Vaše historické publikácie sú známe po celom svete. Píšete o úlohe ZSSR v 2. svetovej vojne. Jednou z hlavných postáv týchto udalostí bol aj Josif Vissarionovič Stalin. Bez pochýb ide o veľmi kontroverznú postavu svetových dejín. Kto bol teda Stalin?
Venujem sa histórii 2. svetovej vojny a účasti ZSSR v tejto vojne. Stalinova osoba a jeho úloha ma zaujíma iba v kontexte tejto vojny. Ja nie som špecialista na osobnosť J. V. Stalina a môj osobný názor naňho je taký, že tejto osobe sa venuje príliš veľká pozornosť, väčšia ako si zasluhuje.
V Rusku ešte aj dnes prevláda pozitívny postoj k Stalinovi. Hlavne staršie ročníky, ale aj mladí ľudia považujú Stalina za pozitívnu historickú persónu. Čo si o tom myslíte?
Tento problém naozaj existuje a je predmetom výskumu sociológov, psychológov. Problém, je ale potrebné analyzovať z viacerých hľadísk. Skupina ruských občanov, ktorá sa stavia k Stalinovi pozitívne je veľmi heterogénna a skladá sa z rôznych podskupín. Ide o starších ľudí, ktorí vnímajú epochu Stalina pozitívne preto, lebo ide o ich mladosť a každý človek spája svoju mladosť s príjemnými a pozitívnymi zážitkami. Druhú podskupinu tvoria ľudia rozčarovaní zo súčasnej politickej situácie v Rusku a na Stalina spomínajú v dobrom v tom zmysle, že v čase jeho vlády zatvárali aj vysokopostavených funkcionárov. Ja napríklad vnímam Stalina veľmi negatívne, no pri sledovaní správ sa občas pristihnem s komentárom, „škoda, že nežije Stalin.“ To znamená, že ľudia, ktorí sa v súčasnosti pozitívne pozerajú na Stalina, chcú tvrdé postihy voči skorumpovanej vláde. Poslednú podskupinu s pozitívnym postojom tvoria niektorí mladí, vzdelaní, úspešní ľudia z Moskvy, či z Petrohradu. Ich názor je preto taký, že ZSSR predstavoval v minulosti svetovú superveľmoc a po rozpade Sovietskeho zväzu, Rusko už tak silné nie je. Preto túžia po tom, aby sa Rusko vrátilo do stalinských čias, keď sa ho všetci báli a rešpektovali ho. Ja nazývam túto pozíciu schizofrenickou, lebo ide o ľudí zabezpečených s dobrým spoločenským postavením a v čase stalinizmu by boli práve oni tí, ktorí by sa stali obeťami perzekúcii.
Na Slovensku aj v zahraničí v poslednom čase dosť rezonuje otázka katyňského masakru. Ako sa pozeráte na udalosti v Katyni vy?
Z historického hľadiska problém Katyne neexistuje. Každý vzdelaný človek vie, že v roku 1940 poľských dôstojníkov popravila sovietska NKVD na príkaz Stalina. Stalinská verzia o tom, že tento zločin spáchalo Nemecko je nevierohodná. Dávno je všetkým jasné, že za tento zločin je zodpovedný ZSSR. Do dnešného dňa neboli nájdené žiadne dokumenty, ktoré by priniesli nové poznatky o tomto probléme. Zaujímavý je však oficiálny postoj ruských médií, ktorých vzťah ku Katyni sa menil ako na kolotoči a tieto zmeny boli veľmi výrazné. Začiatkom 90 rokov bol v Katyni postavený pamätník. Pri tejto príležitosti mal príhovor vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin, ktorý priznal, že zodpovednosť za masaker nesie Stalin. Neskôr, súviselo to aj s ekonomickými faktormi, keď sa zvýšili ceny ropy, oficiálne ruské médiá zmenili postoj ku Katyni. Noviny ministerstva obrany „Červená hviezda“ zverejnili články, kde obviňujú západ, že v súvislosti s katyňskými udalosťami nespravodlivo obviňujú Sovietsky zväz. Teraz, keď išli ceny ropy dole, rétorika ruských médií sa opäť zmenila. Ruský premiér Vladimír Putin sa stretáva s poľským premiérom Donaldom Tuskom a priznáva, že udalosti v Katyni má na svedomí Stalin. Katyň nie je historickým problémom, ale problémom spoločensko-politickej schizofrénie.
Vo svojom výskume sa špeciálne venujete príprave Stalina na vojnu proti Nemecku. Tento fakt, ale mnohí ruskí aj zahraniční historici popierajú. Váš výskum prevrátil sovietsku historiografiu úplne na ruby. Pripravoval sa teda Stalin od začiatku na vojnu proti Nemecku?
