Bolo 20 rokov Slovenskej republiky. Keby ste mali vypichnúť tri najvýznamnejšie udalosti, za ktoré vďačíme, že máme samostatnú Slovenskú republiku, ktoré by to boli?
Už vznik Československej republiky v roku 1918 možno vnímať ako prvý predpoklad, ktorý nielen umožnil uchovanie slovenského národa a kultúry, ale aj jeho rozvoj a emancipáciu. V rámci ČSR by som za tieto základné kroky radil úsilie o autonómiu a neskoršie federáciu, teda za rovnoprávne postavenie Slovákov a proti pražskému centralizmu. K tomuto medzinárodnému etablovaniu Slovenska treba radiť aj oficiálne uznanie cirkevnej provincie v jeho štátnych hraniciach Rímom v roku 1977. Druhou udalosťou bol vznik a existencia Slovenského štátu na základe vonkajšieho tlaku v období II. svetovej vojny. Bola to nezrelá republika, ale umožnila Slovensku novú skúsenosť so sebou a so svetom. Tretím podnetom bol pád komunizmu a úsilie nielen o nové štátoprávne usporiadanie, ale aj vízia „slovenskej hviezdičky v zjednotenej Európe“, ktorá spustila nielen proces rozdelenia, ale reintegrácie Českej a Slovenskej republiky v Európskej únii. KDH sa k tejto myšlienke a jej naplneniu hlási autenticky a aktívne, od začiatku svojho pôsobenia.
Za dve dekády samostatnosti, čo považujete za jej rozhodujúce charakteristiky?
Pád komunizmu a nástup slobody a demokracie, bol východiskom pre zvrchovanosť a samostatnosť. Bez toho, čo znamenal November ´89, by sme nemohli hovoriť ani o Januári ´93. Za druhý prínos považujem obdobie, v ktorom Slovensko už v samostatnosti potvrdilo svoje odhodlanie byť naozaj demokratickou krajinou, ktorej záleží na hodnotách, na charaktere výkonu moci, na svojej európskej orientácii, vzťahoch v regióne. Na tom všetkom, čo znamená slušnú perspektívu. Zápas s autokraciou, s hrubým zneužívaním ústavy a moci, vyvrcholil politickou zmenou v roku 1998, ktorá zároveň Slovensku otvorila cestu do spoločnej Európy. Ten tretí míľnik súvisí s integráciou Slovenska do európskych a euroatlantických štruktúr, pretože to je priestor stability základnej bezpečnosti a slobody postavenej na dominancii práva, nie moci. Tým sa vývoj nekončí a nenastáva obdobie, ktorým by problémy skončili, ale tie míľniky boli súčasťou procesu dozrievania Slovenska z hľadiska dôveryhodnosti a schopnosti byť aktívnym a zodpovedným priateľom a partnerom vyspelému demokratickému svetu.
Ktoré sú tri osobnosti, ktoré sa najviac zaslúžili, že máme Slovenskú republiku?
Ak niektorých spomeniem, tak zároveň ako reprezentantov istých prúdov v období úsilia o moderné demokratické a európske Slovensko. Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a Andrej Hlinka. To, že po roku 1989 je tu plejáda osôb, ktoré viac-menej sú brané ako reprezentatívne alebo relevantné z hľadiska zásluh, je už len nadviazanie na to, čo znamenalo národné obrodenie, etablovanie národa ako fenoménu a subjektu so svojím jazykom, kultúrou a ďalšími charakteristikami. Ďalším bolo poprevratové prekonanie maďarizácie a vytvorenie česko-slovenského štátu, ktorý sa medzi dvomi vojnami ukázal ako najdemokratickejší v stredoeurópskom priestore. Následne úsilie o autonómiu, ktoré sa v čase II. svetovej vojny preklopilo do samostatného vojnového štátu, a po vojne zostalo základom zápasu proti pražskému centralizmu a za federatívne usporiadanie Československa.
Keď stojíte so štátnikmi a znejú tóny slovenskej hymny. Spievate si ju nahlas?
Niekedy áno. Závisí to od vnútornej dispozície, pocitov a okolností. Považujem vlastenectvo za potrebnú a pozitívnu vlastnosť.
