. Myslím, že je to dôležité. Príbeh má byť prístupný práve mladším ročníkom, pretože dnes deti a mládež netušia, čím bola vojna, ak si nepozrie filmy a nezahrá hry. Obe sú oklieštené o reálne fakty, ide o vizuálne zážitky, efekty, ale nič reálne, prípadne v niektoré dni celkom obyčajné. Ide v nich o vizuálne zážitky, efekty, ale nie o skutočné emócie.
Pristavila by som sa aj pri Vierkinej kamarátke Kitty Weichherz – ide o reálnu postavu? Ak áno, aký bol jej osud…
Kitty Weichherz je skutočná postava, ktorá, rovnako ako jej otec, má v archívoch uvedené miesto narodenia mesto Turzovka. S rodičmi žila v Bratislave, ale pre zhoršujúcu sa situáciu a zväčšujúce protižidovské besnenie v Bratislave sa presťahovali k strýkovi do Čadce. Ten vlastnil likérku a udržiaval rodinu pri živote.
Otec Vojtech dievčaťu písal dôsledné denníky o jej živote, no čoraz viac sa prejavovala vojna a protižidovské nariadenia, denníky sa menia na vojnový spravodaj. Sú unikátne v tom, ako podrobne zachycujú neustále viac a viac obmedzujúce nariadenia, zúfalstvo Židov a život treťoradých ľudí.
Dodnes sa tým denníkom neprikladá riadny význam, čo zostáva nepochopiteľné. Sú písané rukou a v nemčine, čo mi značne komplikovalo preklad, avšak zachytených je v nich mnoho detailov, ktoré mohlo výrazne dokresliť detaily v knihe Deti vojny-povojny: Vierka.
V príbehu spomínate aj Wetzlera a Vrbu, autorov správy o koncentračnom tábore Auschwitz – Birkenau, z ktorého utiekli. Aký význam mala pomoc, ktorej sa im tam dostalo, a čo sa s nimi stalo po odchode z Čadce?
Myslím, že dosť kľúčová. Podarilo sa im dostať zo Skalitého až do Čadce. Ako sa hovorí „pod slnkom najväčšia tma“, získali pomoc priamo v jednej z úradných budov, kde pracoval židovský lekár Polák. Rosenberg, ktorý si neskôr zmenil meno na Vrba, zaznamenal meno lekára, ktorého napríklad film Správa vôbec nezmienil.
Ak sa archívy nemýlili a ja rovnako s nimi, podarilo sa mi zrekonštruovať možný priebeh toho, ako pomoc prebiehala. Jediný lekár, ktorý mal ako rodisko uvádzanú Čadcu, bol Ernest Pollák, ktorý sa raz vyhol transportom práve preto, že bol vzdelaným lekárom a jeho pôsobisko bola Žilina aj Čadca. Mohol sa presúvať autom medzi oboma mestami, čo bolo pre záchranu a poslednú kľúčovú riskantnú pomoc azda najzásadnejším faktom.
Už len predstava, že dokázali nájsť pomoc v krajine, kde vládnu gardisti, neistoty a zlosti je sama o sebe drsnou kulisou celého príbehu. V knihe sú to dôležité postavy, hoci vedľajšie, no časová postupnosť a jednotlivé fakty mi nedovolili vynechať túto udalosť. O to viac, ak sa o nej nehovorí a nikde sa nespomína.
Na Slovensku je nemálo miest, ktoré sa spomínajú v súvislosti s udalosťami druhej svetovej vojny, ale je medzi nimi aj Čadca? Prípadne sú iné takéto mestá, ktoré nefigurujú v učebniciach dejepisu, no boli dejiskom udalostí, ktoré ovplyvnili priebeh vojny?
Určite by sme takých miest našli viac. Poznám lokality, kde stoja pamätníky údajných obetí a padlých vojny, ale už sa zabudlo, že šlo o pamätníky masakrov a obete boli rodiny a deti. Máme pamätníky obetí vojny, ale už sa nedozvieme, že mohlo ísť aj o našich vojakov bojujúcich po boku nacistického Nemecka.
Poznáme mnoho lokalít, kde sa odohrávali besnenia a vypálenia celých osád, alebo dedín. Čadca nie je typickým miestom, ktoré sa nám spája s udalosťami z druhej svetovej vojny. To sa môže zmeniť, ak sa zmení prístup manažmentu cestovného ruchu, alebo prístup k temnému turizmu.
Temný turizmus nemusí byť ten, ktorý by dehonestoval pamätné miesta a tragédie. Má aj svoju pietnu podobu. Považujem ho za dôležitý, pretože nedovoľuje zabudnúť. Iné je, ak je história zabúdaná zámerne, alebo sa mnohé hodnotné informácie a fakty jednoducho nevyužívajú, lebo nie je kým, alebo nie je „na čo“.
Prístup existuje k historickému dedičstvu naozaj rôzny. Niekedy je to ale najmä o tom, že neexistuje dôsledný výskum a následne spôsob, ako tému uchopiť.
Preto verím a dúfam, že kniha Deti vojny-povojny: Vierka prinesie pohľad na to, ako vyzerala vojna, detstvo v tých časoch, ale prinesie aj pohľad na málo známe dejiny, udalosti, prelety lietadiel, aké by boli fascinujúcim zážitkom aj dnes, ale aj to, ako si vysvetľovali udalosti, ktoré sú aj dnes za hranicami nášho chápania.