Ja nie som prvý, kto odhalil tieto skutočnosti. Prvý historik, ktorý prišiel s touto koncepciou bol Viktor Suvorov. On označil pred viac ako 20 rokmi vo svojej knihe „Ľadoborec“ Stalina za osobu, ktorá plánovala útok proti Nemecku. K dispozícii nemal žiadne archívne dokumenty, vychádzal z memoárov sovietskych generálov a oficiálnych sovietskych vojensko-historických štúdii. Keď sa rozpadol ZSSR, ruské archívy boli na niekoľko mesiacov voľne prístupné. Ruskí historici, teda získali možnosť overiť túto Suvorovu hypotézu a skontrolovať, či sa skutočne zakladá na faktoch. K odtajneným dokumentom sa dostali aj niekoľkí zahraniční historici, napr. aj nemecký historik Joachim Hoffman (historik, ktorý skúmal vojnu medzi Nemeckom a ZSSR v roku 1941. poz. red.). Na základe prác týchto historikov sa do konca 90. rokov zistilo, že Suvorovova koncepcia nepredstavuje hypotézu, ale overený fakt. Keď som začínal svoj výskum na konci 90. rokov, dospel som k názoru, že z vedeckého hľadiska je už všetko potvrdené. No v priebehu posledného desaťročia po mnohých rozhovoroch s historikmi, novinármi či čitateľmi som zistil, že sa na tieto fakty pozerajú skepticky. Mňa veľmi fascinuje, že Suvorovu koncepciu, ktorá bola potvrdená ako historiografický fakt a podložená relevantnými dôkazmi, musím stále obhajovať. Môj výskum teda pokračuje tam, kde sa skončil výskum Suvorova. Podľa neho sa Stalin pripravoval na ofenzívnu vojnu. A chcem zdôrazniť, že tento útok pripravoval práve v lete 1941. Hitler bol však rýchlejší a svoj útok uskutočnil už 22. Júna 1941. (Operácia Barbarossa: je kódové označenie pre inváziu vojsk Osi do ZSSR, ktorá otvorila východný front 2. svetovej vojny poz. red.) Od tohto momentu začína môj výskum, ktorý sa zaoberá otázkami, prečo Červená armáda utrpela v lete 1941 tak katastrofálnu porážku.
Prečo teda Červená armáda utrpela zdrvujúcu porážku?
Všetky dokumenty, ktoré boli po rozpade ZSSR zverejnené hovoria o tom, že sovietska armáda mala tu najmodernejšiu techniku a tvrdenia všetkých sovietskych a niektorých ruských historikov, ktorí hovoria o opaku sú lžou. Čo sa týka elementárnych otázok, koľko mala Červená armáda tankov, lietadiel, divízii, tie sa dajú jednoducho naštudovať. Ak si zoberieme 3000 nemeckých tankov a 12 500 sovietskych tankov rozmiestnených v júni 1941 na spoločných hraniciach, tak oficiálna historiografia, ktorá tvrdí, že Nemecko malo v tankoch prevahu jednoznačne klame.
Katastrofálna porážka Červenej armády v lete 1941 má rovnako ako každá iná historická udalosť viacero príčin. Ale ak máme vybrať jedinú a najvážnejšiu príčinu, tak tou bol ľudský faktor. Sovietski vojaci po vypuknutí vojny jednoducho neboli motivovaní brániť stalinský režim. Radoví červenoarmejci odhadzovali svoje pušky, opúšťali svoje delá a tanky a v miliónových počtoch dezertovali a vzdávali sa do zajatia. Červená armáda nebola v lete 1941 porazená nemeckým Wehrmachtom na bojisku, ona sa jednoducho začala rozpadávať, pretože kritické množstvo jej príslušníkov nebojovalo, ale pri každej vhodnej príležitosti sa snažilo uniknúť, vzdať sa, či dezertovať. Červená armáda síce mala najmodernejšiu výzbroj a veľkú početnú prevahu nad protivníkom, ale obyčajní vojaci nemali motiváciu nasadzovať svoje životy a bojovať za stalinský režim, za kolchozy, za GULAG, za úbohú životnú úroveň a za bezprávny sovietsky systém.
K zmene tohto postoja dochádzalo iba postupne. Až na prelome rokov 1942/1943 obyvatelia Sovietskeho zväzu pochopili, že Nemci ich neprišli oslobodiť od stalinizmu, tak ako to tvrdila ich propaganda, ale naopak ich prišli zotročiť. Až vtedy väčšina sovietskych vojakov získala motiváciu bojovať a prejavovať naozaj masové hrdinstvo a odvtedy je možné hovoriť o začiatku skutočnej Veľkej vlasteneckej vojny národov Sovietskeho zväzu proti hitlerovským agresorom.
Váš výskum je postavený na štúdiu archívnych materiálov. Ruské archívy sú pre mnohých ruských aj zahraničných historikov neprístupné. Nemali ste s tým problém aj vy?