Keby ste mali vypichnúť nejaký verš z našej hymny, ktorý Vás najviac oslovil?
Verše sú textom, ktorý zodpovedá obdobiu národnej obrody, môžu nám pripadať trochu archaicky. Niekedy je aj dobré zacitovať a zaspievať si aj ďalšie hymnické piesne. Hoj vlasť moja, alebo Kto za pravdu horí. Lebo sú dôležité… Ale výzva, aby sme nedriemali, ale boli aktívni, je istou paralelou, ktorá sa mi páči, pretože sloboda potrebuje bdelosť, angažovanosť a zodpovednosť.
Máte teda nejakú obľúbenú slovenskú ľudovú pieseň, hymnickú, takú najobľúbenejšiu?
My sme si jednu hymnickú pieseň zvolili za vlastnú. Kresťanskodemokratické hnutie na svojich snemoch a slávnostných podujatiach spieva hymnickú pieseň Slovensko moje, otčina moja. Takže to hlásenie sa k triezvemu vlastenectvu, odmietanie nacionalizmu, spájanie slobody so zodpovednosťou za seba, za rodinu, za vlasť, je u nás prirodzené.
Keď sa pozriete na náš znak, kríž na trojvrší, čo to pre Vás znamená, čo to vo Vás vyvoláva?
Identitu, odkaz na korene, na tradície, na to, čo nás formovalo cez celé dejiny a je to späté s kresťanskou vierou. Je to pozvanie k etike, ktorá na to bezprostredne nadväzuje, ak je viera živá. Zároveň nás to spája s veľkým, širokým európskym okolím, pretože aj dvojkríž, aj vrchy nás vkladajú do stredu kontinentu, ktorého kultúra bola a zostáva dominantne kresťanskou.
Máte obľúbených slovenských autorov alebo umelcov?
Napríklad Milana Rúfusa alebo Svetloslava Veigla ako básnikov. Z tých, čo viac písali, tak mám veľa kníh od Jána Chryzostoma Koreca, alebo od Ladislava Hanusa, veľkej postavy našej kultúry. Teším sa každému umeleckému talentu a výtvoru, ktorý nás obohacuje a zároveň reprezentuje vo svete.
Najväčšou politickou udalosťou minulého roka boli voľby a následný vývoj, ktorý z toho vyplynul, zostavenie jednofarebnej vlády. Zadefinovali ste si najhlavnejšie dôvody prečo KDH, nemalo viac? Nemalo na dvojciferný výsledok vo voľbách?
Boli to tretie predčasné voľby, ktoré nemuseli byť, pretože boli výsledkom konfliktu v rámci vládnej koalície. To neboli nevyhnutné, alebo želané voľby, skôr boli cenou za európsku zodpovednosť Slovenska. Schválili sme euroval ako posledná zo 17-tich krajín v eurozóne a vládna koalícia zaplatila za to cenu predčasných volieb. Robert Fico utŕžil možno Pyrrhovo víťazstvo. Túto cenu si vyžiadal jednoznačne v októbri 2011. Všetky predčasné voľby prehrali tí, ktorí ich spôsobili, alebo vládnuca koalícia. Už či to bolo v období vlády Jozefa Moravčíka v roku 1994, alebo Mikuláša Dzurindu v 2006, alebo Ivety Radičovej v 2012. Takže toto nie je prekvapenie. KDH skončilo vo voľbách ako najsilnejšia strana opozície, pritom z tých štandardných jediná, ktorá potvrdila predchádzajúci potenciál, respektíve navýšila ho zhruba o 10 tisíc voličských hlasov. Nebol som spokojný s výsledkom, ale cením si ho práve pre to všetko, čo sa tu dialo. Jednak sebadeštrukcia stredopravej koalície a následne veľké rozsiahle sklamanie voličov, pretože tak skoro vlády, ktoré konajú zodpovedne, alebo koalície nekončia. Ťažoba či ekonomických alebo sociálnych problémov volajúca po riešeniach, na ktoré Robert Fico odpovedal veľmi účinnou ponukou istôt pre ľudí. Mali sme volebné číslo 2 a ja som hovorieval, že dvojka je dobrá. Cieľ dosiahnuť druhú priečku sme naplnili. Bolo to aj v prenesenom slova zmysle, že nemusíme byť prví, ale chceme byť lepší. To je skôr etický ako matematický výraz. A to, že sa hnutie usiluje o obnovu, omladenie, programovosť, profesionalitu, považujem za odpoveď ako byť lepší. Ten proces sa nekončí marcom, skôr nás pozval do novej situácie, kde KDH si je vedomé zodpovednosti aj po voľbách, za formovanie dôveryhodnej politickej alternatívy pre ľudí. Pre skutočné istoty, ktoré sa spájajú skôr s talentami človeka, s jeho pracovitosťou, tvorivosťou, schopnosťou, nie s tým, že na úrade vlády sedí niekto, kto to zariadi, kto si vie lacno požičať, alebo sľubovať veľké investičné stavby, nie je to tak. Tento stav, do ktorého sa Slovensko v priebehu deviatich mesiacov od volieb dostáva, potvrdzuje, že Robert Fico reprezentuje stabilitu ako vláda jednej strany, ale nereprezentuje zodpovednú politiku. A moje predvolebné vyjadrenia boli o tom a opakujem ich aj teraz preto, lebo to platí: Iba stabilita nestačí. Iba stabilita moci alebo inštitúcie ešte nemusí znamenať riešenia potrebné pre ľudí. Potrebná je stabilná a zodpovedná vláda.
Povedali ste, že Fico dosiahol Pyrrhovo víťazstvo. Znamená, že aj tak nedobre dopadne?
Pyrrhovo preto, lebo to môže byť preňho veľmi ťažké, ba zničujúce.
Ak len pre neho, tak to môžete byť radi, ako opozičná strana.
Teraz nehovorím o pocitoch, skôr o tom, že Ficova strana je v jeho rukách. Je to jeho strana, ktorú on zakladal ako bývalý podpredseda Strany demokratickej ľavice, vyzbieral celý priestor dookola, absorboval ešte aj voličov po Vladimírovi Mečiarovi a s touto veľkou voličskou základňou dnes má naplniť očakávania. Tie sú enormné aj vďaka jeho prístupom k politike a tie výzvy budú veľmi ťažké preto, lebo on riešenia nemá. Celkom iné vyhlásenia pred voľbami, celkom iné postoje teraz. Dane mali byť len pre veľké, ziskové firmy, dnes sú pre všetkých zvýšené tak výrazne, že nezamestnanosť už narastá, pretože firmy budú optimalizovať, škrtať svoje náklady a tie sa prenesú na jednoduchých ľudí, na zamestnancov, na dohodárov, na živnostníkov, na brigádnikov. Je to už vidieť, lámeme nové rekordy v nezamestnanosti. Na Slovensku bola aj iná veľká strana, ktorá vládla ako valec zo zlatej Idky a vo voľbách skončila horšie ako strana Nory Mojsejovej.
Vy myslíte, že toto čaká aj Roberta Fica?
Strana, ktorá je postavená na osobe, je ako otočená pyramída. Môže byť veľká, zaujímavá, mohutná, a pritom ale vratká z hľadiska perspektívy.
Ale to sa týka asi väčšiny slovenských strán. Jána Slotu, Mikuláša Dzurindu, Bélu Bugára…
Týka sa to viacerých strán a v tom je aj slabina nášho stavu, pretože my potrebujeme štandardizáciu, ktorá znamená politické hnutia a prúdy, alebo strany podľa presvedčenia. Na základe názoru na svet, na spoločnosť, na základe hodnôt, ktoré nás kompatibilizujú, spájajú aj s európskym okolím. Jednoducho, kresťanská demokracia je tradičný a veľmi viditeľný európsky politický prúd, ktorý mňa okamžite identifikuje s partnermi vonku, či už je to Angela Merkelová, Michael Spindelegger, Jean-Claude Juncker alebo ďalší lídri strán, s ktorými sa stretávame veľmi prirodzene v agende. Máme zhodu na hodnotách, zhodu na mnohých programových otázkach a špecifické národné alebo regionálne záujmy.
A čo KDH?