Ja som svoju prvú knihu ( „22.6.1941 – Anatómia katastrofy“, poz. red.) napísal na základe dokumentov, ktoré už boli zverejnené v 90. rokoch a prístupné všetkým. Neskôr som začal pracovať s archívnymi materiálmi, našiel som nové dokumenty, ktoré som porovnal so starými už zverejnenými. Čo sa týka archívneho výskumu, tvrdenia zahraničných historikov, že ruské archívy sú neprístupné sú výhovorkou, lebo samotní ruskí historici zverejnili už také kvantum archívnych materiálov, že môžu spracovať to, čo je zverejnené. Teraz, ale začnem hovoriť, ako je to v skutočnosti s prístupom do ruských archívov. Možno sa vám bude zdať, že si protirečím. Realita je naozaj taká, že veľké množstvo dokumentov je stále utajených. Ide o politický problém, a kým sa to nezačne riešiť na tejto úrovni, o odtajnení sa hovoriť nedá. V súčasnosti som podal žalobu na archívnu službu ministerstva obrany a prostredníctvom súdu budem žiadať, aby mi boli sprístupnené niektoré dokumenty z 2. svetovej vojny. Tento problém naozaj existuje a aktívne s ním zápasím. Je mi jasné, že to veľmi sťažuje prácu historikov. Zároveň by som však rád poukázal na paradox. Historikom, ktorí 50 rokov tvrdia, že 3000 nemeckých tankov je viac ako 12 000 sovietskych, nikdy nejaký prístup k archívom nepomôže.
Akoby ste teda objasnili skutočnosť, že aj napriek takému množstvu historických faktov, ktoré boli zverejnené sa väčšina historikov k ním stavia do opozície?
Princíp oficiálnej historiografie by som chcel charakterizovať jedným aforizmom. Sovietska historiografia po dobu 40 rokov od skončenia II. svetovej vojny falšovala fakty a pracovala na princípe, „hlupák si to nevšimne, múdry bude mlčať a smelého posadíme do väzenia.“ Väčšina ľudí, ktorá sa týmto otázkam špeciálne nevenuje nebola schopná pochopiť, že im sovietski historici klamú do očí. Odborníci, ktorí pochopili, že oficiálna historiografia klame, boli na významných postoch a keďže si chceli zachovať svoju pozíciu, tak mlčali. A disidenti, ktorí sa odvážili kritizovať oficiálnu verziu histórie, boli uväznení. Tento aforizmus platil až do začiatku perestrojkového obdobia na sklonku 80. rokov.
Vaše výskumy, názory a postoj k oficiálnej historiografii vás postavili do pozície, keď nad ostatnou ruskou historickou obcou vyčnievate. Nemali ste s tým problémy?
Mnohí historici, kolegovia mi hovoria: „Áno máš pravdu, ale my si nemôžeme dovoliť podporiť ťa.“ Ja im hovorím jednu vec. Postavte sa na moje miesto. Ja nezastávam žiadnu významnú pozíciu v štátnych historiografických inštitúciách, nemám žiadne akademické tituly, ktoré udeľuje štát. Moje živobytie je založené na tom, že 200-tisíc ľudí si kúpi moju knihu. Ja stojím mimo týchto oficiálnych štruktúr a mne sa nikto nestavia do cesty. Od štátu síce nedostávam peniaze na výskum, ale nehrozí mi ani väzenie za publikovanie výsledkov mojej práce .
Aký názor majú na váš výskum západní historici?
Celá táto koncepcia je západným historikom málo známa. A jedným z mojich cieľov je oboznámiť ich s výsledkami výskumu, ktoré sú v Rusku už známe. Chcem ich taktiež oboznámiť s výsledkami svojej práce. Faktom však ostáva, že Ameriku zaujímajú jej vlastné problémy a ruská historiografia ju zaujíma iba minimálne. Ak by ale západní historici mali skutočný záujem o ruské dejiny a udalosti roku 1941, tak môžu zobrať do rúk knihy predstaviteľov „novej vlny“ v ruskej vojenskej historiografii: P. Aptekara, P. Bobyleva, T. Bušujeva, V. Danilova, J. Feľštinskeho, M. Meľťjuchova, V. Nevežina, B. Petrova, O. Suvenirova, V. Suvorova, alebo moje knihy a oboznámiť sa s touto koncepciou. V tejto súvislosti by som chcel poukázať na to, že mnohí západní historici síce poznajú práce súčasných ruských historikov, ktorí búrajú mýty sovietskej historiografie, no žiaľ svojich ruských kolegov nepodporujú. Ak to mám uzavrieť, doteraz nechápem, prečo to tak je, a prečo sa boja spochybniť falzifikácie stalinskej propagandy a výmysly chruščovovskej a brežnevovskej historickej mytológie.
Zhováral sa Jozef Poláček