KDH má predsedu, nie predseda má KDH. KDH na svojom príbehu potvrdzuje, že prežilo svojho zakladateľa a preto ukázalo svoju životaschopnosť. Mnohé strany na Slovensku toto nedokázali a mnohé strany to ešte majú za domácu úlohu. A to nehovorím preto, aby som zvrchu pozeral na ostatných, ale nikto tu od Novembra ´89 nevydržal v tvrdej politickej realite, okrem Kresťanskodemokratického hnutia. To je jedno z potvrdení o založení hnutia zdola, na presvedčení ľudí, nie na vôli vodcu alebo na nejakých mecenášoch v pozadí.
Ján Čarnogurský kedysi vyzval Mečiara, že fľašu koňaku staví na to, že KDH bude raz silnejšia a pretlačí HZDS. Vy ste schopný spraviť také gesto a povedať, že KDH bude silnejšie ako Smer?
Nejde o gestá. Bolo evidentné, že Vladimír Mečiar sa obklopuje mocou, pritakávačmi a že to je slepá ulička. Tak sa to aj potvrdilo. Slovensko potrebovalo zvládnuť svoj vlastný príbeh, a pritom odmietnuť hrubé porušovanie ústavy a zneužívanie moci.
Pýtam sa na fľašu pre Fica. Pretlačíte Smer?
Tá fľaša je symbol a ja si zároveň želám, aby na Slovensku boli skôr štandardné politické sily, lebo to krajina potrebuje na všetkých úrovniach.
Smer nie je štandardná strana na ľavej strane politického spektra?
Smer sa snaží aj tým prílepkom SD potvrdzovať, že je, alebo chce byť sociálnou demokraciou. Zatiaľ ňou nie je. Obsah politiky nezapadá do hodnôt sociálnej demokracie a tých príkladov by som mohol hovoriť veľa. Predtým mal byť treťou cestou, ani ľavica, ani pravica. Už len tieto náznaky hovoria o tom, že len využíva voľný priestor, aby oslovoval voličov, ktorí sú na Slovensku sociálne citliví. Právom kritizujú pochybenia alebo nedostatky stredopravých strán alebo koalícií, ale nabehli na sľuby, ktoré sú populistické, nereálne a teraz bude veľmi ťaživé obdobie aj kvôli tomu, ako sa na Slovensku spravuje moc.
Vy ste povedali, že KDH osvedčilo svoju prítomnosť na slovenskej politickej scéne, prežilo svojho zakladateľa. Ale tento rok zažilo ďalší rozklad, rozpad, štiepenie…
To nie. To bol odchod dvoch bývalých kolegov, ktorí si zvolili inú cestu. Naši voliči, ale aj členovia to prijali ako sklamanie a oklamanie. Tesne po voľbách, po tom čo prebehli všetky procesy dôležité pre identifikáciu občanov s politikou a pre rozdelenie mandátov, vytvárajú nový subjekt. To nemožno nazvať inak ako ďalšie trieštenie síl.
Ktoré z tých odchodov KDH najťažšie prežívalo? Boli to Klepáčovci, Dzurindovci, Palkovci alebo teraz Lipšic. Ktoré bolo najťažším úderom pre KDH?
Každý bol iný. Každý z tých odchodov zároveň potvrdzuje, že to životaschopné ide ďalej, že KDH skôr generuje ľudí, skúsenosti, ale neodchádza zo scény. Ide ďalej, otvorene, mladne a pozýva ďalších a to je súčasť toho príbehu.
Tým, že odchádzajú, nie je to skôr znak, že im nevie dať dostatočnú šancu?
KDH nie je ako sklad, v ktorom je v regáloch uspokojenie jednotlivcov. Je to hnutie ľudí dobrej vôle, ktorí sú presvedčení o svojej zodpovednosti vo verejnom živote a na základe tohto presvedčenia a tradičných, osvedčených kresťanských hodnôt chcú formovať komunálnu, regionálnu, národnú a európsku politiku. A našim cieľom a ambíciou nie je slúžiť hnutiu, ale krajine, domovine a spoločenstvu na spomínaných úrovniach, či je to obec, región, štát, alebo spoločná Európa. Ak to niekto myslí naopak, že v KDH nájde pracovnú príležitosť, alebo funkciu a nejaké výhody, tak je na omyle. Veľmi skoro sa to v politike prejavuje. Pozrite, čas opozície je časom čírenia. Vtedy neprichádzajú prospechári, alebo tí, čo by chceli rýchle výsledky. Vtedy prichádzajú presvedčení ľudia, odhodlaní na náročnú a dlhú, respektíve celoživotnú cestu. Preto by som nerád porovnával jednotlivé obdobia, ale skôr vyjadril ocenenie a poďakovanie tým, ktorí zostali verní a vytrvalí. Byť verní hodnotám, ktoré nás charakterizujú a spájajú, a vytrvalí v službe spoločnému dobru, respektíve verejnému záujmu – to sú dve cnosti v jednom, veľmi potrebné pre spoločnosť, rodinu alebo akúkoľvek komunitu a osobitne v období krízy. Takže hovoriť viac o tých, čo odišli, sa mi zdá nenáležité; ale rád by som upriamil pozornosť na tých, ktorí zostávajú verní a vytrvalí v službe.
Beriem. Odišiel Daniel Lipšic a vynoril sa Radoslav Procházka.
Nie. Rado Procházka je členom poslaneckého klubu a je v hnutí tri roky. On sa nevynoril teraz.
Nemyslím, že sa len teraz vynoril, ale vlastne v opozícii voči predsedovi nahradil Daniela Lipšica.
To nie. A myslím, že ani on to tak nevníma.
Často Vám nastavuje zrkadlo, často kritizuje svojho predsedu.
To je to najľahšie v živote. Kritizovať predsedu je tak ľahké… Skôr očakávam tímovosť, nasadenie, spoluprácu, zodpovednosť. To všetko, čo potrebuje aj dnešná politika, pretože je tu zápas o hodnoty, je tu naozaj konkurencia aj medzi stranami. A hlavne, je tu treba prinášať riešenia pre ľudí. Ja sa o toto usilujem: o riešenia pre ľudí, nie o kritiku kolegov alebo niekoho v hnutí, lebo sa na mňa neusmieva.
Rozprávali ste sa o tom?
Rozprávame sa. Rozprávam sa s každým.
Aj s Radom Procházkom? Vyčítali ste mu niečo, že útočí na predsedu KDH?
Pozývam k spolupráci každého, aj Rada Procházku.
Našiel si podľa Vás Rado Procházka už miesto na tú spoluprácu? Na svoju sebarealizáciu v rámci tej spolupráce?
V parlamentom živote, v poslaneckom klube, v reprezentácii Slovenska v Rade Európy je toľko práce, že je náročné ju stíhať. Tam je miesta dosť.
Ľudová platforma. Médiá volali, ale aj voliči volali po voľbách, po zjednocovaní sa alebo aspoň v daní najavo, že nie je to len v pravici o hádaní v politike. Akoby už sa objavila taká hviezdička nádeje po poslednom prieskume verejnej mienky. V ňom akoby sa Ľudová platforma a jej strany dvíhali z najhoršieho.
V júni bol snem KDH v Ružomberku. Tam som pozval dvoch kolegov k bližšej spolupráci ako predseda hnutia a ako ten, ktorý bol snemom potvrdený na nové obdobie. Považoval som to za správny moment a miesto ponúknuť novú politickú víziu, pretože robiť to hneď po voľbách, alebo v čase, keď niektorí sa ešte konsolidovali, by nebolo férové a ani zrelé. Som rád, že od júna do decembra, za pol roka toto pozvanie zrodilo nielen Memorandum pre zodpovednú politiku, ktoré tiež niektorí novinári a niektorí politológovia a niektorí politici neprijímali pozitívne zo zištných alebo zvláštnych dôvodov. Dnes sa o Ľudovej platforme píše, hovorí, diskutuje ako o nádejnom subjekte, respektíve formáte, ktorý môže byť alternatívou. Je to proces; pripomínam to preto, lebo si cením tých, ktorí tomu porozumeli, rozumejú a prajú. My nemáme automatické a zjednodušené recepty na dnešný stav Slovenska, ale máme princípy, východiská a konkrétne riešenia, ktoré krajina potrebuje. Domovina potrebuje zodpovednú politiku. Vraciam sa k tomu, že stabilita nestačí. Mať jednu veľkú, mohutnú stranu a stabilitu vlády – veď také desaťročia tu boli. Teraz tá ponuka na zodpovednú spoluprácu sa pretavila do spoločných postojov v parlamente pri témach ako je dôchodkový systém, štátny rozpočet, zdravotníctvo, školstvo, stav justície, respektíve spravodlivosti na Slovensku. To nebolo také samozrejmé v júni alebo na jar po predčasných parlamentných voľbách. Som rád, že Ľudová platforma sa javí ako reálna politická sila, ktorá je schopná nielen vyjadriť názor, ale aj podať legislatívnu iniciatívu, zvolať mimoriadne schôdze. Verím, že postupne bude ponúkať aj viac toho, čo Slovensko potrebuje.
Čo to znamená to viac?
Napríklad zmenu regionálnej politickej mapy tak, aby červená nedominovala na väčšine územia Slovenska, aby sa tu politická vyváženosť preniesla cez budúcoročné regionálne voľby do správy vecí verejných. Regionálna samospráva je dnes veľmi dôležitá, pritom je však často nedoceňovaná.
Môže z Ľudovej platformy vzniknúť projekt typu SDK z roku ´98?
História sa neopakuje, môže sa však rýmovať. Paralely alebo inšpirácie sú dôležité na pochopenie. Ak som kritický voči Smeru, tak hlavne preto, lebo nestrávil pozitívne svoje víťazstvo a nevie zdieľať moc, hlavne z hľadiska kontroly. To môže byť pre Smer nielen škodlivé, ale až ničivé. To ako sa to prejavilo pri verejnom obstarávaní, pri Najvyššom kontrolnom úrade, čo avizuje ako záujem o generálnu prokuratúru, prípadne iné, len potvrdzuje, že tú chýba účinná kontrola moci. Ľudová platforma chce slúžiť ako alternatíva voči ľavicovému Smeru. Som presvedčený, že to je aj naša zodpovednosť, nielen ambícia, ale aj zodpovednosť ponúknuť takúto alternatívu. Projekt SDK bol špecifický tým, že tu v deväťdesiatych rokoch Vladimír Mečiar zneužíval moc aj tým, že zmenil volebné pravidlá tak, aby znemožnil reálnu konkurenciu. Preto vznikla volebná strana SDK, kde neboli Maďari, kde bola skôr pestrá paleta konzervatívnej, liberálnej, ale aj ľavicovej a enviromentálnej zložky. Maďari mali svoju koalíciu. My sme dnes pripravení a dokonca vo forme memoranda sme vyjadrili odhodlanie a otvorenosť pre formovanie takejto alternatívy spolu s Pavlom Frešom a Bélom Bugárom. Je to otvorený proces, ja ho nechcem ani predbiehať, ani finalizovať, ale zamerať na to, čo potrebuje Slovensko teraz a postupne. Momentálne v parlamente, následne v regionálnych voľbách, potom v prezidentských, pretože iba takáto prirodzená spolupráca môže priniesť prirodzené, dôveryhodné, štandardné ovocie, ktorým môžu byť a verím že aj budú, väčšie a ďalšie politické zmeny v horizonte budúcich parlamentných volieb. Viacerí hovoria, že pred Slovenskom stoja tak ťažké roky, že sa nedajú vylúčiť predčasné parlamentné voľby. Preto naša spolupráca teraz má hodnotu sama osebe pre aktuálnu situáciu, ale aj ako príprava na budúce rozhodnutia.
Ako by sme sa dostali k predčasným voľbám? Potrebných je 90 poslancov.
To by som nechcel rozvíjať ako tému. Skôr chcem povedať, že je pred nami ťažké obdobie. Hovorí o tom aj premiér Fico. Zároveň tají, či bude alebo nebude kandidovať na prezidenta, pretože môže dnes povedať, že nebude. Čo mu bráni odmietnuť túto ambíciu?
Spôsob taktiky, nie?
Ja si myslím, že skôr je v tom to osobné, čo potrebuje vyjadriť až vtedy, keď nastane čas. Lebo inak by to vyzeralo ako útek od zodpovednosti, ako predčasný odchod. Ale čo všetko sa bude diať dovtedy? Už dnes je vidieť medzi obyvateľmi narastajúcu mieru nespokojnosti, rekordne veľkú nezamestnanosť, odchody firiem a investorov. Rozpočet tak, ako je postavený, je aj nereálny, aj škodlivý svojimi dôsledkami, je antisociálny. A čo bude do roka je dnes predčasné tvrdiť. Ale treba byť pripravený na to, že politická situácia na Slovensku bude veľmi komplikovaná. Chceme byť pripravení, ale nie vyčkávaním, skôr ponúkaním riešení, získavaním ľudí pre dobrú vec, pre správnu cestu a vytváraním dôvery.
Je šanca, že sa v Ľudovej platforme dohodnete na spoločnom prezidentskom kandidátovi?
Ja to cítim aj ako šancu, aj ako zodpovednosť. Pretože hovoriť o alternatíve bez ambície postaviť spoločného prezidentského kandidáta by bolo veľmi lacné alebo minimalistické. My potrebujeme ponúknuť ľuďom programovú, politickú, ale aj personálnu alternatívu tak, aby sa mohli zodpovedne rozhodnúť.
Vhodný kandidát KDH je Pavol Hrušovský?
Zatiaľ nerokujeme o menách, skôr o východiskách a o procese, ale prichádza čas, ktorý bude aj o menách. Pavol Hrušovský bol dvakrát na čele parlamentu. Svojimi postojmi, svojím nasadením potvrdil, že postavu číslo dva v ústavnom rámci štátu zvládal. Dokázal stabilizovať pomery, vnášať politickú kultúru, riešiť krízy. Slovensko potrebuje skúseného, statočného a nekomunistického prezidenta.
Len ho neprijímajú ani Vaši kolegovia z Ľudovej platformy.
To nie je taká jednoduchá, automatická téma. V roku 2004 stredopravé strany išli oddelene do volieb a vo finále prezidentských volieb sa ocitol Ivan Gašparovič a Vladimír Mečiar. Takto končí nespolupráca, potom je voľba veľmi ťažká. V roku 2009 sme išli v dohode, kandidátkou bola Iveta Radičová a dostala sa do finále. Síce nezvíťazila, ale o rok na to stredopravé strany aj vďaka prezidentskej kampani sformovali vládu po parlamentných voľbách. Som presvedčený, že spoločný postup vo voľbách je našou zodpovednosťou i príležitosťou na celkovú zmenu na Slovensku.
Kedysi biskupi dávali dokopy kresťanských politikov, keď ste sa rozchádzali a aj dokopy Dzurindovcov alebo SDKÚ s KDH. Nemyslíte si, že z titulu pozície predsedu KDH je dnes akoby na čase dávať dokopy slovenských biskupov?
Jednota je náročný jav aj v politike, aj v národe, aj v cirkvi. Vyznávam jednotu v mnohorakosti, v rozmanitosti. To znamená pozývať tých druhých, prijímať tých druhých takých, akí sú, respektíve v tých odlišnostiach, ktoré nás robia originálnymi, autentickými, inými. Taká jednota je silná, ak rešpektuje tých druhých a hľadá spoločné. Prajem to všetkým slovenským biskupom a zároveň očakávam, že takouto jednotou a kolegialitou budú posilňovať aj cirkev, ale aj spoločnosť, lebo to všetci potrebujeme.
Ako vnímate to, čo sa deje za posledné dni?
Je to veľká skúška, aj pre jednotlivcov aj pre spoločenstvo ako celok. Už či tým myslíme cirkev, konkrétne katolícku, alebo spoločnosť, ktorej sú duchovné a náboženské témy súčasťou. Je to akoby test na konkrétnych príkladoch a prípadoch aj nášho dozrievania, pretože sloboda je náročná. My máme 20 rokov štátnosti, 23 rokov slobody, je to veľa? Je to jedna generácia. Je potrebné potvrdiť aj v novej generácii, že biskupi vedia povzbudiť ľudí, spájať, inšpirovať, slúžiť. Prajem im, aby boli viac otcami než správcami, aby boli verní svojmu poslaniu a Pravde. A ovocím pravdy je to najdôležitejšie a najcennejšie v živote – láska. Nedostatok, deficit lásky je zásadnejší než deficit finančný. Ak v našej spolupatričnosti a ľudskej solidarite nebudú prevládať mínusy, ale plusy, ľahšie nájdeme odpovede aj na problémy ekonomické, sociálne a politické.
